Piotr Sałajczyk v bratislavskej Redute

25. 02. 2025
Bratislava, Reduta
Piotr Sałajczyk

Schubert – Szymanowski – Brahms – Gershwin

Poľský klavirista Piotr Sałajczyk vystaval svoj recitál na známych dielach klavírnej literatúry 19. a 20. storočia. V úvode koncertu sa ponoril do Schubertovej Sonáty pre klavír č. 21 B dur D. 960 s obrovskou dávkou koncentrácie, akú sa nie vždy podarí klaviristom dosiahnuť hneď od začiatku sólového výkonu. V introspektívnej 1. časti sonáty plnej vrúcnej lyriky a smutnej krásy sa prejavil klaviristov mimoriadne poetický talent. V stvárnení schubertovských spevných fráz si klavirista dal záležať na drobnokresbe a výraznej expresivite podporenej bohatou agogikou – niekedy možno na úkor plynulosti hudobného toku väčších celkov. V tónotvorbe preferoval nežný zvuk nástroja, ktorého mäkkosť a intimitu zachoval aj v dynamicky gradujúcich a dramatických úsekoch. 

Introvertné gesto umelca ešte viac umocňovalo hĺbavosť poslednej Schubertovej sonáty označovanej za skladateľovu rozlúčku so životom. Napriek tomu je v nej pomerne veľa kontrastov – posledné dve časti hýria živelnosťou, hravosťou a miestami dokonca možno až optimizmom. Sałajczyk ich aj napriek sklonom preciťovať každý detail postavil do výrazného kontrastu s prvými dvoma časťami. Nielen vo výraznejšom zvuku, ale aj vo voľbe tempa, čo interpretácii 40-minútovej sonáty dodalo skvelý ťah. Efektný kontrast sa mu podarilo dosiahnuť vďaka schopnosti vystihnúť a citlivo zvýrazniť typicky schubertovské harmonické prekvapenia, najmä v 2. časti. 

Schubertovu sonátu vystriedala Šeherezáda z cyklu Masky op. 34 Karola Szymanowského. Hudobný portrét perzskej princeznej Šeherezády vyniká zvláštnou tajomnosťou, premenlivosťou nálad a rozmanitosťou zvukových prostriedkov, farieb a faktúry. Impresionistická jemnosť sa strieda s drsnejšou výrazovou polohou. Vyjadrenie veľkých kontrastov na malej ploche si u interpreta vyžaduje značnú dávku pohotovosti a obratnosti, čo sólistovi zjavne nechýbalo. Skladba je výzvou aj pre mnohovrstevnú textúru zapísanú v troch notových osnovách. V určitých momentoch pripomína Skriabinov komplikovaný rukopis typický vrstvením viacerých pásiem. 

Sałajczykova interpretácia bola v tomto ohľade mimoriadne plastická a usporiadaná. Všetko v nej malo svoj význam a logiku, ani jeden tón nebol ponechaný náhode. Okrem toho interpret zvládol extrémne nároky na technický aspekt (rýchlo repetované tóny i akordy, skriabinovské trilky, arpeggiá, tremolá, zložitú rytmiku) naozaj bravúrne a v jeho rukách nadobudla kompozícia aj v týchto technicky náročných pasážach trblietavé zvukové farby. 

Po Šeherezáde nasledovala Rapsódia op. 79 č. 2 Johannesa Brahmsa, jedno z jeho najhrávanejších klavírnych diel. Robustný temperament a mohutnú zvukovosť striedanú s typicky intímnou brahmsovskou lyrikou sa umelcovi podarilo postaviť do dokonalého kontrastu. Pôsobivo zneli taktiež mezza voce úseky posadené do basového registra, ktoré v sebe niesli zvláštne, miestami až mysteriózne napätie. Lyrické miesta charakterizovala kantabilnosť a výrazné espressivo, niekedy však až príliš agogicky prehnané. Sałajczyk veľmi dôkladne pracoval s napäťovými silami harmónie, čo ešte viac umocňovalo molto appassionato charakter tejto kompozície.

Pozitívne ladené Tri prelúdiá Georgea Gershwina priniesli v závere koncertu odľahčenú atmosféru. Ani v tejto hudbe sa však nezaprela Sałajczykova taktnosť, uhladenosť a akademickosť. Na rozdiel od  pomerne ráznej a strohej skladateľovej interpretácie bol Sałajczyk viac zameraný na detail a jemné nuansovanie mikrofráz, čo bolo badať vo všetkých prelúdiách, no ako cenné sa prejavilo najmä v interpretácii melancholicky ladeného druhého prelúdia s výrazovým pokynom Andante con moto e poco rubato.