Päťdesiat rokov so slovenskou hudbou

Moyzesovo kvarteto má za sebou 50 rokov kontinuálneho pôsobenia. Jeden z  najstabilnejších a najdlhšie existujúcich komorných súborov na slovenskej scéne si úctyhodné jubileum pripomenul sériou moderovaných koncertov s hudbou, ktorá patrí k jeho kmeňovému repertoáru a obdobím vzniku pokrýva obdobie bezmála troch storočí. Moyzesovci však majú na konte aj uvedenia vyše 130 skladieb viac ako 70 domácich autorov. Na päť dekád spoluprác aj priateľstiev so slovenskými skladateľmi spomínajú pamätníci – violista ALEXANDER LAKATOŠ (člen kvarteta od r. 1976) a  zakladajúci člen kvarteta, violončelista JÁN SLÁVIK.

Ak sa máme obzrieť späť na históriu vašich vzťahov so slovenskými skladateľmi, musíme začať pri Alexandrovi Moyzesovi, ktorý mal povesť veľmi prísneho pedagóga. Akým bol človekom v osobnom kontakte, ako pristupoval k interpretom? Navštívili ste ho uňho doma, krátko na to ste začali používať jeho meno…

JÁN SLÁVIK: Bolo to v roku 1981. Dovtedy sme boli Kvarteto bratislavského Konzervatória, potom Muchovo kvarteto. V osemdesiatom prvom nám na zväze skladateľov navrhli, aby sme prevzali meno Alexandra Moyzesa, keďže v tom čase sme už veľa cestovali, doma aj v zahraničí, kde sme mali reprezentovať slovenskú hudbu. Stano (Stanislav Mucha, vtedajší primárius kvarteta, pozn. red.) bol natoľko veľkorysý, že z názvu kvarteta vypustil svoje meno – a história sa mu odplatila tým, že dnes opäť existuje Mucha Quartet. Investovaná energia sa mu vrátila… 

Mali sme teda vybavenú „audienciu“ v byte profesora Moyzesa, ktorý nás prijal aj so svojou manželkou. Ako ste povedali, pôsobil na prvý pohľad stroho a dosť prísne, doma nás však prijal veľmi familiárne, bolo pre nás dokonca pripravené pohostenie. Pripil si s nami a kládol nám pritom na srdce, aby sme zopár rokov vydržali hrať spolu, keď už ponesieme jeho meno. Dnes by bol určite šťastný, že sme vydržali päťdesiat rokov…

ALEXANDER LAKATOŠ: Vtedy by nám ani vo sne nenapadlo, že budeme spolu hrať taký dlhý čas. Rád by som dodal, že keď sme prišli k pánovi profesorovi do bytu, pripomínal mi byt profesora Albrechta. Podobný starý nábytok, staré obrazy, zo všetkého bolo cítiť kultúru. Veľmi dobre som sa tam cítil a chvíľa, keď sme si pripili na existenciu Moyzesovho kvarteta, bola doslova vznešená a všetci sme si ju dobre zapamätali.

Usmerňoval vás nejako, čo sa týka interpretácie jeho kvartet?

AL: Nie, nemali sme žiadne konzultácie ohľadom interpretácie.

JS: Z osemdesiateho tretieho, keď Tibor Gašparek oslavoval sedemdesiatku, máme aj jedinú spoločnú fotku s Moyzesom. Krátko potom skomponoval svoje Štvrté kvarteto, ktoré nám venoval, no jeho premiéry sa už nedožil. V roku 1985 sme ním otvárali BHS.

AL: V tom čase sme boli vojaci v základnej službe v Banskej Bystrici. Dali nám na to priepustku – deň pred naším plánovaným odchodom do civilu! Odohrali sme koncert v Bratislave a v noci rovno vlakom do Bystrice na druhý deň odovzdať uniformy... 

JS: Moyzes nám napísal aj krásne venovanie: Venujem kvartetu môjho mena. Jeho predošlé tri kvartetá sme hrali až potom, nikdy nás teda nepočul hrať svoju tvorbu.

