Puccini na slovenských javiskách nespí...

Vysoká frekvencia uvádzania opier Giacoma Pucciniho v slovenských operných divadlách odráža nadčasovú fascináciu a emocionálnu hĺbku jeho diel. Predstavenia Pucciniho inscenácií žili vášnivými príbehmi, dojímavými melódiami a často i veristickou dramaturgiou v podaní domácich i zahraničných interpretov a interpretiek už od samých začiatkov profesionálneho divadelníctva na Slovensku.

Pri príležitosti stého jubilea úmrtia skladateľa (29. 11. 1924) prinášame prehľad inscenácií, v ktorých zarezonovala Pucciniho hudba aj u slovenského publika.

Do SND vstúpili Pucciniho opery už v nultej sezóne inscenáciami Toscy (9 predstavení) a Madama Butterfly (2 predstavenia) a dodnes v ňom odzneli všetky skladateľove operné tituly s výnimkou Edgara a Lastovičky. Milovníci Pucciniho si prišli na svoje pri inscenáciách trojice jeho najznámejších opier (Bohéma, Tosca, Butterfly) a čiastočne aj v prípade Turandot. Naopak, dve inscenácie Manon Lescaut a inscenácie Triptychu mali životnosť len veľmi krátku. V Banskej Bystrici sa na prvé uvedenie Pucciniho opery čakalo až 6 sezón (Madama Butterfly, 1964), v Košiciach bola prvou Pucciniho operou Bohéma (1947) a popri trojici najznámejších diel postupne uviedli aj Turandot, Dievča zo západu, Manon Lescaut a Triptych. Vynechávam však staršie inscenácie, z ktorých za pozornosť stojí hlavne vzorová Butterfly Heleny Bartošovej.

Z  bratislavských inscenácií si pripomeňme najmä Madama Butterfly (1955) v réžii činoherca Tibora Rakovského, v ktorej zaujala romantizujúca scéna Zbyňka Kolářa v prvom dejstve a spevácko-herecký triumf Anny Hornungovej-Martvoňovej v postave Čo-Čo-San, ďalej Toscu (1957) v réžii Štefana Hozu, ktorá zas vynikla tým, že Štefánia Hulmanová v nej 12 sezón nemala domácu alternantku, a tiež historicky diabolským Scarpiom Bohuša Hanáka a mladistvým Mariom Andreja Kucharského. V r. 1959 debutovali v SND v malých úlohách inscenácie Manon Lescaut Pavol Gábor (tanečný majster) a Ľuba Baricová (speváčka madrigalu). Mladistvým bol aj Edmond Andreja Kucharského, kým titulnú hrdinku popri Margite Česányiovej spievala aj česká wagnerovská diva Ludmila Dvořáková. Kritika mala výhrady voči réžii Miroslava Fischera i scéne Ladislava Vychodila. V Bohéme (1959) nastúpila celá mladá generácia absolventov VŠMU (Kucharský, Oniščenko, Šimanovský, Svobodová, neskôr Peňašková) a opäť v nej slávila úspech Anna Martvoňová. Turandot z r. 1965 bola výborná vďaka Vychodilovej scéne, réžii Branislava Krišku a výkonu Hany Svobodovej-Janků, ktorá potom čínsku princeznú spievala dve sezóny aj vo Verone. Kriškovi sa v r. 1967 mimoriadne vydarila réžia Plášťa a komickej opery Gianni Schicchi s kvalitnými výkonmi Marty Nitranovej, Gustáva Pappa, Bohuša Hanáka, resp. hereckým koncertom Juraja Martvoňa v úlohe Schicchiho. Inscenácii Madama Butterfly zo začiatku 70. rokov príliš nesvedčala náznaková výprava Ladislava Vychodila. V nasledujúcej Tosce (1973) sa s hosťovaním v SND lúčila vtedy brnianska, predtým košická Gita Abrahámová, no neskôr najlepšie sedela úloha Magdaléne Blahušiakovej. Kriška si zgustol aj na Bohéme v r. 1977, v ktorej evokoval pôsobivú atmosféru, kým Bohéma v réžii Václava Věžníka (1994) sa mohla pýšiť perfektným hudobným naštudovaním Ondreja Lenárda. V nej i v tej predošlej sa občas zaskvel svetový Rudolf Petra Dvorského.

