Rád prekvapujem, aj sám seba

Pri mojej poslednej návšteve Amsterdamu mi bolo ľúto, že som nemohol ísť na koncert kamarátky, holandskej mezzosopranistky Gerrie de Vriesovej s PIERROM-LAURENTOM AIMARDOM. Exkluzívna dramaturgia bola celá venovaná Kurtágovi. Myšlienka spolupráce s Aimardom mi však utkvela v pamäti, a keď sme tvorili program festivalu Melos-Étos, jeho meno bolo pre mňa jasnou prioritou. Od Gerrie som získal telefónne číslo a poslal sms. Niekoľko dní bolo ticho, a keď som už odpoveď prestal očakávať, ozvalo sa zvonenie. Pierre-Laurent Aimard pôsobil uvoľnene a nesmierne priateľsky. Pobavili sme sa na informácii, že práve stratil diár a nemôže hneď potvrdiť termín. Napokon sa všetko podarilo a jeden z kľúčových interpretov hudby 20. storočia, blízky spolupracovník Pierra Bouleza, zakladateľská osobnosť prestížneho súboru Ensemble InterContemporain, uviedol 11. novembra svoj recitál na festivale Melos-Étos. Po koncerte mi venoval čas na rozhovor a definitívne si ma získal svojou spontánnosťou, humorom a vášňou pre hudbu...

Ďakujem pekne, že ste si našli čas na krátke interview. Na úvod by som rád položil trochu osobnú otázku. Sám som klaviristom a v repertoári mám aj druhú, „Concordskú“ sonátu Charlesa Ivesa. Viem, že ju máte v repertoári aj vy, avšak Ivesa nehráte až tak často. Aký je váš vzťah k jeho hudbe?

Prvýkrát som zahral Ivesovu Concordskú sonátu v roku 1973 ako šestnásťročný a odvtedy ma sprevádza po celý život. Samozrejme, nie je to typ diela, ktoré by ste hrávali každý deň. Ives ma však fascinuje hlbokým zmyslom pre nezávislosť, keď sa rozhodol zaplatiť za svoju slobodu akceptovaním práce, ktorá nebola spojená s komponovaním. Ale aj tým, že robil, čo naozaj chcel, bez ohľadu na akékoľvek inštitúcie – to je, jednoducho, obdivuhodné.

V jeho melódiách pozorujeme nekonečnú rôznorodosť jeho predstavivosti, ale aj otvorenosť vnímania vlastnej tvorby. Fascinuje ma aj preto, že nedokončil všetky svoje diela – niektoré z nich sú v stave skíc alebo predstavujú len jednu možnú verziu skladby. To je tiež veľmi zaujímavé. Rád počúvam jeho nahrávky, je taký živý, plný energie, naozaj veľmi participatívny. Nádherný spoločník pre šťastný a otvorený život...

Tento rok som hral Ivesa viac, pretože mal 150. výročie narodenia. Koncertoval som so speváčkou Annou Prohaskovou v Portugalsku a v Berlíne. Dramaturgia koncertov pozostávala z množstva Ivesových piesní, ktoré sme kombinovali s piesňami Stravinského a Debussyho. V Berlíne sa uskutočnili tri koncerty z Ivesovej klavírnej a komornej tvorby – bola to akási oslava jeho výročia narodenia.

Vaše nahrávky dobre poznám, vyrastal som na Ligetiho klavírnych etudách vo vašej interpretácii. Ste typom umelca, ktorý vie prekvapiť. Mne sa to naposledy stalo pri vašej nahrávke Schubertových tancov. Nezaskočilo ma, že nahrávate Schuberta, ale dramaturgia – predpokladal by som, že si vyberiete posledné Schubertove sonáty alebo iné závažné a dlhé diela. No vy ste nahrali Schubertove menšie, drobné skladby – Nemecké tance a Eccosaises...

Súviselo to s pandémiou. Boli sme bez sociálneho kontaktu, hudobníci boli bez života... teda, prepáčte, chcel som povedať bez pódií, ale ten preklep je vlastne výstižný. Museli sme sa obrátiť k inému druhu repertoáru, náš hudobný život akoby pokračoval, no bol bez kontaktu s publikom, nebol „reprezentatívny“, naopak, bol intímny. Okrem Schuberta som sa začal venovať viac Kurtágovi, Webernovi alebo druhému dielu Bachovho Dobre temperovaného klavíra. Istým spôsobom „neteatrálnej“ hudbe. Hudbe, ktorá bola pre mňa zároveň študijným materiálom. Schubertove tance, vrelosť a jemné nuansy emócií nadobúdali pre mňa (v tej zvláštnej kovidovej dobe) vzrastajúci význam. Pomáhali mi ju prežiť. Nahrávka Schuberta je výsledkom tohto procesu, chcel som sa podeliť so znovuobjavením tej intenzívnej intimity.