Čo zo slovenskej hudby ste hrali pred stretnutím s Moyzesom?

JS: Profesor Vrteľ nám uložil „kladu“, Hudbu pre štyri sláčikové nástroje Ota Ferenczyho, ktorá získala cenu v Budapešti. Je to veľké dielo, ktoré sme podľa neho mali zaradiť do repertoáru a predvádzať ho.

AL: Hudbu pre štyri sláčikové nástroje už predtým nahralo vtedajšie Slovenské kvarteto. Mali sme skúšku s profesorom Ferenczym za prítomnosti profesora Vrteľa. Bola to smršť temperamentu, ktorú sme ani nestačili vstrebať. Ferenczy sa vtedy necítil dobre, mal teplotu, ale aj tak sme zažili jeho emocionálne výbuchy a keď sa do varu dostal profesor Vrteľ, mohli sme aj struny potrhať, stále to bolo málo… (Smiech) 

Ako podľa vás dokážu slovenskí skladatelia uchopiť idiomatiku písania pre sláčikové nástroje? Ak sa ešte vrátime k Moyzesovi, aj pri jeho komornej hudbe cítiť, že je viac symfonicky mysliacim autorom… 

AL: Moyzes je špecifický svojimi stupnicovými behmi, ktoré z  hľadiska prstokladov nie sú najjednoduchšie, no keď si na ne človek zvykne, dajú sa dobre realizovať. Je tam cítiť silu symfonizmu, ktorý mal v sebe, vedel sa však od neho oslobodiť a najmä v pomalých častiach nájdeme určitú intimitu. Rýchle časti pritom majú akoby symfonickú hutnosť… 

JS: Prvé kvarteto nám dalo zabrať možno najviac. Je napísané ako jednočasťové a jeho hudobná reč ešte možno nie je natoľko vyzretá. Ako interpreti sme museli hľadať, ako všetko prepojiť do zmysluplného celku. Druhé kvarteto je najstručnejšie aj najprístupnejšie; je to veľmi efektné dielo, obracajúce sa k idiómu európskej hudby. Tretie kvarteto sa mi páči pre svoju absolútnu jednoduchosť – je to ako u každého veľkého skladateľa, ktorý s istotou a pritom jednoduchosťou spojí štyri hlasy. Štvrté kvarteto obsahuje folkloristický element a je cítiť, že bolo napísané a venované s láskou… 

AL: … ako som už spomenul, ťažiskom tohto kvarteta je jeho pomalá časť, je to osobná výpoveď o skladateľovom živote, ktorá, okrem toho, znie veľmi slovensky.

Popri Moyzesovi ste hrali aj Suchoňovo kvarteto…

JS: Hrali, bola to však stručnejšia epizóda. Spomínam si, že sme ho predviedli v Londýne. Je to krásne a závažné, no aj náročné dielo a cítili sme, že ho ešte nemáme celkom vstrebané. Ktosi ho tam chcel aj nahrať, Stanko a Šaňo však boli zásadne proti, lebo interpretácia ešte nedosahovala špičkovú úroveň. Môj postoj bol skôr taký, že do Londýna sa tak skoro nedostaneme a málokto tu kedy bude počuť o Suchoňovi, tak by bolo dobré nahrať ho. Kvarteto sa nakoniec nenahralo a do Londýna sme sa už nevrátili… Nahrali sme ho na CD pre vydavateľstvo Opus spolu s Ravelovým Kvartetom F dur, čo je skvelá kombinácia. 

Ak spomíname Moyzesa a Suchoňa, nesmieme zabudnúť na Cikkera. Hrali sme jeho Domovinu a istý čas nám trvalo, kým sme dielo pochopili. Mali sme aj trocha strach, ako bude reagovať, nakoniec však bol spokojný. Neskôr sme hrali aj jeho Druhé sláčikové kvarteto, čo už je náročnejšie dielo.

