Pohľad za oponu Skladateľkinho sveta
Straussova Ariadna na Naxe sa v repertoári Opery ND v Prahe objavila po takmer polstoročí. Možno aj pre svoju dejovú nekonzistentnosť sa dlho nehrala ani v iných českých operných domoch. Inscenačne náročnú výzvu Hofmannsthalovho libreta sa podarilo slovenskej režisérke Sláve Daubnerovej úspešne preklenúť analýzou umelcovho vzťahu k svojmu dielu.
Od samého začiatku predstavenia na seba púta pozornosť výrazné scénografické riešenie, nápadne pripomínajúce červenú miestnosť z kultového seriálu Davida Lyncha Twin Peaks. Ide o akúsi čakáreň spájajúcu reálny svet s paralelným svetom záhadami opradeného sídla zlých duchov, ktorí sa podieľajú na zločinoch v provinčnom mestečku. Do takejto miestnosti, ktorá možno ani nie je úplne reálna, je počas listovania dokončenou partitúrou Ariadny vtiahnutá i mladá Skladateľka (v predlohe Skladateľ). Pre režisérku Slávu Daubnerovú sa práve táto postava stala niťou, pomocou ktorej dokázala spojiť obe, inak autonómne pôsobiace dejstvá. Skladateľka počas celého predstavenia prakticky nezíde z pódia. Tam, kde už nemá predpísaný spevácky part, nemo, no s maximálnou účasťou pozoruje uvedenie svojho chef-d'œuvre. Ďalšou, pre túto inscenáciu dôležitou postavou je Hofmeister, alebo skôr Hofmeisterin. Jej výzor i spôsob prejavu evokuje seriálovu postavu „Muža z iného sveta“, jedného z obyvateľov Lynchovej červenej miestnosti. Cynickosť, s akou umelcom oznamuje nečakané rozhodnutia svojho pána, je priam diabolská a dáva miestnosti atmosféru skutočného pekla, ktorým si musí mladý tvorca prejsť, ak chce vidieť svoj opus na javisku. Nie je to však len stret s realitou divadelnej praxe. Omnoho väčší význam pre Skladateľku má voľba medzi neústupným egom alebo kompromisom v záujme spoločného snaženia. Červená miestnosť tak získava funkciu prechodného medzipriestoru, v ktorom sa uskutočňuje premena mladícky tvrdohlavého idealistu na zrelého umelca schopného medziľudského porozumenia a spolupráce.
V druhom dejstve dominuje komornému javisku Stavovského divadla eklekticky zariadený výsek spálne s veľkou posteľou a zrniacou televíziou. Liekmi na spanie a antidepresívami priotrávená Ariadna čaká už len na spásonosnú smrť. Kovbojskí komedianti toho s commediou dell'arte nemajú veľa spoločného. Kde-tu skúsia nejaký primitívny vtip, potom ako bábkoherci animujú spiacu Ariadnu, ktorá sa k nim neskôr sama pripojí, strápene chrúme pukance a všetko je jej srdečne jedno. Oba kusy sa tu miešajú do dobre fungujúceho celku. Herci akoby hrali sami seba, až sa miestami zdá, že ani nejde o divadelnú produkciu na pobavenie pánových hostí. Blíži sa deviata hodina a tí už zrejme čakajú niekde na terase, aby si užili sľúbený ohňostroj. Jedine Skladateľka zostáva verne pri lôžku svojej Ariadny a pôžitkársky si vychutnáva každý tón vedúci ku katarznému a scénicky pôsobivému víťazstvu lásky. Ešte za prítomnosti komediantov sa izba postupne rozpadáva, až celá zanikne v opare a silných svetlách zadného javiska. Bakchus prichádza odetý v lacno pôsobiacom červenom plášti a po tom, ako sa Ariadna oddá jeho objatiu, zatvorí sa za nimi zem. Skladateľke zostáva len Bakchov plášť a cesta za nápisom EXIT späť do reality.
Rolu Skladateľky si dokázala s činoherným majstrovstvom podmaniť členka domáceho súboru, islandská mezzosopranistka Arnheiður Eiríksdóttir. Ako herečka i speváčka prešla výrazovo rozmanitou cestou od zasneného dievčaťa, ktoré verí v silu umenia, cez rozčúlenie a sklamanie z fungovania umeleckého sveta, ktorý sa musí podriaďovať vkusu objednávateľa, až po odpustenie a nájdenie kompromisu, ktorý ju priviedol opäť k večne žijúcej idei totálneho umenia. Objemným mezzosopránom naplnila celý priestor divadla a pritom nechala vyniknúť bohatú paletu jeho odtieňov. Skladateľkine pocity vizuálne podtrhává skupina tanečníčok ̶ altereg.