Plánujete venovať sa aj Schubertovým sonátam? Viem, že ste spolupracovali s Alfredom Brendelom, ktorý recitoval svoju vlastnú poéziu a vy ste hrali Kurtágove a Ligetiho skladby. Neovplyvnil vás Alfred Brendel a nezačnete sa venovať aj Schubertovým klavírnym sonátam?

Keď som bol mladý, veľmi som mal rád Schuberta, najmä pre jeho nekonečné melódie, často som ho hrával doma s priateľmi, najmä štvorručný repertoár. Vravel som si, že Schubert je niečo špeciálne a nikdy ho nebudem hrať na verejnosti. Potom prišla taká móda, každý klavirista hral Schuberta, napríklad Sonátu B dur, a to ma ešte viac utvrdzovalo v tom, že ho ja nemusím hrať. No keďže som jeho hudbu miloval, spolupracoval som s mnohými spevákmi v schubertovských programoch, napríklad s Mathiasom Goernem, s ktorým sme niekedy za pár dní urobili tri veľké piesňové cykly. A teraz, po tom, čo som nahral tie miniatúry, mnohí sa ma na to pýtajú. Takže ktovie, možno vás ešte niekedy prekvapím...

Dúfam, že áno... Rád by som sa vás opýtal na tvorbu vašich koncertných programov. Sú pre mňa ako príbehy – aj dnes sme počuli také dva. Jeden v prvej polovici koncertu (Saunders, Stroppa, Benjamin), druhý v druhej polovici (Boulez, Kurtág, Ligeti). V posledných rokoch často kombinujete novú hudbu s tradičnejším repertoárom a skladateľmi, ako Beethoven alebo Schubert. Je to váš zámer, alebo to tak jednoducho vychádza?

Nechcem to nazvať rovno umením programovania, to by znelo príliš namyslene. Skôr to vnímam ako remeslo, ktoré je pre mňa mimoriadne dôležité. Dobre premyslená dramaturgia večera môže výrazne prispieť k tomu, aby sa koncert stal nezabudnuteľným zážitkom a výnimočnou udalosťou. Vždy som cítil, že táto časť mojej práce – tvorba koncertných programov – možno nie je tou úplne najkrajšou stránkou interpretovej práce, ale určite patrí medzi tie najkrajšie. Rád pripravujem programy na mieru rôznym organizátorom, s ohľadom na to, čo očakávajú, ako ich môžem prekvapiť, čo nové a zaujímavé môžem priniesť konkrétnemu miestu.

Program, ktorý som pripravil pre festival Melos-Étos, odráža kľúčové momenty môjho života – prvá časť sa zameriava na súčasnú hudbu, zatiaľ čo druhá prináša diela zo staršej tvorby. Samozrejme, program som konzultoval aj s vedením festivalu. Chcel som, aby dával zmysel práve v Bratislave. Nesieme veľkú zodpovednosť nielen za to, aby sme publiku predstavili nové diela, ale aj za to, aby sme mu ukázali ich hlbší význam. Preto je pre mňa dôležité dôkladne premyslieť každú dramaturgiu.

Myslím si, že vaša voľba programu bola úspešná. Hudba z prvej polovice, napríklad skladby Marca Stroppu, sa na Slovensku hráva len zriedkavo. Druhá polovica s dielami Kurtága a Ligetiho bola poslucháčom o niečo bližšia. Táto kombinácia mien však vytvorila veľmi zaujímavý a harmonický celok.

Na začiatku som ponúkol celý program zo súčasných diel, no potom prišla reakcia z festivalu, že „by možno bolo dobré, ak by tvorili len polovicu programu a zvyšok referenčné skladby...

Podľa mňa to bola pre naše publikum výborná dramaturgia. Keď spomínam vašu schopnosť neustále prekvapovať, nemôžem vynechať video, ktoré som videl – hráte v ňom s freejazzovými hudobníkmi z New Yorku. Znamená to, že sa z vás stáva aj freejazzový klavirista?

Naozaj som to bol ja? (smiech) Nie, nie som freejazzovým klaviristom, ale rád prekvapujem aj sám seba. Zbieram skúsenosti z rôznych spoluprác, ktoré ma obohacujú a učia ma väčšej otvorenosti. Táto konkrétna spolupráca bola s legendárnym nemeckým jazzmanom Joachimom Kühnom, ktorý je známy svojím inovatívnym prístupom k jazzu a výrazným klavírnym štýlom. S Joachimom som už hral vo Frankfurte, takže sme mohli nadviazať na našu predchádzajúcu hudobnú skúsenosť.

V Lincolnovom centre v New Yorku sme oslavovali Ligetiho storočnicu a ja som chcel, aby mal jeden z koncertov jazzový nádych, pretože Ligeti mal jazz rád a bol ním ovplyvnený. V programe s Joachimom sme zahrali Ligetiho klavírne diela, ktoré sa postupne premenili na improvizačné pasáže. Nakoniec Joachim navrhol, že by sme si mohli spolu len tak pre radosť zaimprovizovať. Takže áno, improvizoval som! (smiech)

V januári minulého roka ste v Linzi v Brucknerhause hrali recitál na troch rôznych nástrojoch – niektoré skladby na Bechsteine, iné na Bösendorferi a Steinwayi. Váš manažér sa aj nás počas prípravy festivalu Melos-Étos pýtal, či si môžete vybrať konkrétny nástroj, no, žiaľ, my sme mali k dispozícii len jeden. Bežne si vopred zvolíte značku nástroja na istý druh repertoáru, alebo je to skôr o tom, že prídete do sály, vyskúšate klavíry a poviete si „tento sa mi páči viac“?

