Perly v tieni globalizácie

Viedenská štátna opera uviedla Bizetových Lovcov perál ako vizuálne výraznú úvahu o vykorisťovaní, globalizácii a ilúzii západného luxusu. Hudobne inscenáciu podržalo výnimočné obsadenie na čele s Juanom Diegom Flórezom, Ludovicom Tézierom a Kristinou Mkhitaryanovou, zatiaľ čo režijný koncept Ersana Mondtaga presunul exotický Cejlón do sveta módneho priemyslu a obchodných domov.

Dielo 25-ročného skladateľa o milostnom trojuholníku s krásnou kňažkou vzniklo v r. 1863. V SND odznelo len raz – v r. 1928, do programu ho pred dvanástimi rokmi zaradila Štátna opera v Banskej Bystrici. Viedenská premiéra bola preto aj príležitosťou pre slovenských milovníkov opery uvidieť tento takmer neznámy titul. Za všeobecný argument proti jeho uvádzaniu sa považuje slabé libreto. Téma vykorisťovania zaujala aj viedenských tvorcov – dielo možno čítať ako operu s koloniálnym a exotizujúcim rámcom, v ktorej vystupujú lovci perál na niekdajšom Cejlóne, dnešnej Srí Lanke.

Zaujímavý a vo svete vyhľadávaný nemecký režisér a multidisciplinárny tvorca s tureckými koreňmi Ersan Mondtag preniesol námet do súčasnosti a tematizuje vykorisťovanie mimoeurópskych krajín prostredníctvom globalizačných sietí textilných veľkofabrík. Lacná detská práca a útlak, pripomínajúce začiatok 19. storočia, tvoria pozadie Mondtagovho konceptu. Farbiari a pracovníci tovární sa stávajú novodobými lovcami perál, ktorí namiesto drahokamov vytvárajú luxusný tovar určený pre bohatý Západ. Režisér tak posúva exotický príbeh do súčasného sveta globálnej ekonomiky.

Najväčšou devízou Bizetovej opery je hudba. Má svoje vnútorné čaro a ťah a prezrádza sviežosť mladého skladateľa. S veľkým porozumením pre melodické línie i vystavanie dramatického oblúka dirigoval dielo mladý taliansky dirigent Daniele Rustioni. Je to umelec, o ktorého majú záujem popredné operné domy a koncertné sály. Je hosťujúcim dirigentom Metropolitnej opery v New Yorku a hlavným hosťujúcim dirigentom Tokyo Metropolitan Symphony Orchestra. Bizetovi dobre rozumie a orchester mu vychádza v ústrety.

Obsadenie sólistov bolo vybrané starostlivo. Pozoruhodná sopranistka arménskeho pôvodu Kristina Mkhitaryan pôsobí na operných scénach už vyše desať rokov. Ako Leïla vyniká najmä v dynamickejších partiách, kde má sýty tón, výšky boli menej priezračné.

Nadira stvárnil popredný peruánsky tenorista Juan Diego Flórez, zžitý s viedenským prostredím, ktorý je na vrchole svojej kariéry. Jeho nosný tenor oživil inscenáciu v oboch slávnych číslach – v duete s francúzskym barytonistom Ludovicom Tézierom „Au fond du temple saint“ aj v sólovej árii „Je crois entendre encore“. Rodený Francúz Tézier, ale aj Flórez disponujú výbornou francúzskou dikciou, ich textu bolo vynikajúco rozumieť, čo zážitku dodalo veľkú hodnotu. Flórez si úlohu milenca dokonale vypracoval, v tejto role vie zaujať a presvedčiť. Aj touto postavou opúšťa klasické lyrické úlohy a venuje sa dramatickejším charakterom. S Leïlou Kristiny Mkhitaryanovej tvorili kompaktný pár. Krásne sú aj jeho kostýmy – Flórez je elegantným Nadirom v bielom, neskôr čiernom obleku.

Tézier sa najviac zaslúžil o veľký úspech inscenácie. Jeho prejav je výrazovo silný, hlasovo prierazný. Je špičkový barytonista, ktorý v lyricko-dramatickom repertoári patrí v ostatných rokoch k najžiadanejším v Európe. To, že k nemu patrí aj francúzsky repertoár, je úplne prirodzené. Zurga je v jeho podaní silným vodcom, no ostáva pokorný v prejave. Keď pochopí zradu svojho najlepšieho priateľa, s ktorým si v slávnom duete kedysi sľúbili vernosť a spoločne sa vzdali lásky k Leïle, vzdáva sa jej a milencov zachráni. Zapáli obchodný dom (v prípade tejto inscenácie) a umožní im útek. Po požiari, naznačenom bizarne nad scénou, zahynie. Vo viedenskej inscenácii ho veľkňaz, ktorého výborne stvárnil bulharský basista Ivo Stanchev, zastrelí za zradu.

