Old Boys Anthology
Hudobný fond 2023
Juraj Beneš (1940–2004) bol významným slovenským skladateľom a pedagógom, ktorý tvorbou a pôsobením spadá do obdobia postmoderny. Svojím osobitým jazykom polyštylistu s tendenciou k avantgardnému umeleckému smeru, konkrétne k dadaizmu, obohatil nielen slovenskú kompozičnú školu, ale aj hudobné myslenie. Bol jedným z prvých, ktorý podchytili postmoderné tendencie a vytváral zaujímavé kompozičné a teoretické koncepcie, či už počas pedagogickej činnosti na Vysokej škole múzických umení alebo v praxi.
Jeho tvorba je často založená na práci s materiálom iných skladateľov. Hudobné portréty silnej generácie kolegov zo 60. rokov 20. storočia, ktoré sú obsahom diela Suita pre klavír č. 2 – Old Boys Anthology, vypovedajú o pestrosti a profilovaní ich hudobnej poetiky. Vďaka Benešovej Suite, ktorej 10 častí je venovaných vždy inému skladateľovi, si tak pripomíname odkaz Mira Bázlika, Tadeáša Salvu, Jozefa Malovca, Ivana Paríka, Ilju Zeljenku, Juraja Hatríka, Jozefa Sixtu, Ladislava Kupkoviča, Petra Kolmana a Romana Bergera. Treba však pripomenúť, že tieto portréty sú použité ako karikatúra.
Old Boys Anthology skomponoval Beneš v r. 1983. V tom istom roku bola aj zakázaná a ukrytá do trezoru v Hudobnom fonde. Premiéru diela hral Stanislav Zamborský a prvá štúdiová nahrávka vznikla až minulý rok, 40 rokov po vzniku kompozície. Klavirista Ivan Šiller do 40-minútového diela vložil svoju osobitú pečať a virtuozitu. Príprava CD si vyžadovala dlhší proces (viac ako jeden rok) najmä pre náročnosť, pokiaľ ide o čitateľnosť notového zápisu. Beneš totiž nepoužíval klasické značenie tónin, vymyslel si určité módy, iné pre ľavú ruku, iné pre pravú, v jednej ruke používal predznamenania v krížikoch, v druhej v béčkach. Zároveň skladba vyžaduje od interpreta komplexné vnímanie partitúry a zvukové rozlíšenie jednotlivých charakterov, čo Ivan Šiller stvárnil absolútne precízne a zrozumiteľne.
V prvej časti Prelúdium Juraj Beneš odkazuje na tvorbu Mira Bázlika a jeho cyklus prelúdií inšpirovaných hudbou baroka, konkrétne Bachom. Vnímame v ňom expresivitu a náročnú harmonickú štruktúru. V Balade stvárnil Beneš dramatické a zároveň melancholické pasáže a motívy z tvorby Tadeáša Salvu. Tanečný charakter, príznačný pre časť tvorby Jozefa Malovca, naznačujú v časti Impromptu prvky improvizácie, kde vynikli technické zručnosti I. Šillera. Paríkov skladateľský jazyk počujeme v Air. Obdivuhodné je, že i bez vedomosti, že ide o transkripciu piesne Jesenné stádo, je vďaka Šillerovej mäkkosti vedenia jednotlivých hlasov okamžite počuť vokálne cítenie skladby.
Staccato či akcenty počuť v rytmickom Pochode, ihneď identifikujúc tvorbu Ilju Zeljenku. Celoživotné nasadenie Juraja Hatríka v oblasti hudobného vzdelávania, stvárnené kompozičným rukopisom Beneša v Reminiscencii, je z pohľadu klaviristu najzrozumiteľnejšie. V náznakoch totiž pracuje s citátmi obľúbených klavírnych diel Chopina a Debussyho. Siedma časť Canone, venovaná Jozefovi Sixtovi, sa začína citáciou kánonu z jeho Piano sonáty. Šiller v nej ukázal majstrovstvo v interpretácii najprísnejšej formy imitačného kontrapunktu. Berceuse pre Ladislava Kupkoviča nás v expresívnych polohách na chvíľu vráti do tonálneho systému. Predposledná časť cyklu, dedikovaná Petrovi Kolmanovi s názvom Echo vyniká kontrastmi a zvukovou farebnosťou. Celý cyklus ukončí Postilúdium, venované filozofovi Romanovi Bergerovi.
Napriek citáciám a inšpiráciám od Benešových kolegov vnímam originálny spôsob komponovania s vlastným jazykom umocneným perfektnou, dôkladne premyslenou interpretáciou. Aj ťažko hrateľné úseky, na ktoré si musela ruka klaviristu určite zvyknúť, znejú absolútne presvedčivo a bez zaváhania.