Hudobný nástroj hrá zásadnú úlohu pri koncertovaní, a preto sa snažím byť náročným, pokiaľ ide o ich kvalitu. Osobne vlastním dva klavíry, ktoré využívam na koncertoch. Keď to okolnosti, program či rozpočet dovoľujú, prepravujem ich na miesta, kde je to vhodné a opodstatnené. Som otvorený rôznym značkám klavírov, či už moderným alebo historickým. Nástroje si vyberám podľa umeleckého zámeru.

Dôležitou súčasťou mojej práce je vzťah s klavírnymi technikmi, považujem ho za kľúčový. Zároveň sa však snažím o pragmatický prístup, napríklad na festivaloch súčasnej hudby, kde je prioritou samotný repertoár a jeho interpretácia. V takýchto prípadoch je nevyhnutné mať dobrý nástroj, ale hľadanie úplne dokonalého klavíra nie je najvyššou prioritou.

Prekvapuje ma však, že dnes už kultúra zvuku nie je na takej úrovni, ako bola v minulosti, čo je škoda. Považujem za dôležité zachovávať tradíciu, ktorá kladie dôraz na samotnú kvalitu zvuku, jeho projekciu a charakter. V tomto zohráva podstatnú úlohu nástroj, ktorý je základným predpokladom na vytvorenie výnimočného hudobného zážitku.

Absolútne s vami súhlasím... Akú hudbu si hrávate len tak pre seba, mimo pódia?

Viete, asi vás prekvapím, ale keď mám čas, zaujíma ma okrem hrania na klavíri veľa iného. K svojmu nástroju sa nevraciam ako „chorý človek“, ktorý sa od neho nevie odtrhnúť. Rád objavujem svet, učím sa nové veci, rozprávam sa a som v kontakte s mladšími generáciami. Mladšia generácia nás učí, ako sa neustále meniť.

Ak mám napríklad večer voľno, nejdem vždy na koncert. Niekedy áno, to určite, ale často radšej navštívim divadlo, tanec, operu – nemusí to byť práve klavírny recitál... Ak mám voľnú chvíľu popoludní, využívam možnosť objavovať miesta, kde práve som. Navštevujem múzeá, čítam, snažím sa žiť v súlade so zmenami vo svete a s neustálou schopnosťou ľudstva tvoriť – umelecky aj inak – formy, ktoré sú často neočakávané, no vždy hodné objavovania.

Váš program je nabitý, plný hudobný ciest. Máte čas oddychovať?

Samozrejme, že si dávam prestávky. Svoj harmonogram si starostlivo plánujem tak, aby počet koncertov zodpovedal mojim vnútorným potrebám. Som aktívny človek a hudbu milujem – rád ju hrám, tvorím a zdieľam. Snažím sa však pritom myslieť na pestrosť, či už ide o hudobné štýly alebo formáty koncertov. Udržuje ma to v nadšení a zabraňuje pocitu monotónnosti. Zároveň si vždy ponechávam priestor na iné dôležité aspekty života. Dávam si pozor, aby som mal dosť času na aktivity, o ktorých som hovoril, a aj čas pre svoje deti, na reflexiu a na vnímanie života ako neustáleho procesu premien a otázok. Považujem to za úžasnú výzvu – neustále rozmýšľať nad spôsobmi, ako obnovovať nielen svoje myslenie a pohľad na svet, ale aj vlastnú energiu a podstatu.

Moja posledná otázka. Spomenuli ste deti. Ja mám tiež štyri a svojho 12-ročného syna Tomáša som sa spýtal, akú otázku by vám položil. Povedal som mu, že ste Francúz, a on na to: „Prosím, opýtaj sa pána Aimarda, či má rád bagetu.“

Povedzte svojmu synovi, že som síce Francúz, ale žijem v Nemecku, na severe krajiny. A priznám sa, že občas pociťujem vážnu nostalgiu za bagetami! (smiech)

Ďakujem vám a dúfam, že sa do Bratislavy ešte vrátite...

Veľmi rád sa vrátim. Cítil som, že publikum rozumie tomu, čo počuje, skvelo reagovalo. A, samozrejme, festivaly ako Melos-Étos sú mimoriadne dôležité. Nemôžeme stále hľadieť len do minulosti. Dnešný svet nám spôsobuje veľa úzkostí, a preto sa potrebujeme pozerať vpred, potrebujeme súčasné umenie, potrebujeme tvoriť a dôverovať budúcnosti. Ďakujem veľmi pekne za pozvanie na festival.