AL: Radi sme hrávali aj ich drobnosti, Moyzesových Štyroch hudcov alebo Keď sa vlci zišli od Suchoňa.  Keď sa vlci zišli často zaznievali na všelijakých straníckych schôdzach, no keď si súdruhovia uvedomili obsah názvu a začali sa pýtať, kto sú tí vlci, radšej to zakázali. (Smiech)

Zastavme sa pri dvoch skladateľoch, ktorí boli rovesníkmi a vekovo kdesi medzi generáciou moderny a generáciou avantgardy: Ivan Hrušovský a Ladislav Burlas. Obaja zanechali kvartetové diela a obaja dobre rozumeli idiomatike písania pre sláčikové nástroje. Akú skúsenosť ste mali s nimi, prišli ste aj do osobného kontaktu?

JS: Boli sme v kontakte s oboma. Od Hrušovského sme hrali dve kvartetá a sláčikové trio. Má veľmi špecifickú hudobnú reč, ktorá ma oslovila. Od Burlasa sme hrali Tretie kvarteto venované Šostakovičovi, sexteto Spievajúce srdce a na sklonku jeho života sme ho poprosili, či by pre nás nenapísal nové dielo. Nedarilo sa mu to však, tak namiesto toho „renovoval“ staršiu skladbu,  ktorú nazval Poetická hudba pre sláčikové kvarteto. Predviedli sme ju v  Pálffyho paláci, no nebol s ňou spokojný a  nechcel, aby sme ju hrali znova.

AL: Tretie sláčikové kvarteto sme však uvádzali často, aj v zahraničí, a bolo veľmi pozitívne prijaté. Je to dobre napísaná hudba, aj keď sa v nej vrstvia sextoly, kvintoly a kvartoly, ktoré sa obmieňajú, s čím sme spočiatku trochu zápasili. Tieto rytmické hodnoty sa v  konečnom dôsledku stierajú, vytvárajú skôr zvukový efekt, a my sme sa museli snažiť, aby ostal zreteľný harmonický vývoj. Bolo to pre nás niečo úplne nové, niečo podobné sme predtým nezažili, iba neskôr, napríklad u  Schnittkeho.

JS: Spočiatku sme sa snažili zadeliť rytmické hodnoty mechanicky presne. Skladbu bolo treba naozaj dobre naštudovať, aby sme mohli byť viac nad vecou, budovať gradácie, no pritom zachovať presnosť a spoločné cítenie aj v extrémnom fortissime. Keď sme to dokázali, kvarteto malo silný účinok. 

Ak máte porovnať uvádzanie domácej a svetovej súdobej tvorby, vnímali ste nejaký rozdiel? Nestávalo sa, že hráte slovenskú hudbu, lebo „musíte“?

JS: Slovenskí skladatelia v tomto porovnaní výborne obstáli, či už Hrušovský alebo generácia avantgardy, ale aj Moyzes, Zeljenka, Kupkovič…

AL: Asi 95 percent z týchto skladieb sme radi zaradili do repertoáru, možno iba päť percent boli veci, ktoré by sme ani nechceli hrať znova.

Prejdime ku generácii avantgardy 60. rokov. Tu je jednou z najvýraznejších postáv Ilja Zeljenka. Kedy ste sa po prvýkrát stretli s jeho tvorbou?

JS: Ako prvé sme hrali jeho Šieste kvarteto „Zariekania“. A ďalej od siedmeho po jedenáste plus štrnáste. Prvých päť jeho kvartet sme nepoznali, šieste sme robili s Martou Beňačkovou, to bolo veľmi dobré. Nahrali sme ho v Bratislave a potom aj v nemeckom rozhlase vo Frankfurte, kam s nami išiel aj Ilja.

AL: Naše osobné kontakty boli veľmi čulé; Zeljenka chodieval na skúšky aj opakovane, vždy kládol dôraz na svoje typické rytmy, tie museli byť dôkladne presné.

JS: Keď počul, že niečo nie je v poriadku, hneď na to upozornil. Chodievali sme k nemu do bytu v Slávičom údolí, tieto návštevy sa neraz končili nadránom (Smiech), ale aj neskôr do Harmónie. Stal sa gestorom festivalu Hudba Modre, pre ktorý aj napísal fanfáry, a prvý ročník bol poctou Zeljenkovi. Inšpirovali sme ho k písaniu ďalších kvartet, až tak, že sme ich neskôr nestíhali hrať… Dvanáste a Trináste kvarteto namiesto nás premiérovalo Albrechtovo kvarteto.

