Popová párty v plnej sile dorazila do Hamburgu

Čo spája mnohé slávne piesne popových hviezd Britney Spearsovej, Katy Perryovej, Backstreet Boys či Kelly Clarksonovej? Ich autorom je Max Martin. Práve jeho hity vytvorili hudobný podklad pre muzikál & Juliet, ktorý sa po úspechu na West Ende a Broadwayi dočkal svojej európskej premiéry v nemeckom Hamburgu.

Jukeboxové muzikály sú aktuálnym svetovým trendom neobchádzajúcim ani Slovensko. Producenti si vyberú známe piesne legendárneho umelca či hudobnej formácie, k nim vytvoria fiktívny príbeh alebo cez ne priblížia kľukatú životnú dráhu daného interpreta. Obrovský boom tohto typu diel sa však začal podpisovať na poklese kvality a úbytku kreativity ich tvorcov. Najmä v otázke libriet, ktoré sa často stávajú len fádnym dialogickým premostením songov. (U nás je to viditeľné najmä na sérii inscenácií Jána Ďurovčíka spoliehajúceho sa na popularitu speváckej hviezdy, ale podceňujúceho ostatné scénické komponenty, vrátane akosti textu.) No v tejto hustnúcej tvorbe si v roku 2019 právom získal výnimočné postavenie muzikál & Juliet autora Davida Westa Reada, scenáristu úspešného sitkomu Schitt's Creek. Do príbehu nemusel zakomponovať len tvorbu jedného interpreta, nebol teda tvorivo obmedzený ako viacerí z jeho kolegov, ale použil skladby hneď niekoľkých pop-idolov, ktoré napísal dodnes aktívny švédsky hudobník Max Martin.

West Read vynaliezavo skombinoval – na prvý pohľad nespojiteľné – prvky britskej divadelnej histórie, popkultúru prelomu milénií a súčasné spoločenské témy. Na začiatku príbehu sa stretávame s dramatikom Williamom Shakespearom, ktorý hereckej skupine predstavuje záver svojej najnovšej tragédie Romeo a Júlia. Tu zo Stratfordu nečakane prichádza jeho manželka Anne Hathaway: kým totiž Shakespeare cieľavedome buduje svoj kult na londýnskych javiskách, ona žije v monotónnej rutine starosti o domácnosť. Práve ona naruší jeho dovtedy nespochybniteľnú autoritu, keď navrhne iný záver hry. Dráma sa nemá skončiť skonom hlavných hrdinov, Júlia sa neprebodne nad Romeovým telom, ale pokúsi sa pokračovať v živote, ktorý už nebude diktovaný normami rodičov ani mužského partnera. A tu začína nový príbeh, ktorí bez autorskej i partnerskej kompatibility píšu paralelne Anne a William.

Anne hneď na začiatku novej etapy drámy pripíše Júlii najlepšiu priateľku, nebinárnu osobu May, a aj ona sama sa pričlení do deja ako Júliina druhá kamarátka April. Následne sa spoločne vydávajú na výlet do Paríža, no hľadanie životného šťastia im komplikuje egoistický Shakespeare: dej zahusťuje nečakanými zvratmi, najmä oživením Romea, prichádzajúceho si po manželku.

Bláznivú zápletku umocňujú a príbeh či citové naladenie postáv dopovedajú Martinove hity. Vďaka ich citlivému hudobnému redizajnu, ktorý im dodáva divadelnú hodnotu, aj situovaním skladieb do nových (dejových) súradníc nadobúdajú piesne inovatívny, často až prekvapivý význam.

Napríklad, keď sa Júlia po pár hodinovej známosti opätovne zasnúbi, začne spontánne spievať Oops!...I Did It Again od Britney Spears. Podobne komicky výstižná je aj úvodná pieseň Larger than Life od Backsteert Boys napovedajúca o niečom gigantickom, presahujúcom bežný priemer – nie prekvapivo z prepadliska počas zborového spevu refrénu vychádza samotný Shakespeare, ktorý následným vypínavým tlmočením songu čitateľne definuje nekončiace hranice svojej sebastrednosti. Od totožného boybandu zaznie hneď niekoľko hitov, inscenáciu rámcuje I Want It That Way, ktorý je najskôr interpretovaný ako hádka Shakespeara so svojou manželkou, kde najmä mužská polovička páru odmieta nastúpiť na cestu kompromisu a v závere príbehu song zaznie práve ako ospravedlnenie, keď poslednú vetu prvej strofy podľa ktorej je pieseň pomenovaná zmení na melodicky totožne znejúci text I want Anne Hathaway.

Muzikál však nie je len komicky vyfabulovanou anekdotou. Jednotlivé postavy tematizujú aktuálne spoločenské polemiky feminizmu, snažiaceho sa dosiahnuť rovnocennosť ženského hlasu s tým mužským, ale i otázky toxickej maskulinity či nástrahy pre LGBTI+ komunitu pri akcentovaní jej inakosti. Medzi najsilnejšie momenty inscenácie tak patria Spearsovej citlivý song I'm Not a Girl, Not Yet a Woman ako úvaha May o hľadaní vlastnej identity či pieseň Backstreet Boys Shape of My Heart v podaní Lanca, otca, ktorý napriek synovým obavám empaticky prijme jeho sexuálnu orientáciu.

