Recitál Ivana Šillera v bratislavskej Redute

13. 5. 2025

Bratislava, Reduta

Ivan Šiller

Berg – Schubert – Ravel – Bartók – Ligeti – Matej

Ivan Šiller, klavirista dlhodobo profilovaný ako interpret hudby 20. a 21. storočia, predstavil v Malej sále Slovenskej filharmónie takmer 70-minútový program dramaturgicky členený na dva kontrastné celky. Oddelené boli krátkou pauzou, ktorá pôsobila ako prirodzená hranica medzi dvoma odlišnými hudobnými svetmi. Kým prvá polovica prekvitala poetickosťou a introspektívou, druhá bola experimentálnejšia, avantgardnejšia, no výrazovo odľahčenejšia a sviežejšia. V rámci tohto inak jednotného výberu sa ako jemné prekvapenie objavil Franz Schubert.

Koncert sa začal Sonátou pre klavír op. 1 od Albana Berga. Je to pomerne skoré dielo, v ktorom sa už objavujú prvky nastupujúcej moderny. Napriek mladému veku skladateľa je tu jasne prítomná jeho charakteristická lyrickosť, pretkaná napätím. Šiller ju vyjadril veľmi presne – od začiatku si držal svoj interpretačný prístup s jasným vnútorným smerovaním skladby. To, čo ma zaujalo už v úvode, bola jeho práca s dynamikou v jednotlivých melodických líniách a schopnosť vykresliť široké dynamické spektrum na pomerne malej ploche.

Nasledovala Schubertova Sonáta pre klavír č. 14 a mol, D. 784, pomerne netradičný výber v kontexte zvyšku večera. Dovolím si povedať, že išlo o najzávažnejšiu a najrozsiahlejšiu skladbu recitálu. Sonáta v sebe nesie určitú tvrdosť, chlad a ráznosť, ktoré sa v Šillerovom podaní nestratili, naopak, boli zreteľne prítomné. Najviac ma však zaujalo, ako dokázal vytvoriť napätie medzi neúprosným tempom a občasným vybočením do sentimentálnejších rovín, v ktorých hudba na chvíľu vnútorne zmäkla. Asociácia s témou tragickosti a rozpoltenosti počas interpretácie bola taká silná, že ma presvedčil o podobnom vnútornom konflikte, ktorý mohol prežívať aj skladateľ počas komponovania. Prvú polovicu koncertu uzavrela Sonatína M. 40 Mauricea Ravela. Niesla v sebe niečo lyrické z Berga, ale aj schubertovskú nehu a smútok. Zároveň však bola priezračná a plná farieb, charakterovo odľahčenejšia.

Po pauze nasledoval celkom iný program. Šesť tancov v bulharskom rytme z Mikrokozmu Bélu Bartóka znelo čisto, priamo, s úplne inou energiou ako diela pred prestávkou. Šiller ich hral s ľahkosťou a bez vážnosti, ktorá sprevádzala prvú polovicu večera. Ako napovedá názov, boli rytmické, tanečné, miestami efektné, ale bez zbytočného afektu alebo preháňania. Nasledovali Ligetiho etudy z prvej knihy (II. Cordes à vide, IV. Fanfares) – charakterovo odlišné, no predsa príbuzné Bartókovi. Šiller v nich predviedol ďalšie technické možnosti svojho interpretačného spektra.

Na záver zaznel A Set of Five Pick-Outs Daniela Mateja. Bolo počuť, že interpret sa so skladateľom dobre pozná a spolupracuje s ním dlhodobo. Tento cyklus miniatúr pôsobil ako výrazová abeceda – interpreta i skladateľa. Široký rozsah dynamiky, od extrémnych pián až po intenzívne forte, bol vystavaný s veľkou citlivosťou. Záverečné piana prechádzali do ticha tak plynulo, že rozostreli hranicu medzi zvukom a jeho absenciou.

Dve polovice dramaturgie spolu fungovali dobre – ich odlišnosti sa navzájom dopĺňali a aj vďaka krátkemu oddeleniu pauzou pôsobili uzavreto, nie vyslovene kontrastne. To, čo ich však spájalo, bol Šillerov prístup k interpretácii: nesmierne koncentrovaný, akoby bol hudbou vo vzdialenom svete, ponorený doň. Je na zamyslenie, či preniesol pozornosť poslucháčov so sebou, alebo sa im miestami vzďaľoval do vlastného priestoru. Jeho interpretácie smerovali do hĺbky a vyvolávali otázku, čo prežíva samotný interpret, ale aj to, aké paralely možno nájsť medzi dielami a jeho vnútorným svetom. Nepôsobil len ako sprostredkovateľ ideí skladateľov; jednotlivé diela akoby sa stávali nositeľmi jeho vlastných myšlienok a emócií.