Opereta, ktorá sa smeje aj trasie

Koskyho inscenácia Straussovho Netopiera v Bavorskej štátnej opere je omnoho viac než silvestrovská zábava. Ide o radikálne prečítanie operetnej klasiky ako reflexie identity, spoločenského rozkladu a divadelnej ilúzie. Namiesto nostalgie ponúka znepokojivý pohľad na žáner, ktorý sa mení na karneval masiek, delíria a precízneho performatívneho gesta.

Koskyho inscenácia fascinuje nielen svojou umeleckou ambíciou, ale aj nastavuje operete nový zrkadlový rámec. Nie je to iba hravá prehliadka známeho titulu, ale dôsledne premyslená koncepcia, v ktorej sa tradícia stretáva s postmodernou iróniou. Kosky tu operetu nedehonestuje, ale pretvára – z nostalgickej formy hudobného divadla robí živé, mnohovrstevnaté scénické umenie schopné súčasného výrazu.

Scéna Rebeccy Ringstovej otvára predstavenie konvenčne, ako idylický exteriér viedenského meštianstva konca 19. storočia. Vo fotograficky realistických kulisách viedenských ulíc však od začiatku pulzuje nestabilita: fasády sú pohyblivé, konštrukcie odhalené a celý priestor sa postupne rozkladá. To, čo sa na prvý pohľad javí ako známy svet, sa čoskoro zmení na labyrint identity. V druhom dejstve sa prostredie vyprázdňuje do minimalistického bálu u Orlofského – miesta, kde prestávajú platiť zaužívané pravidlá a každá identita sa môže zmeniť na svoju masku a každá maska na odhalenie. Scénu rámcujú lešenia rozostavaných viedenských palácov, zrkadlová plocha na zadnom horizonte a niekoľko krištáľových lustrov z povraziska.

Kosky pracuje s choreografiou ako s architektonickým prvkom javiska. Tanec nie je dekoráciou, ale súčasťou výstavby výrazu – pohyb postáv je v neustálom dialógu s hudbou. Už v predohre sa objavujú netopiere, ktoré nepredstavujú iba úvodnú symboliku titulu, ale stelesňujú temné, nevedomé sily žánru samotného. Namiesto lineárneho rozprávania vzniká kinetická partitúra, v ktorej každý výstup vibruje medzi humorom a úzkosťou. Orlofského bál nie je len scénickým vrcholom, ale obrazom spoločnosti v stave vedomej extázy a maskovanej anarchie.

Kostýmy Klausa Brunsa podporujú túto víziu brilantne: fluidné, okázalé, dragovo-ironické a zároveň vizuálne ohromujúce. Genderové kódy sú zámerne prevrátené, tradičné kontúry zjemnené a preštylizované. Mužské figúry sa mihajú v prehnaných róbach, ženy siahajú po mužských siluetách, no nikdy nie samoúčelne. Celý javiskový vizuál funguje ako fyzická alegória Koskyho kľúčovej tézy, že spoločenská identita je performanciou, ktorú možno zmeniť, zneistiť alebo rozpustiť.

Herecké výkony sa opierajú o tento rámec s veľkou istotou. Rolando Villazón ako Gabriel von Eisenstein ponúka viac než len známeho bonvivána – stvárňuje muža na pokraji nervového zrútenia, ktorý za maskou spoločenskej elegancie skrýva únavu, neistotu a frustráciu. Villazónova herecká plastickosť je precízna, každé gesto je presne dávkované a jeho hlas sa pohybuje medzi lyrickým registrom a jemne ironickou artikuláciou. Výsledkom je tragikomická figúra, ktorá sa neustále rozpadá medzi pózami moci a vedomím jej márnosti.

Vedľa neho žiari Pavol Bršlík ako Alfred s jasným, pružným a výborne posadeným tenorom, ktorý je nielen hudobne pôsobivý, ale aj nesmierne komicky účinný. Bršlík má zriedkavo presný zmysel pre rytmus gagov aj intonačné nuansy. Jeho Alfred nie je len narcistický zvodca, ale aj herecky dôsledne vedený kontrapunkt k Eisensteinovej kríze. V každom výstupe dokáže získať publikum na svoju stranu nie cez patetické frázy, ale cez presne vystavanú sebairóniu.

