Ole Schmidt: Forgotten Legacy
Ole Schmidt: Forgotten Legacy
J. Sivebæk, B. Mogensen, Ch. Åstrand, R. Kjøller, The Royal Danish Academy of Music Chamber Orchestra, M. Artved
OUR Recordings 2026
Skladateľ Ole Schmidt (1928–2010) patril k významným reprezentantom dánskej kompozičnej školy, bol medzinárodne vyhľadávaným dirigentom a jeho tvorba zasiahla do symfonického, koncertantného a komorného žánru i baletnej či filmovej hudby. Písal však aj koncertantné diela pre netradičné sólové nástroje akými sú tuba, gitara, lesný roh či akordeón. Dánsky vzdelávací a výskumný projekt KUV „In Collaboration with Ole Schmidt“, ktorý mapuje predovšetkým Schmidtove menej známe kompozície, teraz v spolupráci s vydavateľstvom OUR Recordings prezentuje album Forgotten Legacy (Zabudnutý odkaz).
Hlavnými protagonistami projektu sú dvaja renomovaní dánski inštrumentalisti: gitarista Jesper Sivebæk a akordeonista Bjarke Mogensen. Kompozičný jazyk Oleho Schmidta je pozoruhodne autentický, jeho hudba pôsobí sofistikovane, pritom je zvukovo transparentná a poslucháčsky príťažlivá. Jej tradičné formové členenie a precízne rytmické kontúry pôsobia takmer neoklasicisticky. Pohybuje sa na hranici rozšírenej tonality a modality a nesie prvky tanečnosti, rytmickej hravosti a výraznej inšpirácie jazzom.
Takou skladbou je aj Schmidtov takmer zabudnutý Koncert pre gitaru a komorný orchester z r. 1976. Sivebæck dielo zrevidoval až po skladateľovej smrti v r. 2024–2025. Jeho prvá časť prináša pestré zvukové obrazy, sólový part je naplnený sviežimi, vtipnými a hravými motívmi a orchester mu „kontruje“ jemnými vstupmi perkusií a sólami drevených dychov. Nasledujúca Cadence (ovplyvnená druhou časťou Concierta de Aranjuez od Joaquína Rodriga) je duetom gitary a harfy, uprostred prerušeným sólovou kadenciou gitary. Nad repetovanými arpeggiami zaznieva melancholická melódia a toto smutné nokturno spevnej gitary, čarovné harmónie i jemné rozklady pomaly plynú do stratena.
V tretej časti sa radikálne premení nálada hudby. Interpret hrá postojačky na elektrickej gitare Gibson, pričom nohou obsluhuje pedál s rôznymi efektmi využívanými skôr v jazze a rockovej hudbe. Sólista razantne „odpaľuje“ sledy rytmizovaných akordov v swingovom drajve a dopĺňa ich s temnými gitarovými efektmi. Hudobný tok postupne graduje, ale pocitovo zostáva stále krehký, plný jemných a tajomných motívov rozplývajúcich sa v záverečných tónoch. Sivebeck je presvedčivý v dramatických i lyrických epizódach a Schmidtov koncert znie v jeho podaní naozaj magicky.
Veľmi netradičná je nasledujúca krátka, iba trojminútová skladbička pod názvom Echoes pre dva akordeóny, sláčiky a perkusie. Bjarkeho Mogensena v ňom dopĺňa ďalší akordeonista Rasmus Kjøller. Hoci skladba pôsobí iba ako zvuková štúdia, Schmidt v nej na krátkej ploche a z limitovaného hudobného materiálu vytvoril pôsobivú tapisériu popretkávanú zadržiavanými tónmi sláčikov, jemnými vstupmi perkusií a prelínajúcimi sa tónmi akordeónov vo vysokej polohe. Oscilácia sekundových intervalov vytvára ilúziu vzdialených, kvíliacich sirén v mysterióznej atmosfére.
Mogensen ďalej na albume prezentuje Toccatu č. 1 op. 24 z r. 1960 pre sólový akordeón. Toto virtuózne dielo tvorí už desaťročia súčasť štandardného nástrojového repertoáru. Napísané je v trojdielnej forme s lyrickým úsekom uprostred a brilantnými krajnými úsekmi, ten záverečný je navyše rozšírený o bravúrnu kadenciu. Mogensen hrá veľmi brilantne a zároveň mäkko a zreteľne, dôraz kladie skôr na hravé momenty, synkopované rytmické prvky a premenlivosť textúr než na samotnú virtuozitu.
V Dvojkoncerte pre husle a akordeón z r. 2005 sa následne Mogensen predstavuje s huslistkou Christinou Åstrandovou. Husle vedú s akordeónom v prvej i tretej časti akýsi veselý polyfonický dialóg, je to hustá textúra pohyblivých tanečných prvkov, neoklasicistických ponášok a vtipných rytmických okamihov. Orchester len jemne vstupuje do „rozhovoru“ formou bizarných motívov trúbky, perkusií či pizzicata sláčikov. Pomalá stredná časť je plynulým tokom legátových plôch, kde vyniká jemný zvuk akordeónu v diskante. Husle s akordeónom znejú v rámci celej skladby veľmi homogénne a dopĺňajú sa v pestrom protipohybe a farebnom súznení.
Komorný orchester Kráľovskej hudobnej akadémie v Kodani pod vedením Maxa Artveda hrá plasticky a farebne a Schmidtove jazzové inšpirácie si vyložene „vychutnáva“.
Zaujímavosťou je, že album Forgotten Legacy nevyšiel na CD, v ponuke je iba vo forme vinylu alebo v digitálnom formáte. Zvuk platne je vynikajúci, skvelo prekreslený a sonorite gitary a akordeónu vrúcny zvuk vinylu vyslovene svedčí. Vydavateľstvo OUR Recordings však priebežne mapuje aj diela ďalších dánskych autorov, akými sú napríklad Poul Ruders, Ole Buck či Carl Nielsen, a spôsob, akým už dve desaťročia prejavuje starostlivosť o domáce hudobné dedičstvo, je hodný veľkej pozornosti.