Menej sa darilo koncom 20. stor. inscenáciám Toscy. V r. 1990 sa vtedy mladý režisér Pavol Smolík pokúsil o aktualizovanejší výklad. Na javisku sa pila kokakola, Čo-Čo-San a Suzuki pôsobili ako narkomanky čakajúce na návrat Pinkertona. V súčasnom storočí realizoval Peter Konwitschny v SND na jeho pomery „krotké“ inscenácie Butterfly (2007) a Bohémy (2014). V prvej vynikla Eva Jenisová a, prirodzene, nechýbalo ani režisérovi vlastné odsúdenie majetníckej spoločnosti, poukazujúc na dnešok. Aj Bohéma režijne mierne potlačila sentimentálnu rovinu diela. Udalosťou bola premiéra Turandot (2006) s kontroverzne prijatou réžiou Jozefa Bednárika a skvelým orchestrom Ondreja Lenárda, impozantným zborom naštudovaným Blankou Juhaňákovou a výbornými sólistami (Silvia Sorina Munteanu, Eva Urbanová, neskôr Maida Hundeling, tenoristi Ernesto Grisales, Mario Malagnini). V Manon Lescaut (2012) sa po druhý raz v SND objavila dvojica Jiřího Nekvasila a Daniela Dvořáka v úlohe režiséra a scénografa, ktorá sa už v r. 1989 v Košiciach pokúsila odsentimentalizovať Bohému. Pomerne vydarená bola aj Bendikova Tosca (2018) s niektorými netradičnými riešeniami a s príkladnou Toscou Jolany Fogašovej. V r. 2002 rakúsky režisér Anton Nekovar inscenoval v SND Plášť spolu so Schönbergovou jednoaktovkou Očakávanie. Viac zaujal marketingový ťah, keď pred premiérou i po nej propagačný plagát nad vchodom do Divadla Astorka bol doplnený zvukovým záznamom efektného dueta Giorgetty a Luigiho (É ben altro il mio sogno). Konečne v kompletnom Triptychu (2017) sa príliš nedarilo (s výnimkou  komickej časti) režisérovi Romanovi Polákovi, ktorý v príbehoch jednotlivých častí akcentoval motív dieťaťa. Dirigentovi Rastislavovi Štúrovi zato Puccini sedel a v úlohe Schicchiho dostali svoju životnú úlohu Ján Ďurčo i Gustáv Beláček.

V Banskej Bystrici uviedli Edgara (1988) v trojdejstvovej verzii (režisér Peter Dörr, dirigent Miroslav Šmíd), pričom sa ukázalo, že dielo je problematické svojím libretom a istým hudobným patetizmom, hoci obsahuje niekoľko krásnych hudobných čísel (ária Fidelie Addio mio dolce amore, intermezzo pred 3. dejstvom). Kriška v Bystrici režíroval aj Lastovičku (1996), čím o dobré desaťročie predbehol zahraničný trend vo vzkriesení tohto podceňovaného opusu. Netradične komorná bola posledná bystrická inscenácia Toscy režiséra Martina Hubu (2016), v ktorej popri Fogašovej exceloval aj Talian Paolo Lardizzone.  Iluzionistický charakter príbehu narúšali postavy vystupujúce z obrazov. Divadlo sa nezľaklo ani veľkoopernej Turandot s výbornými výkonmi sólistov.

V košickej opere nemali v našom storočí šťastie s hudobne problematickou Bohémou (2016) či všestranne nevydarenou Manon Lescaut (2015). V r. 2012 nenašiel adekvátny kľúč na inscenovanie opier Plášť a Gianni Schicchi ani významný český činoherný režisér Jan Antonín Pitínský, kým k úspešnejším inscenáciám patrila Tosca (2022) zásluhou dirigenta Petra Valentoviča.

