Piesňový recitál Tomislava Jukića v Redute

18. 2. 2025

Bratislava, Reduta

Tomislav Jukić, Lana Bradić

Schubert – Donaudi – Schneider-Trnavský – Hatze 

Tosti – Pejačević – Leoncavallo – Rossini – Gastaldoni 

Prvolezcom piesňového cyklu SF, založeného v minulej koncertnej sezóne, bol chorvátsky tenorista Tomislav Jukić. Mladý spevák vyhral v r. 2023 prvú vekovú kategóriu Medzinárodnej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského a v nasledujúcom roku spieval na festivale Allegretto v Žiline, aktuálne pôsobí v Opernhause Zürich.

Na bratislavský piesňový koncert si zvolil repertoár, ktorý je viac typický pre operných spevákov než pre špecialistov na piesňovú tvorbu. S výnimkou troch úvodných piesní Franza Schuberta išlo o piesne talianskej proveniencie, kam môžeme zaradiť aj dve piesne chorvátskeho žiaka Pietra Mascagniho Josipa Hatzeho. Dramaturgia získala jednotnú koncepciu piesní s ľúbostnou témou a melancholickou náladou, typickou pre posledné desaťročia 19. a začiatok 20. storočia. Mierne odlišnú podskupinu (rytmicky i náladou) v tomto rámci vytvárala len roztopašná Rossiniho La danza a Tostiho neapolská canzonetta Marechiare. Uvedené piesne dnes počúvame skôr na námestiach a v prírodných amfiteátroch pre turistické publikum než na koncertných pódiách, zato sú známe z vystúpení najväčších tenoristov od Carusa po Pavarottiho.

Tón lyrického tenoristu má v strednej polohe pekný „zábal“, takže jeho spev vhodne korešpondoval s povahou uvádzaných piesní. Úporne sa snažil o adekvátny piesňový prejav, charakteristický dynamickou pestrosťou a citlivým ponorom do interpretovaných textov, hoci občas sa snažil upútať aj dramaticky znejúcimi a viac či menej forsírovanými výškami. Zjavné to bolo hneď v úvodnej Schubertovej piesni Ständchen, ktorú spieval kultivovane, no v záverečných, vyššie položených tónoch sa neodvážil udržať lyrickú náladu polohlasom. Čosi podobné sme potom počuli aj v niektorých ďalších skladbách, takže pracovať na výškach je stále úloha, ktorá speváka ešte čaká. Vyváženejšie pôsobil v interpretácii dvoch ďalších Schubertových piesní Frühlingstraum a Die Forelle.

Nasledovala pieseň od sicílskeho skladateľa Stefana Donaudyho zo zbierky Tridsaťšesť antických piesní, pričom práve O del mio amato ben je z nich najznámejšia a v mnohom sa podobá na salónne romance Francesca Paola Tostiho. Tie sa stali interpretačným vrcholom koncertu. Pre slovenské koncertné publikum ich už v 70. rokoch minulého storočia recitálom v Mirbachu objavil Juraj Hurný, inšpirovaný Pavarottiho nahrávkami. (Sám veľký Luciano ich o pár rokov neskôr prekvapujúco priniesol aj na mozartovský festival v Salzburgu.) Jukić vynikajúco vystihol atmosféru piesne Ideale, škoda len záverečného vymysleného vysokého tónu pôsobiaceho manieristicky. V ďalších Tostiho romancách (Vorrei morire a L’ultima canzone) tenorista adekvátne frázoval a skvele vystihol ich sentimentálnu podstatu, pričom často používal aj mezzavoce, niekedy prechádzajúce do falzetu. O čosi menej spevákovi sedela Leoncavallova Mattinata, ktorá je jednostrunná a neumožňuje používať rôzne interpretačné finesy. Aj pri Rossiniho spomínanej piesni sa ukázalo, že spevákovi predsa o čosi viac sedia vláčne než brilantne rýchle piesne. Z drobných výhrad možno spomenúť trocha stereotypné jemné nasadzovanie a predlžovanie tónov na pomedzí strednej a vysokej polohy s použitím crescenda.

Plánovaný program zakončila Gastoldonova pieseň Musica prohibita, pôvodne ária z jeho opery La mala Pasqua, ktorej premiéra sa konala pár týždňov pred Mascagniho Cavalleriou rusticanou na rovnaký námet. Gastoldonova pieseň je akýmsi ľudovejším pendantom k Mascagniho siciliane (spievavanej za scénou) v úvode prvej veristickej opery. Pôsobivosť a vrúcnosť prejavu, doplňovaná aj gestikou mladého speváka, priviedla publikum k ováciám, ktorých výsledkom boli dva prídavky: Donizettiho Una furtiva lagrima, prednesená štýlovo s mierne pozmeneným záverom, kým populárne Capuovo O sole mio oproti Tostiho jemným nostalgickým melódiám vyznelo trocha triviálne. Nespomenul som ešte spevákovu reminiscenciu na jeho triumf na súťaži v Trnave uvedením dvoch piesní Schneidera-Trnavského, náladovo zapadajúcich do programu. Medzi vokálnymi číslami ešte zaznelo päť skladbičiek chorvátskej grófky Dory Pejačevićovej pre klavír zo zbierky Život kvetov v podaní klaviristky Lany Bradićovej. Ich pohodová postromantická atmosféra mala blízko k impresionizmu.

Je dobré, že Slovenská filharmónia poskytuje priestor aj mladým umelcom, o ktorých možno budeme viac počuť o niekoľko rokov. Kiežby sa Jukićovi darilo tak ako Lucianovi Gancimu, ktorý bol v r. 2014 na Zámockých hrách zvolenských neznámym začiatočníkom, no dnes už spieva hlavné úlohy v La Scale.