Organ medzi tradíciou a experimentom
Päťdesiaty piaty ročník Medzinárodného organového festivalu Ivana Sokola (13.–27. 9.) potvrdil, že organ nemusí zostať uzavretý v hraniciach liturgického nástroja ani v predstave monumentálneho, zvukovo ohromujúceho koncertu. Môže ním byť jednomanuálový nástroj s pár registrami v dedinke v horách, ale aj trojmanuálový kolos so stovkami píšťal a desiatkami registrov v katedrále...
Košický festival, najstaršie podujatie svojho druhu na Slovensku, tentoraz stavil na francúzsku organovú kultúru a na dialóg medzi historickou tradíciou, modernou kompozíciou a improvizáciou. Heslo „Vive la France!“ nebolo iba geografickým vymedzením dramaturgie: umožnilo nazerať na organ ako na nástroj orchestrálnej farebnosti, rafinovanej artikulácie a osobitej hudobnej rétoriky. Práve francúzska organová tvorba priniesla nové možnosti organu ako nástroja, ale aj jeho nových výrazových prostriedkov. A organista parížskeho chrámu Notre Dame je stále hudobnou autoritou medzi organistami na celom svete... Trinásť podujatí v Košiciach a ďalších mestách regiónu pripomenulo aj fakt, že identitu festivalu určuje nielen repertoár, ale aj rozdielnosť a jedinečnosť samotných organov a priestorov.
Dramaturgicky najsilnejšie pôsobí práve rozhodnutie nevystavať jubilejný ročník ako sériu reprezentatívnych recitálov bez vzájomnej súvislosti. Na jednej strane stál Johann Sebastian Bach a jeho duchovný, kontrapunktický svet, na druhej francúzska línia od starých majstrov až po Messiaena a súčasné improvizačné umenie. Takáto koncepcia poskytla poslucháčovi možnosť porovnávať, ako sa v jednotlivých epochách mení vzťah medzi farbou zvuku, formou a obsahom.
Festival otvorili 13. 9. v Kostole Kráľovnej pokoja v Košiciach Bachove kantáty Geist und Seele wird verwirret BWV 35 a Vergnügte Ruh, beliebte Seelenlust BWV 170. Diela pre alt, organ a orchester prepájajú inštrumentálnu virtuozitu s kontemplatívnym duchovným obsahom. Kontratenorista Andrew Hallock, Štátna filharmónia Košice a Vincent Bernhardt, ktorý sa predstavil ako dirigent, organista i čembalista, stáli pred náročnou úlohou vyvážiť vokálnu deklamáciu, polyfonickú priehľadnosť a rytmickú pohyblivosť. Z kompozičného hľadiska je mimoriadne zaujímavá najmä kantáta BWV 35, ktorej organové sinfonie posúvajú nástroj z pozície sprievodu do úlohy samostatného partnera orchestra. Túto úlohu vynikajúco zvládol organista a dramaturg festivalu, Štefan Iľaš. Zaujímavosťou bolo využitie kontratenorového hlasu namiesto ženského altu, aj keď Bach kantáty pôvodne písal pre chlapčenský hlas.
Osobitnú pozornosť si zaslúžilo zaradenie dvoch donedávna neznámych Bachových ciaccon BWV 1178 a BWV 1179. Nejde iba o atraktivitu objavu. Práve takéto dramaturgické gesto nabúrava predstavu Bacha ako definitívne uzavretého kánonu a vracia k otázke, ako sa mladý skladateľ učil pracovať s opakovaným basovým modelom, variáciou a stupňovaním napätia. Zároveň pripomína, že vedecký výskum a koncertná prax sa nemajú vyvíjať oddelene. Kostol Kráľovnej pokoja nebol vybraný náhodne. Od r. 2024 tu stojí trojmanuálový organ nemeckej firmy Alfreda Führera (postavený v r. 1959) koncipovaný v neobarokovom duchu.
Bernhardtovo postavenie rezidenčného umelca bolo jednou z noviniek ročníka a zmysluplne sa premietlo aj do ďalších programov. V Spišskej Novej Vsi, na vzácnom Deutschmannovom organe v Evanjelickom kostole (14. 9.) spojil Bacha s Arnoltom Schlickom, Georgom Böhmom, Muffatom a Brahmsom, v košickom Dome umenia (17. 9.) zase zostavil bachovský večer orientovaný na pašiovú a kajúcu tematiku. V Poprade (19. 9.) sa jeho program presunul k francúzskemu repertoáru od Nicolasa de Grignyho a Louisa Couperina cez Francka, Alaina až po Duruflého a Messiaena. Tento oblúk bol presvedčivý tým, že organovú tradíciu nepredkladal ako izolované národné školy, ale prepájal aj vývinové súvislosti. Dôležité je rozlišovať aj estetiku jednotlivých nástrojov: barokový kontrapunkt, symfonická francúzska registrácia a mystická farebnosť 20. storočia nekladú na priestor a dispozíciu rovnaké požiadavky. Každý organ mal úplne iné parametre aj technické možnosti.
Asi najväčšou výzvou bol trojmanuálový pneumatický organ firmy Organa z Kutnej Hory z r. 1968 v Konkatedrále Sedembolestnej Panny Márie v Poprade. Organ má síce mohutný zvuk, ale nie je v najlepšom technickom stave. Jeho technické i dispozičné možnosti sú úplne líšia od nástrojov vhodných na interpretáciu francúzskej hudby. Nájsť adekvátne registračné alternatívy nebolo vôbec jednoduché, no skúsený interpret nás presvedčil o svojich kvalitách aj v tomto ohľade.