Práve pre syntézu závažného obsahu s ľahkou formou si muzikál získal veľkú divácku obľubu aj uznanie kritiky. Nemecká produkčná spoločnosť Stage Entertainment po nedávnom neúspechu Hamiltona, ktorý sa síce v Amerike a Británii stal fenoménom, ale v strednej Európe sa pre tematickú odťažitosť nestretol s porozumením, musela staviť na istotu. A tou & Julia určite bola.

V Hamburgu uvádzajú repliku originálnej inscenácie, do ktorej nemeckí tvorcovia nijak nevstupovali. Logicky až na otázku jazyka. Treba však oceniť rozhodnutie neprekladať piesne, čo je častá prax pri jukeboxových dielach. Pri veľkej časti notoricky známych skladieb síce herci začnú prvú strofu spievať v nemčine, čo však pri melodickej príbuznosti a spôsobe frázovania jazykov neprekáža a významovo slúži ako plynulé pokračovanie nadväzujúceho dialógu, ale už pri refrénoch prechádzajú do pôvodného znenia.

Hamburské naštudovanie tak prináša totožný podmanivý príbehový, hudobný i výtvarný zážitok ako to londýnske a newyorské. Záleží len na hereckom obsadení, ktoré musí pri formáte prenesenej produkcie iba v presných kontúrach kopírovať prejav svojich anglicky hovoriacich kolegov. Zradné sa to stalo najmä pri Shakespearovi Andreasa Bongarda, ktorý naturelom nezodpovedá typu zrelého maskulínneho narcisa. Obzvlášť popri vekovo zrelšej predstaviteľke Anne Willemijne Verkaikovej nepôsobil ako nesebakritický manžel súperiaci o právo na pravdu, ale ako spurný mladší brat, ktorý vystatovačne provokuje staršiu sestru.

Tento dojem umocňoval aj Bongardov civilný, priam mladícky hravý herecký výraz a chlapčensky svetlá tenorova farba. (Ak išlo o zámer tvorcov, potom herci nevyužili priestor na rozohranie tohto motívu.) Verkaikovej akoby sa stala kontraproduktívnou jej skúsenosť z veľkých dramatických rolí – pre Anne nevyhnutná komediálna ľahkosť a konverzačná údernosť sa tu zdala byť priveľmi strojenou. Preto spevácky najsugestívnejšie, po formálnej i obsahovej stránke, zaujala emotívnou baladou Céline Dionovej That's the Way It Is, odhaľujúcej duševné krízy postavy: naplno využila svoj interpretačne plastický dramatický mezzosoprán tmavšieho zafarbenia. Chiare Fuhrmannovej sa cez nenútený herecký a ohurujúci vokálny prejav podarilo aj pri rýchlych dejových strihoch v celistvosti zachytiť osobnostný vývoj Júlie od nevyspelého dievčaťa vyjadrujúceho zúfalstvo zo smrti Romea cez naivne bolestínsky song Baby One More Time až po zdravo sebavedomú emancipovanú ženu ohlasujúcu svoj životný prerod cez piesne Stronger a Roar. Najpodmanivejší výkon inscenácie podal Bram Tahamata ako May, pre ktorého sa už existujúca mustra nestala obmedzujúcim mantinelom. Herec neupadol do ponúkajúcej sa excentrickej zženštilosti nebinárnej osoby, ustriehol mieru a precíteným činoherným i sýtym hlasovým výrazom vo výrečnej skratke priblížil peripetie svojej postavy v otázkach sexuálnej identity i nevyspytateľných ľudských citov.

Slogan hamburskej produkcie „Popový muzikál so zárukou dobrej zábavy“ je presný. & Julia prináša bombastickú muzikálovú show, ktorá aj cez hutnosť formy dokáže priblížiť závažný obsah, nestáva sa pritom prvoplánovo plagátovitou, nespolieha sa len na popularitu songov, v žiadnom momente nestráca na inscenačnej pútavosti a v sumári je reprezentatívnou ukážkou moderného muzikálového divadla.

David West Read/Max Martin

& Julia

Réžia: Luke Sheppard

Dirigent: Philipp Gras

Choreografia: Jennifer Weber

Hudobná supervízia, orchestrácia, hudobné aranžmány: Bill Sherman

Scéna: Soutra Gilmour

Kostýmy: Paloma Young

Svetelný dizajn: Howard Hudson

Zvukový dizajn: Gareth Owen

Julia: Chiara Fuhrmann

Anne Hathaway/April: Willemijn Verkaik

William Shakespeare: Andreas Bongard

Romeo: Raphael Groß

Angelique/Amme: Jacqueline Braun

May: Bram Tahamata

Lance: Philipp Hägeli

François: Oliver Edward

Hamburg, Stage Operettenhaus

30.10. 2024 (premiéra)

1. 11. 2024 (recenzovaná repríza)