Frank Martina Winklera je hereckým triumfom v miniaturizácii výrazu. Nepotrebuje efektné výstupy, aby vytvoril nezabudnuteľný portrét – hrá s mimikou, gestom, načasovaním. Jeho Frank je človek, ktorému sa celý svet rozpadá pod rukami, vyzelečený do flitrovaného spodného prádla ako karikatúra autority nedokáže nič kontrolovať. Winkler dáva tejto postave nečakanú hĺbku.

Osobitnou dramaturgickou invenciou je tretie dejstvo a postava Froscha. Kosky tu siahol po radikálnej dekompozícii: Froscha nestvárňuje jeden herec, ale simultánne šesť performerov. Vzniká tak kakofonická, fraktálna štruktúra – každá replika je narušená, každé gesto znásobené, akoby divák vstúpil do delíria rozpadnutej identity. Tento postup, ktorý pôsobí ako ironická reimaginácia klasického opileckého monológu, transformuje Froscha z komickej vsuvky na metaforu zúfalstva, ktoré sa skrýva za smiechom.

Rachel Willis-Sørensen ako Rosalinde spieva s brilantnou technikou a dramatickým prehľadom. Jej čardášová ária nie je len efektným číslom, ale prepracovaným výkonom, ktorý z postavy robí samostatný subjekt v priestore dominancie. Rosalinde tu nie je zvedená žena, ale strategička s jasným gestom. Kontratenorista John Holiday ako Orlofsky vnáša do predstavenia rozpačitý nepokoj – jeho hlas aj výzor v okázalej róbe s perami na hlave pôsobia ako zjavenie, ktorého identita sa vymyká presnému čítaniu. Nie je to len excentrický princ, ale takmer démonický dirigent večierka, v ktorom sa všetko začína aj končí. 

Vedľajšie postavy sú obsadené s rovnakou precíznosťou: Adele v podaní Mirjam Mesakovej žiari technickou brilanciou a dramatickou presnosťou, Konstantin Krimmel ako Dr. Falke je decentný, no silný dramaturgický stabilizátor deja. Miriam Neumaier (Ida) a Kevin Conners (Dr. Blind) dotvárajú ansámbel s istotou a charakterovým tónom, ktorý nikdy nezaniká v celku.

Hudobné naštudovanie Nicholasa Cartera vedie Straussovu partitúru s transparentnosťou a rytmickou vynaliezavosťou. Orchester Bavorskej štátnej opery hrá s noblesou aj s iróniou, valčíky sú presne modelované, ansámble dýchajú a nikdy sa nerozpadnú v chaos. Carterov prístup vyvažuje dramatickú energiu s eleganciou – vyhýba sa pátosu aj rutinnej mechanike a každý takt akoby odpovedal na scénické dianie.

Koskyho Netopier nie je revizionistickým pamfletom proti žánru, ale jeho analytickým zrkadlom. Ukazuje, čo všetko opereta môže byť, ak jej dovolíme myslieť inak: hravá aj desivá, formálne voľná aj esteticky precízna. V tejto inscenácii nie je záver úľavou, ale znepokojením a pripomenutím, že každá spoločenská hra má svoj koniec. A práve v tejto vážnosti, ktorá presvitá spod vrstiev oslavy, spočíva výnimočnosť inscenácie, ktorá nesie v sebe potenciál zapísať sa do pamäti súčasného hudobného divadla.

Johann Strauss
Netopier

Réžia: Barrie Kosky
Dirigent: Nicholas Carter
Dramaturgia: Christopher Warmuth
Scéna: Rebecca Ringst
Kostýmy: Klaus Bruns
Svetlo: Joachim Klein
Choreografia: Otto Pichler

Gabriel von Eisenstein: Rolando Villazón
Rosalinde: Rachel Willis-Sørensen
Frank: Martin Winkler
Prinz Orlofsky: John Holiday
Alfred: Pavol Bršlík
Dr. Falke: Konstantin Krimmel
Dr. Blind: Kevin Conners
Adele: Mirjam Mesak
Ida: Miriam Neumaier

Frosch I: Max Pollak
Frosch II: Franz Josef Strohmeier
Frosch III: João Da Graça Santiago
Frosch IV: Matthew Emig
Frosch V: Jon Olofsson Nordin
Frosch VI: Deniz Doru

Orchester a Zbor Bavorskej štátnej opery

Mníchov
Bavorská štátna opera

23. 12. 2023 (premiéra)
31. 12. 2025 (recenzovaná repríza)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)