Olivier Ochanine, Alexei Volodin s ŠFK

4. 5. 2025

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice, Olivier Ochanine, Alexei Volodin

Berlioz – Brahms – Rachmaninov 

Záverečný koncert 56. koncertnej sezóny Štátnej filharmónie Košice bol poznačený zmenou obsadenia na poslednú chvíľu. Treba však priznať, že táto zmena nijako nepoškodila celkovú úroveň podujatia. Dirigent Olivier Ochanine, rodák z Paríža, v pomerne mladom veku preukázal hlbokú a serióznu znalosť interpretovaných skladieb, napríklad hneď v úvodnej predohre Hectora Berlioza Korzár. Tá poriadne preverila celý, bohato obsadený orchester, no svojimi búrlivými figuráciami najmä sláčikovú sekciu. Orchester v tejto zaťažkávajúcej skúške obstál so cťou a Korzár zaznel v plnej paráde: počuli sme dravé vlnobitie mora, ale aj pokojné úseky, ktoré vyzneli s adekvátnym výrazovým uchopením.

V prvej polovici koncertu zaznel aj Klavírny koncert č. 1 d mol Johannesa Brahmsa. Za klavír sa posadil pomerne známy ruský klavirista Alexei Volodin. Ide o koncert monumentálny, ktorý sa pôvodne mal stať symfóniou a „smelosťou výstavby vysoko presiahol svoju dobu”, ako sme sa mohli dočítať v bulletine. Najmä prvá časť funguje ako živé opozitum tvrdenia, že Brahms nepatril k najväčším melodikom. Volodin predviedol celý arzenál prostriedkov, ktoré sú typické pre ruskú klavírnu školu už od Antona Rubinštejna a neskôr Nejgauzovcov: fenomenálnu kultúru tónu, veľké srdce a vrelosť frázovania, zároveň aj úžasne tvorivú agogiku, spojenú s neoblomnou tempovou disciplínou, dravý temperament, deklamačne pôsobivú artikuláciu a nežné pianissimá. Vďaka spolupráci všetkých aktérov sme počuli citovo elektrizujúceho Brahmsa s pevne uchopenou tektonikou. Hoci vonkajšia virtuozita tu nehrá skoro žiadnu úlohu, náročným technickým požiadavkám diela klavirista bez zaváhania vyhovel. Treba osobitne spomenúť meditatívne očarujúcu druhú časť, ako aj iskrivo výbojný temperament záverečného ronda. V krátkom prídavku sme boli svedkami Volodinovej strhujúcej elegancie: vypočuli sme si pieseň Franza Schuberta (pravdepodobne v Lisztovej transkripcii) Das Wandern s dávkou virtuózneho lesku. 

Po prestávke prišla na rad Symfónia č. 1 Sergeja Rachmaninova, ktorá sa v súčasnej koncertnej praxi nachádza tak trochu v tieni svojej nasledovníčky. Nevedno, prečo vlastne – je o čosi stručnejšia, koncíznejšia, dramatickejšia a v melodickej invencii za ňou nijak nezaostáva. Všetky štyri časti sú poznačené incipitom sekvencie Dies irae v rôznych melodicko-rytmických a inštrumentačných variáciách. Vďaka tomu je to symfónia pochmúrna a melancholická, takmer stále v molových sférach. Ochanine dokázal motivovať košických filharmonikov k spoľahlivému a oduševnenému výkonu a symfónia zažiarila v plnej kráse i veľkosti. Nebola núdza o fascinujúce nástrojové sóla, široko vypäté frázovanie či potrebnú zvukovú kultivovanosť, ale ani o pregnantnosť rytmickej energie. Dirigent narábal skôr s úspornými gestami, ktoré však boli veľmi presné a výrečné. V polovici poslednej časti sa mu síce „podarilo“ zhodiť zo stojana partitúru, tá však už do konca skladby ostala na zemi a nijako to nepoznačilo jej priebeh; Ochanine očividne poznal kompozíciu naspamäť a publikum nemohlo cítiť ani drobné zneistenie v radoch orchestra. Záver patril zaslúženému aplauzu a možno napokon konštatovať, že finále koncertnej sezóny v Košiciach malo dôstojnú a vydarenú bodku.