Popkultúrne obrazy raja
Drogy sotva katapultovali západnú hudobnú kultúru do výšin úspechu, slávy a široko oceňovanej umeleckej hodnoty. Napriek tomu sú od čias Musorgského a Čajkovského až po Princa či Hawkinsa súčasťou akejsi naivnej kultúrnej glorifikácie s romantizujúcim účinkom na naše predstavy o hudobných umelcoch ako vzdorovitých a slobodných génioch.
Dôvodov, pre ktoré sa hudobní umelci uchyľujú k užívaniu drog, je, samozrejme, veľa. Môže to byť tlak brandže a obrana pred stresom, zvedavosť, ale aj túžba po inšpirácii či už zmieňovaný kultúrny étos. V každom prípade je to únik prostredníctvom tela do duševných svetov za hranicu všednej každodennosti, ktorý je prísľubom znovunadobudnutia stratenej kontroly. Zväčša falošným.
Americký akademik zaoberajúci sa popkultúrou a médiami John Fiske písal, že naša kultúra nám v ostatnom storočí vnucuje predstavu o ľudskom tele ako o nástroji individualizácie, ktorý stojí v protiklade k odcudzeniu a spoločenskému privlastňovaniu. Schopnosť individuálne rozhodovať o vlastnom živote je úzko spojená s našou telesnosťou. Telesné schránky hudobných umelcov – o to viac tých mimoriadne preslávených –, sú však často vlastne objektom kultúrneho obchodu. Umelci sú vnímaní ako komodity, ktoré sa dajú kúpiť. Môžeme za nich zaplatiť a „mať ich“ a oni nám dajú niečo vzácne a katarzné.
Cez fyzickú identitu umelca sa individuálne najpresvedčivejšie manifestuje ako spoločenské. Umelec totiž skladá a hrá hudbu pre verejné publikum kedykoľvek pripravené reflektovať si vlastné predstavy a nároky do jeho osoby. Je to kontrakt prekračujúci hranice intímneho a spoločenského, ako aj hranice možného a želaného. Hudobníci trpia očakávaniami a tlakom verejnosti aj umeleckej komunity a hudobná verejnosť zasa trpí strachom zo sklamania, ktorý sa prakticky kedykoľvek môže zvrhnúť na opovrhnutie.
Tá prvá skupina, teda tvorcovia, si preto úzkostlivo buduje obraz sveta, v ktorom nikdy nesklame: intelektuálnym výkonom, umeleckým prejavom, originalitou aj performatívnou (fyzickou) výkonnosťou. Naopak, druhá skupina, teda konzumenti a viac či menej platonicky zamilovaní obdivovatelia, disponuje svojou vlastnou obrazotvornosťou, kde prím zohráva hudobník-génius: umelec je našou spriaznenou dušou, predstavuje úspech, ktorý sme my sami nikdy nedosiahli a žije skutočne slobodný život, ktorý pre nás ostal nedosiahnuteľný pre naše obavy z neistoty a pramálo odvahy. Obdivovatelia prežívajú katarziu vďaka fyzickej blízkosti s umelcami, vedome či nevedome ignorujúc sužujúcu povahu obchodu, ktorý práve dokonali.
A hudobní umelci? Oni sa často v tejto spornej dynamike a spleti nárokov, očakávaní, túžob, ponuky a dopytu nedokážu orientovať. Často nevedia, kým sú a pre koho vlastne sú, či sú svoji alebo cudzí. Či sú stále ľuďmi alebo už sú nadobro artiklami trhu. Ten tlak a zmätok je občas enormný a únikom do pomyselného pokojného raja, kde katarziu zažije telo aj duša, zvyknú byť drogy (áno, aj alkohol). Sú to akési popkultúrne obrazy raja, ktoré nám ponúkajú možnosť domnelej očisty, povznesenia a aspoň na okamih nás približujú predstave, že všetko to nemožné je v skutočnosti možné. Že tí prví môžu niekam uniknúť a že tí druhí sa môžu niečomu nevšednému priblížiť. V oboch prípadoch je v centre diania telesnosť a koncept sveta intimity a obnaženej zraniteľnosti.