Mondtag sa inšpiruje hudbou a v súlade s ňou vytvára vlastné obrazy, pričom pôvodný obsah tvorivo pretvára. Vytvoril dva základné obrazy. Namiesto chrámu ukazuje na veľkej ploche farbiarov. Obraz je veľmi pôsobivý, hýri farbami a akciou. Do stredu scény umiestňuje – ako inak – približne dvadsať metrov vysokú figurínu chorobne vychudnutej modelky, ktorú neskôr zahalí. Udrie do očí a stáva sa výrazným symbolom komercie dnešného sveta – modelingu, biznisu, globalizácie i roztvorených nožníc medzi chudobou a bohatstvom. Luxus, ktorý obdivuje západný spotrebiteľ, vzniká na pozadí lacnej práce a vykorisťovania, čo režisér vyjadruje bez doslovnosti prostredníctvom silných javiskových obrazov.

Farbiari nahradili lovcov perál a za svojho vodcu jednohlasne zvolili Zurgu. Ľud vzýva bohov Brahmu a Šivu, prichádza kňažka, ktorá skladá sľub čistoty a zdržanlivosti. Ak zhreší, čaká ju smrť.

Leïlin príchod po monumentálnom schodisku zohráva v deji dôležitú úlohu. Spomaľuje dianie, vytvára napätie a zvýrazňuje výnimočné postavenie hlavnej hrdinky. Leïla je v odeve kňažky impozantná, no napriek honosnému odevu pôsobí skromne. Režisér rozohráva príbeh už v prvom dejstve. Od začiatku je zrejmé, že obaja hlavní hrdinovia majú problém vzdať sa lásky. Zurga má však novú funkciu a tej chce zostať verný, preto aj Tézier pôsobí vyrovnane a odhodlane. Flórezov Nadir s láskou zápasí. Nielen preto, že je zvyknutý byť milovníkom a hlavným hrdinom, ale aj preto, že sa v príbehu dostáva do situácie, keď svoj sľub nedodrží. Hudba pritom plynie prirodzene a réžia jej neubližuje.

Druhý obraz predstavuje veľký obchodný dom s iritujúcim názvom „Carmen“. Hýri luxusom a mramorom, obsluhu tvorí uniformovaný personál. Na stenách pútajú pozornosť skomoleniny značiek Gucci a Versace – ilúzia bohatstva vykúka z každej strany. Je to obraz krásy západného sveta, postaveného na vykorisťovaní. Z mikrofónu sa ozve sám riaditeľ Viedenskej štátnej opery Bogdan Roščić, ktorý oznamuje, že obchodný dom treba zatvoriť, a vyzýva návštevníkov, aby opustili priestor. Ešte predtým zaznie v obchodnom dome melódia z opery Carmen, našťastie, len jemne stíšená.

Práve na pozadí tohto chrámu konzumu poruší Nadir svoj sľub daný Zurgovi a Leïla svoj sľub čistoty. Láske neodolajú. Keď Leïla zazrie Nadira, podľahne mu, hoci ju stráži veľkňaz Nourabad. Umelecké duo Kristina Mkhitaryan a Juan Diego Flórez je presvedčivé.

Dramatické napätie vrcholí vo chvíli, keď lovci perál odsúdia milenecký pár na smrť. Keď Leïla požiada veľkňaza o vydanie šperku, ktorý dostala ešte ako dieťa od jedného z lovcov perál za záchranu jeho života, Zurga s dojatím spoznáva dievča, ktorému vďačí za vlastný život. Pomkne ho to k obeti – založí požiar a umožní milencom útek. Sám však zahynie. Zurgove výjavy majú šťavu a sú uveriteľné.

Zažiaril aj zbor, doplnený deťmi z Opernej školy Viedenskej štátnej opery.

„Bú“ z predošlých predstavení sa už na 4. repríze neobjavilo, hoci publikum nad režijnou koncepciou stále krútilo hlavou. Hudobnú stránku inscenácie však odmenilo zaslúženým potleskom. Orchester i sólisti boli vynikajúci a, ako to už pri modernom režijnom divadle často býva, predstavovali to najlepšie, čo si divák z predstavenia odniesol.

Georges Bizet

Lovci perál

Hudobné naštudovanie: Daniele Rustioni
Dramaturgia: Till Briegleb
Réžia, scéna a kostýmy: Ersan Mondtag
Video: Luis August Krawen
Svetelný dizajn: Henning Streck

Leïla: Kristina Mkhitaryan
Nadir: Juan Diego Flórez
Zurga: Ludovic Tézier
Nourabad: Ivo Stanchev

Orchester, Javiskový orchester, Zbor, deti Opernej školy Viedenskej štátnej opery

Viedeň
Štátna opera

14. 5. 2026 (premiéra)

23. 5. 2026 (recenzované 4. predstavenie)

Koprodukcia s Teatr Wielki – Opera Narodowa Varšava