Je známe, že Zeljenka nemal veľmi rád, keď interpreti jeho hudbu hrali „romanticky“; prízvukoval im, aby odložili afekt a hrali hudbu tak, ako je napísaná. Akým smerom viedol vás počas skúšok?

AL: Myslím si, že sme jeho zámer pochopili hneď na začiatku; počas skúšok s nami vždy riešil iba detaily. Jeho estetika nám „sedela“…

JS: … akoby sme pre ňu boli stvorení. Zariekania aj Siedme kvarteto venované Beethovenovi sú perfektné, okamžite chytili interpreta aj poslucháča. Aj keď v neskoršej tvorbe už tak trocha opakoval vlastné rytmické modely, vždy platí, že po pár taktoch viete, že to je Zeljenka. V zápise môže pôsobiť staticky a matematicky, no keď túto hudbu interpret dostane pod kožu a hrá ju s ohľadom na väčšie celky, má bezprostredný efekt.

AL: Presne tak! Keď sa pozriete do nôt, trocha pripomínajú Janáčka. Uvedie krátky motív, potom ďalší, no sú tak dobre pospájané, že celok pôsobí úplne fantasticky, ako plynulá hudba. U  Zeljenku je to rovnako, používa drobné motívy, rytmické bunky, no keď sú dobre zahrané, celok úžasne plynie.

JS: Je však pravda, že Janáček trocha lepšie buduje väčšie plochy; u Ilju nie je toľko času „udomácniť sa“ v jednej štruktúre, hneď príde ďalšia.

AL: Pri Zeljenkovi nemôžeme obísť ešte jedno dielo, ktorým je Musica slovaca. Verzia pre kvarteto je neskoršia a  je zaujímavé, že napríklad violový part je v  nej úplne iný ako v pôvodnej verzii. Je to skladba, ktorú môžete hrať naozaj hocikde – doma aj v zahraničí. Často sme ju hrávali ako prídavok, podobne ako Moyzesových Štyroch hudcov. Pri zahraničných cestách sme sa vždy snažili ponúkať slovenskú hudbu, Moyzesa sme dokonca hrali v lipskom Gewandhause a zaznamenal ho tamojší rozhlas.

Ďalšou významnou postavou tejto generácie je Ladislav Kupkovič. Zoznámili ste sa s ním až po jeho emigrácii do Nemecka a estetickom obrate k tradičnejšiemu štýlu, alebo ste hrali aj jeho skoršie, avantgardné skladby?

JS: Zoznámili sme sa tesne po prevrate, na koncerte na zväze skladateľov sme účinkovali v jeho klavírnom kvartete, kam prišiel aj Laco. Odvtedy sme začali uvádzať jeho tvorbu. Hral som však aj skladbu z jeho avantgardného obdobia pre sólové violončelo. Zapísaná bola ako polkruh na veľkej plachte. Bolo tam asi osem notových osnov, z ktorých si interpret mohol ľubovoľne vybrať. Tento polkruh som hral aj neskôr v Hannoveri, kde sme následne premiérovali Kupkovičovo kvarteto, napísané už v  mozartovsko-schubertovskom štýle, čo bol riadny kontrast. Bolo to jediný raz, čo Laco niečo podobné dovolil. Sólovú skladbu nahrali, po pauze pustili záznam, do ktorého som naživo hral ďalšiu verziu – a vznikla z toho skvelá hudba, polkruh „na druhú“… 

Ako ste vnímali jeho náhly estetický obrat?