Aj Komorná opera pri SND uviedla v r. 1990 Triptych (bez Plášťa), v ktorom chýbali vydarenejšie kreácie, či už herecké, ale najmä spevácke. O operné produkcie sa občas pokúšajú aj v Žiline. V r. 2018 tam rakúsky dirigent Christian Pollack koncertne naštudoval Madama Butterfly s rakúskymi, českými a švédskymi spevákmi.

Hoci sa nebudeme dotýkať inscenácií Pucciniho diel v českých divadlách, nemožno nespomenúť aspoň pražské koncertné uvedenie Lastovičky (2014) pod taktovkou Martina Leginusa v titulnej úlohe s Evou Hornyákovou a inscenáciu Edgara (2012) libereckej opery, uvedenej na Zámockých hrách zvolenských (2012), s výborným výkonom Kateřiny Jalovcovej v úlohe Tigrany.

Puccini občas zavítal aj do Slovenskej filharmónie. Lenárd tu naštudoval koncertne Turandot, odznela tam i Messa di Gloria a sláčikové kvarteto Crisantemi. Capriccio sinfonico sme zasa počúvali v Koncertnej sieni Slovenského rozhlasu. Koncertne prvú skladateľovu operu Le Villi naštudovali aj v SND a tento rok to zopakovali v Košiciach. V r. 1995 vystúpila sopranistka Magda Zampieri na BHS s piesňovým recitálom v SND, v ktorom predstavila tvorbu mladej talianskej školy. Medzi skladbami boli aj dve zo šestnástich Pucciniho piesní Storiella d’amore a Terra e mare, napísané v prvej fáze skladateľovej tvorby. Na Slovensku neuvedenou majstrovou skladbou zostáva Hymna na Rím pre barytón a orchester z r. 1919, skomponovaná na oslavy vzniku Svätého mesta. Hymnu zneužili fašisti pri svojom pochode na Rím, keď si uzurpovali moc v Taliansku. Filmár Pier Paolo Pasolini ju použil vo filme Salò alebo 120 dní Sodomy v drastickej scéne mučenia. Taktiež treba spomenúť, že pri koncertných uvedeniach Bohémy a Toscy v Zlíne (so Zlínskou filharmóniou) naštudoval zborové party úspešný neprofesionálny Spevácky zbor mesta Bratislavy so zbormajstrom Ladislavom Holáskom.

Tak ako Verdi, ani Puccini nebol homo politicus. Možno mal šťastie, že zomrel na samom počiatku Mussoliniho politickej kariéry, takže nemal šancu sa politicky skompromitovať ako jeho rival Pietro Mascagni. Ako občan sa nezapojil do nacionalistického ošiaľu po vypuknutí prvej svetovej vojny a vyjadril sa: „Ak sa svet uberá týmto smerom, má ešte význam skladať hudbu?“ Ani v jeho operách nenájdeme explicitne vyjadrený nejaký politický názor a predovšetkým všetko to, čo v nich skladateľ zobrazuje, je iba reflexiou skutočnosti bez jej hodnotenia. Vyslovene negatívnych postáv je málo (Scarpia, šerif Rance, Kňažná zo Sestry Angeliky). Pucciniho hlavné hrdinky (Manon, Mimi, Čo-Čo-San, Angelica) síce chybujú, no napokon zomierajú nie ako Wagnerova Izolda z lásky, ale pre lásku, ktorej dali prednosť pred pohodlným životom alebo pred odsúdením spoločnosťou. Láska je pre ne absolútnym šťastím i nešťastím zároveň. Raz je ponurá a temná s tragickými dôsledkami, raz lúčom svetla. Ozajstné sociálne motívy nájdeme len v naturalistickom Plášti, v ktorom prístavný robotník Luigi komentuje svoj osud nasledovne: „Všetko ti vezmú, všetkého ťa zbavia, deň tvoj je smutný od samého rána.“

Ľudia milujú Pucciniho predovšetkým pre jeho vrúcne melódie. Keď zaznie Nessun dorma, veru nik nezaspí.