Ravel a Debussy v Košiciach v podaní ŠFK a Braunera

29. 1. 2026

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice, Tomáš Brauner, Nicolas McCarthy

Ravel – Debussy

Monotematický, na francúzsky impresionizmus zameraný večer prilákal do Domu umenia plný dom návštevníkov, čo ma trochu aj prekvapilo. V prvej polovici sa k slovu dostal Ravel, v druhej polovici Debussy. (Až tu môžeme hovoriť o hudobnom impresionizme par excellence.) Dramaturgia ŠFK z tvorby Mauricea Ravela vybrala dve vskutku kontrastné kompozície. Najprv zaznela rozprávková suita Moja matka hus s prevažne pomalými tempami, zdôraznením epickej črty a zdržanlivou zvukovo-farebnou expresiou. (Plechy celkom chýbali.) Hoci som túto suitu už predtým viackrát počul, prevažne z rádia alebo z nahrávky, interpretácia pod pevnou taktovkou českého dirigenta Tomáša Braunera prekonala moje očakávania. Piatim krátkym častiam sa dostalo vybrúseného hudobnovýrazového charakteru i atmosféry, hudobníci pekne frázovali a muzikantsky prirodzene dýchali, dynamické modelovanie krátkych i väčších celkov znieslo aj veľmi prísne kritériá. Ravelovmu známemu kusu nechýbala pitoreskná diferenciácia nálad, kontemplatívna skromnosť, prostá gracióznosť ani rozpustilý vtip.

Ďalšia skladba francúzsko-baskického majstra bola z úplne iného súdka. Z jeho dvoch klavírnych koncertov sa z praktických príčin hráva najmä ten v G dur, kým koncert pre ľavú ruku v D dur je skôr ponechaný kurióznym príležitostiam. Takou bolo aj vystúpenie jednorukého britského klaviristu Nicolasa McCarthyho. V skladbe prevažuje ostrá rytmickosť a dynamický temperament s podporou veľkého symfonického orchestra. Vďaka cieľavedomej stručnosti a ekonomickosti spracovania trvá dielo ani nie dvadsať minút, je v ňom však nahustený bohatý hudobný obsah. Hoci ide o jednočasťovú kompozíciu, v rozpore s tradičnou štruktúrou rýchla–pomalá–rýchla sa prikláňa k pôdorysu pomalá–rýchla–pomalá. Z mnohých nezabudnuteľných prvkov spomeňme bizarný úvod kombinácie kontrafagotu s kontrabasmi. 

Vďaka technickej náročnosti diela si poslucháč zväčša neuvedomuje, že hrací aparát klaviristu je obmedzený na ľavú ruku. McCarthy ako jeden z mála hendikepovaných klaviristov súčasnosti sa s týmto pilierom svojho repertoáru vyrovnal viac než statočne, dokonca hrdinsky a na hranici dokonalosti. V jeho hre upútali neskrotná energickosť, naturálna zemitosť, ale aj rozvážna meditatívnosť, svieža scherzózna iskra v strednom úseku a, v neposlednom rade, mohutný diapazón dynamického rozsahu od burácajúceho fortissima po najjemnejšie pianissimové nuansy. Klavirista pôsobil nanajvýš sebavedome, jeho prejav dosahoval parametre najvyššieho stupňa virtuozity, ale aj potrebné porozumenie pre zákutia partitúry a zmysel pre tvorivú individualizáciu hudobnej výpovede. Brauner a košickí filharmonici poskytli McCarthymu potrebnú oporu a prispeli k plnokrvnému vyzneniu skladby. Je potrebné spomenúť aj prídavok – Skrjabinovo Nokturno pre ľavú ruku, ktoré presvedčilo o zmysle klaviristu pre romantickú kantabilnosť a citlivú fantáziu.

Po prestávke ovládli Dom umenia impresionistické farby Clauda Debussyho a jeho tri symfonické skice More. Niet divu, že ide o obľúbené a často hrávané dielo (aj v Košiciach sme ho mohli počuť asi pred 3 rokmi), veď poskytuje takmer ikonický artefakt pre tento typ svojráznej hudobnej reči na prelome 19.–20. storočia. Debussyho More aj v podaní ŠFK a Tomáša Braunera potvrdilo, že nejde o opisnú tónomaľbu, ale o subtilnú hru nálad, svetiel, zvukov a pohybu. Dirigent dokázal udržať napätie v dlhých oblúkoch a vyvážiť jemné impresionistické rozostrenia s jasnou dramatickou logikou. 

V druhej časti Hry vĺn dominovala rytmická pohyblivosť a iskriaca artikulácia, orchester pôsobil pružne, ľahko a s prirodzenou eleganciou. Tretia skica Dialóg vetra a mora vyznela ako syntéza predchádzajúcich nálad. Plechy a bicie sa zapojili s náležitou razanciou, avšak vždy v službe farebnej a formovej rovnováhy. Celkový dojem z interpretácie bol vysoko presvedčivý – rešpektovala expresívnu poetiku diela, jeho jemnú tektoniku, tekutosť a ambivalenciu medzi statickosťou a pohybom. Štátna filharmónia Košice pod Braunerovým vedením ponúkla plastický, kultivovaný a štýlovo presný obraz tejto ikonickej partitúry, ktorý uzavrel večer v duchu hudobnej rafinovanosti, farebnej imaginácie a interpretačnej istoty.