Poďme pekne od začiatku

Hoci sa banalita môže javiť ako opak významu, v skutočnosti je jeho predohrou. Banalita osobnej a umeleckej snahy sa až vo svojich dôsledkoch rodí ako niečo hodnotné. Je to bezfarebný a beztvárny rytmus dňa, ktorý sa dookola opakuje, a je to každodenné úsilie, ktorému úzkostlivo prisudzujeme zmysel, len aby sme sa nezbláznili. Cvičíme, hráme, počúvame a plačeme, tvoríme a aranžujeme, meníme dobré na zlé a zlé na dobré. Frfleme a stoneme. Dúfame, že tým niečo meníme, že niečím hýbeme. A možno naozaj meníme a hýbeme – nie však svet, ale hlavne seba.

Umelecké úsilie je často len banalita prezlečená za cnosť. Cnosťou má šancu stať sa až neskôr, keď príde čas. Ale to my sami nemáme pevne v rukách, aj keď si nahovárame, že máme, a pritom len nápadne recyklujeme svoje neurózy. Občas chceme byť nasilu hĺbaví, ale banálna pravda je taká, že sa skôr utápame v idealizovanom sebaobraze. Sme ako pešiaci vysnívanej krásy, ktorí však nebojujú s hnusom, chaosom a zlobou sveta, ale nanajvýš s vlastným egom.

Náš sebaobraz je formou viery a nádeje. Sme presne takí, ako tvrdíme, že sme, a ak to povieme dostatočne nahlas, možno tomu uveríme a spolu s nami aj naše skutočné a domnelé publikum. Čo však ostane po tom, ako sa vypne svetlo, zavrú sa dvere, opustíme sály, javiská a pódiá, kluby, šatne a zmizneme z dohľadu tisícov očí? Banalita. Všednosť, nedôležitosť, vtieravé otázky a pochybnosti, súboj so samým sebou.

Zatiaľ čo v nás táto tichá búrka pochybností melie našu vieru a nádej, svet vonku sa plazivo mení na tragikomédiu, ktorá – ako iste neprekvapí –, vzišla z banálnosti. Kakistokracia, teda vláda tých, ktorí by nikdy nemali rozhodovať a slúžiť, nie je len politická realita dneška, ale aj kultúrna skutočnosť. Je to nezriadená a nekultivovaná banalita ovládajúca už dávno nielen verejný, ale aj súkromný priestor, ktorá ubíja, decimuje a ponižuje. Táto banalita už nie je predohrou. Táto je umieračikom, keď je umenie dekoráciou večierkov, a aj to len také, ktorého farebná či zvuková paleta sa nám hodí k saku či k notoricky nastoľovanej nálade pravdivých vlastencov. Do očí si uprene a nenávistne hľadia odbornosť a lojalita, kritika a nevraživosť, kreativita a zrada.

Rezignácia je lákavou možnosťou, o to viac, že zápasíme so samými sebou, deň čo deň, noc čo noc. Je ťažké nachádzať správnu cestu – alebo skôr cestičku –, ktorá vedie na vzduch, za tichom a na svetlo. A predsa: nie všetka banalita je márna. Banalita osobného súboja s každodennosťou, s remeslom a sebaobrazom môže byť zdrojom zručnosti. Banalita môže byť rámcom, kde vzniká skutočné, a priestorom, kde vyrastá nové, hoci je to banálne patetické.

Dnes žijeme medzi tromi klinmi: medzi únavou z nezmyselnosti, túžbou po význame a toxickou banálnosťou arbitrárne mandátovaných ľudí. Je to súboj medzi dešpektom voči svetu a úsilím ho predsa len o niečo obohatiť, hoci bez prísľubu úspechu. Ide o ničivú a formujúcu banálnosť a ak dokážeme rozpoznať rozdiel, snáď v tom bezfarebnom a beztvárnom rytme dňa ešte nie je všetko stratené. 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)