AL: Laco spomínal, že to prišlo v jednom okamihu, keď bol v akomsi kostole a počul niečo z klasiky, pravdepodobne Mozarta – a povedal si, prečo komponovať skladby, aké písal dovtedy, keď toto je krásna hudba. No nastal uňho akoby náhly sek, nebol to postupný vývoj. Treba však povedať, že Kupkovič bol stopercentným, plnohodnotným hudobníkom, bolo mu úplne jedno, či je skladba napísaná v modernom alebo klasickom jazyku. Bol skvelým improvizátorom, výborne hral na klavíri aj na husliach, dokázal improvizovať v akomkoľvek štýle. Jeho jazyk sa navonok javí ako mozartovský alebo schubertovský, no vždy doňho vkladal veci, ktoré tam akoby nepatrili – kvintoly alebo nečakané akcentovanie, ktoré by klasický skladateľ nikdy nepoužil.

JS: Prvýkrát sme jeho hudbu počuli v  dome profesora Albrechta. Pustil nám nahrávku, o ktorej sme si najprv mysleli, že je to Schubert. Prekvapilo nás, keď povedal, že je to hudba súčasného slovenského skladateľa. Naživo hral u  nás Kupkoviča Gidon Kremer (Suvenír ako prídavok na koncerte 8. februára 1988 v Redute, pozn. red.), to bolo druhé stretnutie s jeho hudbou, osobne sme sa však ešte nepoznali. S  oboma týmito velikánmi, Zeljenkom aj Kupkovičom sme si neskôr tykali, mali sme bezprostredné vzťahy. Na koncerte k  25.  výročiu našej existencie sme s Dankou Varínskou hrali Dvořáka, s Lacom, hrajúcim na viole, jeho sláčikové kvinteto s dvoma violami a s Iljom na klavíri a bongách zasa jeho klavírne kvinteto. Laco nám potom poštou posielal nové a nové skladby, doslova nás zaplavil.

AL: Najčastejšie hráme jeho Iniciály, dvanásť skladbičiek pre kvarteto, plánujeme ich znovu uviesť budúci rok spolu s  Kvintetom pre akordeón a sláčikové kvarteto.

Zaujímavou postavou je Jozef Sixta, od ktorého ste hrali Druhé sláčikové kvarteto. Mal povesť veľmi mlčanlivého introverta, ako pôsobil v osobnom kontakte?

JS: V tomto kvartete na seba nástroje neustále nadväzujú. Robilo nám to isté problémy, lebo hudba tu ide ako vlak, v  troch častiach prerušených dvoma intermezzami. Ak sa perfektne zahrá, má skvelý efekt, no človek nesmie ani na chvíľu vypadnúť, lebo sa nedokáže znova chytiť.

AL: Pokiaľ ide o osobný kontakt, Sixta ma na Konzervatóriu učil hudobnú teóriu a navyše sme neďaleko seba bývali. Občas sme sa stretli v električke a Sixta vedel, že hrám v kvartete, tak sa ma vždy vypytoval, či sa nejaká konkrétna vec dá zahrať, alebo nie. Vznikla hudba vytvorená neustálym nadväzovaním posúvajúcich sa melodicko-rytmických modelov, čo sa vyskytuje aj u iných skladateľov, no Sixta pracuje výlučne týmto spôsobom, je to akoby podstata jeho hudobného jazyka. Niečo podobné používa aj Jozef Malovec, od ktorého sme hrali aspoň tri skladby.

JS: Malovcova hudba bola o niečo jednoduchšia, na rozdiel od Sixtu dala poslucháčovi vydýchnuť.

Hrali ste aj hudbu Dušana Martinčeka…

JS: Dušanovi sme sa dlho vyhýbali, poriadne nás potrápil… Jeho kvarteto bolo veľmi ťažké. Mali sme ho nahrávať, no nejako sme sa z toho „vyzuli“ a namiesto nás ho nahralo kvarteto z Brna. Dušan nám potom priniesol nahrávku. Vypočuli sme si ju a bola to perfektná hudba a veľmi ju odporúčam. Naštudovali sme ho napokon a bola to radosť pre nás aj pre publikum…

AL: … a aj pre samotného Martinčeka, bol s nami spokojný. Je to rytmicky aj  technicky veľmi náročný materiál, obsahuje aleatorické postupy, ktoré však na seba tiež nadväzovali a museli sa hrať presne. Vylúpla sa z toho veľmi zaujímavá harmonická štruktúra, ktorá mala silný efekt aj na publikum.