Ariadnu stvárnila švédska sopranistka Cornelia Beskow. Jej výkonu dominovala do detailov vypracovaná herecká zložka. Obraz námesačnej, v tvári strhanej Ariadny rušili priostré výšky inak prierazného a plno znejúceho hlasu. Spoľahlivým, aj keď možno až príliš statickým partnerom jej bol Magnus Vigilius. Jeho Bakchus dostal potrebný hrdinsky oceľový zvuk, hoci občas so zbytočne forsírovanou vyššou polohou.
Hovorená rola Hofmeistera bola vhodne zverená Dagmar Peckovej. Výbornou nemčinou, direktívnym tónom a cynickým zakončením každej frázy vniesla na javisko dynamiku vždy, keď sa víťazoslávne objavila v niektorých zo siedmich dverí, aby umelcom znepríjemnila život. Pavol Kubáň ako Učiteľ hudby aj v krátkom parte dokázal svojím sýtym, farebne bohatým barytónom a emočne nasýteným herectvom vytvoriť postavu citlivého, no životom zoceleného starca.
Zo skupiny komediantov vyznela najpresvedčivejšie Zerbinetta čínskej sopranistky Ziyi Daiovej. Flirtuje so svojimi kolegami, necháva sa zas a znova zviesť, no pod trblietavou priamočiarosťou ružového kostýmu sa skrýva veľa nevypovedaného. Bútľavú vŕbu nachádza v spiacej Ariadne, ktorá ju, prirodzene, ani nepočúva. Belcantový bonbónik, áriu Großmächtige Prinzessin, zvládla s technickou vyspelosťou a ľahkosťou.
Zerbinettini štyria spoločníci, Harlekýn (Lukáš Bařák), Truffaldino (Jan Hnyk), Brighella (Daniel Matoušek) a Scaramuccio (Josef Moravec), splývajú a ani rôzna farba kostýmov nepomáha určiť, o akú postavu ide. Ich pôvodná typovosť sa vytráca aj v herectve, tvoria len akési kulisy, azda s výnimkou Harlekýna, ktorý pôsobivo unesie Zerbinettu pod pódium. Jeho ária Lieben, Hassen, Hoffen, Zagen, sprevádzaná napodobňovaním hry na gitare, však vyznela plocho a bez emócie v hlase.
Lenka Máčiková (Najáda), Michaela Zajmi (Dryáda) a Yukiko Kinjo (Echo) vytvorili spevácky zohranú trojicu, no výzorom by sa azda lepšie uplatnili ako Valkýry alebo Libušine družky. Predimenzovanými poprsiami totiž vôbec nezapadajú do antického ideálu ženskej krásy (tá je v inscenácii vyjadrená sochou ženského torza). Pri vete „nikdy už nebudú iné“ sa dokonca s povzdychom dotýkajú svojich pŕs, akoby otvárali otázku bodyshamingu – možno práve pre svoj výzor sa ocitli mimo polis na ostrove Naxos.
O hudobné naštudovanie sa postaral šéfdirigent Opery ND Robert Jindra. V komornom priestore Stavovského divadla znel Straussom predpísaný menší orchester maximálne plno, vo finále priam wagnerovsky, pričom však nezanikli jednotlivé inštrumentálne nuansy ani výkony spevákov.
Richard Strauss
Ariadna na Naxe
Hudobné naštudovanie: Robert Jindra
Réžia: Sláva Daubnerová
Scéna: Lucia Škandíková
Kostýmy: Tereza Kopecká
Primadona (Ariadna): Cornelia Beskow
Skladateľ: Arnheiður Eiríksdóttir
Hofmeister: Dagmar Pecková
Učiteľ hudby: Pavol Kubáň
Tenor (Bakchus): Magnus Vigilius
Zerbinetta: Ziyi Dai
Harlekín: Lukáš Bařák
Scaramuccio: Josef Moravec
Truffaldino: Jan Hnyk
Brighella: Daniel Matoušek
Najáda: Lenka Máčiková
Dryáda: Michaela Zajmi
Echo: Yukiko Kinjo
Dôstojník: Petr Dvořák
Tanečný majster: Jaroslav Březina
Vlásenkár: Radek Martinec
Lokaj: Martin Matoušek
19. 1. 2024 (premiéra)
30. 1. 2024 (recenzovaná repríza)