Ďalší francúzsky rozmer priniesli recitály a komorné projekty. Jan Willem Jansen v Seminárnom kostole sv. Antona Paduánskeho v Košiciach (20. 9.) postavil program Tel père, tel fils na tvorivých väzbách otcov a synov – Muffatovcov, Scarlattiovcov a Bachovcov. Hoci tento večer nestál primárne na francúzskom repertoári, poskytol inteligentný kontrapunkt voči ústrednej festivalovej téme. Jeho východiskom totiž nebol efektný prierez, ale prenos kompozičného jazyka medzi generáciami. V Sabinove (18. 9.) vo farskom kostole, navyše, Jansen nadviazal na cyklus Bachovej organovej tvorby venovaný Ivanovi Sokolovi. Takéto pokračovanie dlhodobej série je pre festival nesmierne dôležité: vedľa jednorazových atrakcií udržiava pamäť, kontinuitu a poslucháčsku disciplínu.
Komorná dvojica Muriel Groz a Florian Nauche ponúkla v Rimavskej Sobote (21. 9.) i v košickej Myslave (23. 9.) menej samozrejmú kombináciu organu a violončela. Najmä dramaturgické susedstvo hudby Vierna, Gabriela Pierného, Alaina a Messiaenovej Louange à l’Éternité de Jésus z Kvarteta na koniec času ukázalo, že organ dokáže byť aj partnerom intímneho, takmer komorného výrazu. Myslavský koncert mal navyše symbolický rozmer: pripomenul 125 rokov historického nástroja Gebrüder Rieger z r. 1901. Práve tu vystúpila do popredia jedna z trvalých hodnôt MOFIS-u – neprivážať hudbu iba do reprezentatívnych sál, ale prebúdzať záujem o miestne organové dedičstvo. Odvrátenou stranou regionálnej rozmanitosti je rozdielna technická a akustická kapacita nástrojov, čo by mala dramaturgia vždy otvorene zohľadňovať.
Nezanedbateľnou súčasťou festivalu bol večer Jubileá slovenských skladateľov v Kostole sv. Košických mučeníkov (16. 9.). Organista Ján Fic a sopranistka Maria Taytakova predstavili hudbu Jozefa Podprockého, Norberta Bodnára, Jany Kmiťovej, Iris Szeghy či Petra Duchnického. Zaznela aj premiéra Duchnického Dvoch reminiscencií in memoriam J. Podprocký. V kontexte silne profilovanej francúzskej témy tento koncert nepôsobil ako dramaturgická odbočka, ale ako nevyhnutná „korekcia“. Medzinárodný festival má totiž popri sprostredkovaní svetovej interpretačnej kultúry aj zodpovednosť voči domácej tvorbe. Otázkou do budúcnosti zostáva, či slovenská organová hudba nemôže vstupovať do priamejšieho dialógu so zahraničnými interpretmi aj mimo osobitne vyhradeného večera.
Za najodvážnejší formát ročníka možno považovať Organové kino (24. 9.): projekciu nemého Fantóma opery z r. 1925 so živým sprievodom Thierryho Escaicha v košickom Dome umenia. Projekt pripomenul organ ako nástroj schopný bezprostredne reagovať na dramatický obraz. V improvizácii totiž nie je rozhodujúca iba technická pohotovosť či schopnosť vyvolať zvukový účinok, ale predovšetkým kontinuita hudobnej formy: organista musí rozpoznať napätie scény a zároveň nepripustiť, aby sa hudba rozpadla na sled ilustratívnych efektov. Escaichovo spojenie s francúzskou improvizačnou školou dávalo projektu zreteľnú umeleckú legitimitu. Vypredané podujatie naznačilo, že aj špecializovaný organový festival vie osloviť publikum mimo tradičného okruhu organových nadšencov.
Záverečnú bodku v Dóme sv. Alžbety (27. 9.) vytvorila Lidia Książkiewicz s programom od Édouarda Commetta cez Lisztovu monumentálnu Fantáziu a fúgu na chorál „Ad nos, ad salutarem undam“ až po jej vlastné úpravy Piazzollových Milonga del Ángel a Libertango. Zaujímavý bol aj Książkiewiczovej predchádzajúci kežmarský projekt (25. 9.) rozdelený medzi drevený artikulárny a nový evanjelický kostol a dva organy. Takáto forma však kladie vyššie nároky na koncepčné prepojenie repertoáru, aby sa z kontrastu nestala iba atrakcia.
Pri bilancovaní 55. ročníka MOFIS-u treba oceniť najmä schopnosť uvažovať o organe v širokých kultúrnych súvislostiach. Ukázal, že životaschopnosť festivalu sa nemeria iba na základe renomé pozvaných mien či veľkosťou publika. Podstatná je schopnosť vytvoriť z jednotlivých koncertov zmysluplný celok, ktorý má vlastnú pamäť, umelecké ambície aj odvahu experimentovať. MOFIS v r. 2026 takýto celok ponúkol. Jeho najpresvedčivejším odkazom je predstava organu nie ako muzeálneho monumentu, ale živého nástroja, ktorý dnešnému poslucháčovi ponúka nielen hotové odpovede, ale dokáže aj klásť otázky.
V závere si dovolím ešte jednu poznámku: po vzore susedného Česka by sa mohla aj cirkev na Slovensku viac zaujímať o kvalitné organy aspoň vo veľkých a významných chrámoch. Napokon, vyžaduje to aj Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum Concilium. Lepší organ by si určite zaslúžila Konkatedrála v Poprade i Dóm sv. Alžbety v Košiciach. Aj keď Poprad je na tom horšie, Košice by si zaslúžili reprezentatívnejší organ v prvom rade, keďže ide o metropolitnú katedrálu. V oboch diecézach sú mladí a šikovní biskupi, ktorí by mohli byť otvorení tejto téme.