P. Kubáň a J. Kyzlink v Slovenskej filharmónii
6. 2. 2025
Bratislava, Reduta
Slovenská filharmónia,
Pavel Kubáň,
Jaroslav Kyzlink
Klusák – Mahler – Martinů
Taký súdržný a dramaturgicky premyslený program nie je samozrejmosťou. Koncert pod vedením Jaroslava Kyzlinka ukázal tri odlišné kompozičné prístupy skladateľov 20. storočia, no zároveň ich spojil do jednotného celku. Večer otvorili Variácie na tému Gustava Mahlera Jana Klusáka, nasledovalo Mahlerových Päť piesní na básne Friedricha Rückerta, jeho záver patril Štvrtej symfónii Bohuslava Martinů.
Jan Klusák priniesol hneď niekoľko prekvapení. Názov síce naznačuje spojenie s Mahlerom, no neprezrádza, že témou variácií je Adagietto z jeho Piatej symfónie. Druhým prekvapením je samotný začiatok – atonálne ladený úvod, ktorý s Mahlerom zdanlivo nesúvisí. Sforzatový akord, náznaky serializmu, abstraktné zvukové štruktúry – nič nenaznačuje, že už o chvíľu zaznie Adagietto v takmer nezmenenej podobe. Keď sa objaví, priamo a bez prípravy, pôsobí to nečakane až zarážajúco.
Téma zaznie takmer celá v pôvodnej podobe, no s každou variáciou sa postupne rozkladá. Záver témy prirodzene prechádza do variácie, no pôsobí mierne podozrivo, akoby sa v ňom už skrývalo čosi znepokojivé – niečo v Mahlerovej hudbe sa mení, no spočiatku nie je jasné čo. S každou ďalšou variáciou sa hudba vzďaľuje pôvodnej podobe témy, až kým sa nerozpadne do abstraktných štruktúr. Z Mahlerovej melanchólie sa stáva hra s formou, farbou a štruktúrou, v niektorých pasážach dokonca s istou dávkou irónie a humoru. Napriek tomu, že sa Klusák od Adagietta neustále odkláňa, nikdy ho nenechá úplne zmiznúť. Vďaka tomu dielo balansuje medzi rozpoznateľnosťou a stratou identity témy, medzi postupným, cieleným rozkladom a citovým odkazom Gustava Mahlera.
Orchester si k tejto skladbe zrejme hľadal cestu dlhšie než k ostatným dielam programu. Interpretácia bola síce precízna a technicky istá, skladba si však pýtala väčšiu výrazovú odvážnosť. Kontrast medzi Adagiettom a jeho variáciami mohol vyznieť ešte ostrejšie, s intenzívnejším napätím a širšou dynamickou škálou, ktorá by naplno odkryla dramatický potenciál skladby.
Po Klusákových variáciách, ktoré Mahlerovu tému dekonštruovali a premenili na fragmenty, zaznelo Päť piesní na básne Friedricha Rückerta, v ktorých Gustav Mahler ostal v intímnej podobe. Od prvých taktov bolo zrejmé, že ide o hudbu, v ktorej sa orchester cíti prirodzene a suverénne – hoci miestami dynamicky prekryl sólistu. Napriek tomu sa medzi hlasom a orchestrom vytvoril hudobný dialóg, v ktorom si obaja držali rovnocenné postavenie.
Barytonista Pavel Kubáň pristúpil k piesňam s citom, precíznou prácou s dynamikou a dôslednou výslovnosťou. Výrazovo detailný spev vyvažoval miestami robustnejší zvuk orchestra, ktorý však v lyrických pasážach vytváral intímne, hĺbavé momenty. V piesni Ich bin der Welt abhanden gekommen zaznel úryvok z Adagietta, čím sa na okamih vrátila Mahlerova téma v novej súvislosti – akoby ďalšia, tentoraz autorova vlastná variácia.
Piesne si udržali konzistentný charakter – introspektívny, lyrický, s vyváženou gradáciou. Najväčší dynamický kontrast priniesla až posledná pieseň, kde spevák prvýkrát vystúpil do plného forte, čím umocnil dramatický oblúk cyklu. Interpretácia bola z technickej i výrazovej stránky presvedčivá, vyvážená v súhre hlasu a orchestra.
Prvá myšlienka, ktorá mi hneď na úvod Štvrtej symfónie Bohuslava Martinů napadla, bola, že dirigent má túto skladbu veľmi rád – a svojím nadšením nakazil celý orchester. Hudba plynula s prirodzenou ľahkosťou, orchester hral uvoľnene, no zároveň presne a disciplinovane. Po introspektívnej prvej polovici koncertu priniesla symfónia prudkú zmenu – energiu, spontánnosť a nefalšovanú radosť z hry.
Zvuk bol vyrovnaný, kontrasty dynamicky prepracované a tempá svižné, no nikdy nie uponáhľané. Rytmická práca Martinů nie je vždy jednoduchá, Kyzlink však viedol orchester pevnou rukou, s istotou a jasnou predstavou o celkovej stavbe skladby. Plynulosť hudobného toku umocnili aj krátke pauzy medzi jednotlivými časťami. Až v tretej časti, v scherze, prišlo prvé výraznejšie uvoľnenie – nostalgická poloha, v ktorej sa Martinů ukázal ako lyrik. Skladbu komponoval v Amerike a práve tu sa v jeho hudbe objavuje akási ozvena domova, až nostalgia. Atmosféra chvíľami akoby pripomínala Adagietto – či je to len podvedomá asociácia vďaka dramaturgii, alebo v nej skutočne cítiť niečo z Mahlerovho sveta, zostáva otázne, no programovo tento oblúk fungoval výborne.
Kyzlink si pritom ponechal dostatok priestoru na gradáciu – záver symfónie vyhrotil s maximálnym napätím. Jeho dirigentský prístup sa v tento večer ukázal v celej šírke – razantný a precízny v rytmicky náročných častiach, no zároveň lyrický, schopný vnímať detaily a farby orchestra.