… a Romana Bergera.

JS: S Bergerom sme sa zoznámili vďaka Bergerovmu triu, ktoré sme založili spolu s Lacom Fančovičom a Braňom Dugovičom. Podaril sa nám husársky kúsok, keď sme nahrali CD, pri ktorom sa spojili Hudobný fond a vydavateľstvo Naxos a  ktoré je venované výhradne Bergerovi. Takto sme sa dostali aj ku skladbám Korczak in memoriam a  Pesničky zo Zaolžia. Berger bol filozof a  humanista, človek, aký sa dnes málokedy vyskytne, a cítiť to aj z jeho hudby. Chodieval na skúšky, po predstaveniach nám často ďakoval a  posielal krásne listy. Veľmi som ho prosil, aby nám napísal ešte jedno kvarteto alebo trio, a som nesmierne šťastný, že jeho poslednou skladbou je Dolcissimo pre sólové violončelo, ktoré mi venoval.

Obísť nemožno ani Juraja Beneša; predviedli ste tri z jeho piatich sláčikových kvartet. Aj Beneš mal veľmi svojskú estetiku a kompozičný jazyk. Ako ste sa s ním vysporadúvali?

AL: Je to vynikajúca hudba, no mimoriadne ťažká. Používal extrémne nástrojové polohy a aj v tých najrýchlejších tempách a v hustej polyfónii dokázal započuť každý chybný tón. Presne vedel, čo napísal, a presnosť vyžadoval aj od interpretov. 

JS: Chcel by som spomenúť aj Vladimíra Bokesa, od ktorého sme nehrali nič, kým pre nás nenapísal svoje Štvrté kvarteto – a bolo veľmi zaujímavé, so sólovými kadenciami. Uviedli sme ho na Novej slovenskej hudbe pred ôsmimi rokmi.

Osobitnou kapitolou vašej umeleckej dráhy je spolupráca s Mariánom Vargom. Kedy a ako k nej došlo?

JS: Bolo to v roku 1981, keď vznikol album Divergencie a volali sme sa na ňom Kvarteto Vojtecha Magyara, aby sme kvôli tomu nemali problémy na škole. Po  viacerých rokoch sme Mariána oslovili my a  bolo z toho vystúpenie v  Redute a  následné turné. Odohrali sme spolu nespočetné množstvo koncertov, posledný v  Bernolákove v roku jeho smrti. Niekedy sa stalo, že spontánne preskočil niektoré skladby v poradí, čo nám spôsobovalo menšie problémy, našťastie však v „playliste“ neskákal naspäť a postupne sme si zvykli. Kvartetové aranžmány piesní pripravil Marek Spusta. Vďaka nemu naozaj prekrásne vynikli, dokázal preniesť ducha originálu do kvartetovej sadzby. Skúšali sme často u  Mariána doma, on hral svoj part „z hlavy“, bez nôt. Inšpirovali sme ho k  tomu, aby sa oblúkom vrátil späť do svojich konzervatoriálnych čias a začal pre nás písať kvartetá. Štvrté kvarteto je najvydarenejšie, je výborne napísané a  vyšlo aj na CD.

Je to na prvé počutie „neklasická“ hudba, vychádza z trocha iných zdrojov. Menili ste preto aj svoj interpretačný prístup?

JS: Samozrejme, treba najprv vniknúť do štýlu tejto hudby. Netreba to podceniť, lebo sa z nej môže stať niečo mechanické a nepresvedčivé. Myslím si, že sa nám to podarilo a Marián mal napokon veľkú radosť. 

AL: Najväčší úspech mala vždy Smutná ranná električka…

JS: … a tú tam Marián pôvodne ani nechcel zaradiť, ani na platňu, musel som ho presvedčiť, aby ju nevynechával.

V tomto kontexte by bolo zaujímavé spomenúť aj váš vzťah k hudbe Vladimíra Godára.

JS: S Vladom sa poznáme ešte z čias našich štúdií…

AL: V istom období sme veľa spolupracovali, realizovali sme okrem iného nahrávky jeho hudieb k filmom vrátane kreslených, napríklad k Jurošíkovi. Jeho hudba bola pre nás takisto niečím úplne novým: spôsobom práce s motívom, aj tým, že sme si museli zvyknúť, že na každého z nás pôsobí trocha inak. Ja som mal pocit, že sa v nej nič nehýbe a  pri hre som ostával úplne pokojný, kým pri Janovi sa mi zdá, že čím viac ju hral, tým väčší vnútorný nepokoj pociťoval. U  Godára je najväčším problémom udržať tep, nezrýchľovať, lebo sa vytratí základný zmysel. Okrem toho je výzvou udržať spoločný výraz, napriek tomu, že každý z hráčov hudbu vníma inak. V  tomto zmysle je hrať Godára ťažké. Nepotrebuje veľa tónov, stačia mu dva tóny pizzicata, jednoduchý nápev, no vystihne presne tú náladu, ktorú konkrétna situácia potrebuje.

JS: Je v tom určitá mágia – s minimom prostriedkov sa dosiahne maximálny efekt. Pri Vladovi mi nedá nespomenúť Martina Burlasa. Hrali sme jeho Záznam siedmeho dňa, ktorý je vynikajúci! Na zdrape papiera zapísané rytmy; tónové výšky si môžeš zvoliť, aké len chceš, musíš iba dodržať rytmus a počty opakovaní modelov. Od začiatku mi doslova „rezala“ rudimentárna rytmická energia tejto skladby. Neviem, či sa mi na ňu ešte podarí presvedčiť našich nových huslistov, no veľmi rád by som si ju znova zahral.

Blízky vzťah máte aj k  osobe skladateľa Egona Kráka. Čím vás oslovuje jeho hudobná reč?

JS: Egon je môj rovesník, poznáme sa už zo strednej školy a  odvtedy sme sa ovplyvňovali umelecky aj priateľsky. Jeho hudba je príťažlivá aj interpretačne a  vždy obsahuje hlboké posolstvo. Je v  nej cítiť hĺbku minulosti s  nádychom francúzskej elegancie. Hrali sme jeho dve kvartetá, ktoré sme obe nahrali na CD (1998, 2021). S  obľubou som hral aj jeho violončelové skladby – Message pre violončelo a orchester a  Hviezd nežný svit – dielo pre bas, recitátora, violončelo a  orchester na poéziu Pavla Országha Hviezdoslava. To sme hrali na BHS.

A aby sme neobišli ani mladšiu generáciu, v nedávnej dobe ste sa pomerne výrazne venovali aj tvorbe Vladislava Šarišského, ktorý je, podobne ako Marián Varga či Martin Burlas, „rozkročený“ medzi viacerými žánrami… 

JS: Z jeho šiestich kvartet sme zahrali tri a tiež nám dali riadne zabrať. Šarišský má takisto veľmi špecifickú hudobnú reč, je nepredvídateľný…

AL: V zápise vidno niečo iné, ako znie. Môžeš v duchu rátať doby – a hudba pritom znie akoby posunutá v čase.

JS: Na skúškach s ním som veľmi kvitoval, že namiesto upozorňovania na chybné tóny alebo rytmy stále hovoril v  obrazoch a metaforách: „Predstav si slnko; teraz sa otvoria dvere...“ Viedol nás k tomu, ako má hudba pôsobiť na človeka. Dokázali sme tak ľahšie preniknúť do jeho sveta, pochopiť, čo chcel hudbou vyjadriť.

Aké sú vaše najbližšie plány so slovenskou hudbou pre sláčikové kvarteto?

JS:  Do konca roka budeme premiérovať nové dielo Ľuboša Bernátha, oslovili sme aj Konstantina Ilievského a – do tretice – Vlada Godára, aby napísal nové

dielo k našej päťdesiatke. Tešíme sa z toho, naše tohtoročné koncerty na Viva

Musica! aj na BHS boli tri týždne vopred vypredané, na koncert vo Dvorane prišlo okolo 250 ľudí; je skvelé, že publikum si zasa zvyklo chodiť...

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)