Od Milesa Davisa po Toma Harrella

Hovory T, 4. časť

Dejiny jazzovej trúbky 

v reflexiách súčasníkov

Sedemdesiate roky priniesli do jazzu revolúciu – elektrické nástroje, fúziu s rockom a funkové groovy, ktoré zmenili jeho tvár. Miles Davis, Weather Report či Herbie Hancock posúvali hranice improvizácie, zatiaľ čo spoločenské nepokoje, boj za občianske práva, vojna vo Vietname a ekonomické výzvy formovali náladu Ameriky. Jazz sa stal hlasom protestu aj experimentu, odrážajúc chaos a kreativitu doby. Aké nové techniky hry na trúbke sa začali používať? Aký vplyv mali hudobní producenti na výsledný tvar nahrávok tej doby? Kto boli najvýznamnejší trubkári 70. až 90. rokov a čím ovplyvnili vývoj jazzu?  Rozprával som sa s popredným európskym trubkárom, ERIKOM TRUFFAZOM.

V 70. rokoch začali do jazzu prenikať rockové vplyvy. Signifikantná bola hlavne práca so zvukom a experimenty s elektronickými zariadeniami. Medzi priekopníkov tohto trendu nepatrili len hudobníci, ale aj producenti. Miles Davis, Teo Macero alebo Manfred Eicher nastavili v spracovaní zvuku a jeho zázname nové normatívy. Mal Davis vo svojom snažení predchodcov? 

Každý hudobník vychádza z niečoho, čo bolo pred ním. Čo sa týka Milesa a jeho elektrického obdobia: vplývali naňho hlavne rockoví hudobníci ako Jimi Hendrix, Santana, Lifetime Tonyho Williamsa a Crosby, Stills, Nash & Young. Podstatný podiel na Davisovom úspechu mal, samozrejme, aj jeho producent Teo Macero.

Prvým Davisovým albumom, ktorý spojil jazz s rockom, bol In A Silent Way z r. 1968. Šedou eminenciou tejto transformácie bol producent Teo Macero, ktorý sa od r. 1959 podieľal na strihu a mixáži všetkých Davisových nahrávok. Pod jeho vedením sa zo striktne vedených štúdiových sessions s dopredu pripravenými kompozíciami stávali voľnejšie sessions prebiehajúce na báze „jamovania“. Výsledný tvar nahrávok tak vznikal väčšinou v strižni. Aké sú pozitíva pri nahrávaní týmto štýlom? 

Výhodou strihu v tomto druhu hudby je, že ide o proces, počas ktorého môžete z nahrávok vybrať najlepšie momenty a stále to znie čerstvo. Samozrejme, pod podmienkou, že si na nahrávanie pozvete dobrých hudobníkov,  v čom bol Miles majstrom... 

Tento album som v šestnástich rokoch dostal od kamaráta za dve vrecia cementu, ktoré som ukradol môjmu otcovi. Hudba na ňom ma úplne pohltila, a preto som sa rozhodol pokračovať v hraní na trúbke, hoci ma v tom období lákala elektrická gitara – tá bola v našom post-hippie svete oveľa prítomnejšia. Ide o majstrovské dielo, ktoré ma dnes fascinuje o niečo viac než v minulosti. Kompozície sú veľmi silné a zvuk trúbky upravený pomocou dozvuku je mimoriadne podmanivý. Milesov tón preniká dušou a nesie sa nad nočným New Yorkom s neuveriteľnou eleganciou.

Bitches Brew je prvým elektrickým albumom Milesa Davisa. Hlavnou myšlienkou bolo vytvoriť nový zvuk a skutočne, poslucháč tu mal možnosť objaviť niečo úplne nové. Miles bol sochárom nového zvuku...

Len tri mesiace po nahrávaní Bitches Brew sa Davis vrátil do štúdia s oveľa širším kádrom spoluhráčov. Album Big Fun, ktorý však bol uvoľnený do predaja až v r. 1974, má vďaka hosťovaniu indických hudobníkov odlišný zvuk. Navyše, je tu snáď po prvýkrát použité viacstopové vrstvenie Davisovej trúbky, ktorá je na skladbe Go Ahead, John prítomná až osemkrát...

Album Big Fun je ako japonské jedlo tempura zložené z množstva ingrediencií a chutí. Vplyv hudby Indie sa dá nájsť aj v niektorých rockových nahrávkach 60.–70. rokov. Pre oba albumy platí, že sú silné hlavne kompozične. Na Big Fun sa Davis cyklicky vracia k téme, v čom bol veľkým novátorom. Použil presne ten istý princíp, ktorý som v elektronickej hudbe o niekoľko rokov neskôr začal uplatňovať aj ja. Big Fun je podľa mňa najlepším albumom na pochopenie Milesovho elektrického obdobia. Vznikol editáciou rôznych nahrávacích sessions a výsledkom je hudba, ktorá má bližšie k voľnému rocku. Basové linky na týchto nahrávkach majú pôvod v rockovej a funkovej hudbe, ale napriek tomu sú geniálne. 

Aj keď sa 70. roky zdajú byť obdobím stagnácie mainstreamu, konzervatívna časť jazzových hudobníkov zameraných na postbop ešte stále prevažovala. Bol to „dojazd“ starých dobrých časov, v ktorých kontrolovali vývoj diania hlavne hráči na dychových nástrojoch. Kombinácia jazzu s rockom dávala väčšiu šancu vyniknúť kapelám vedeným hráčmi na klávesových nástrojoch alebo gitaristami. Ktorí významní hráči na trúbke boli predstaviteľmi mainstreamu a ktorí fusion? 

Ďalším dôležitým trubkárom a skladateľom v oblasti fusion po Davisovi bol Jon Hassell (vyvinul koncepciu „Fourth World“, ktorú opisoval ako hudbu s unifikovaným primitívnym futuristickým zvukom – pozn. red.). Mal veľký vplyv nielen na mňa, ale aj na ďalších európskych hráčov ako Nils Petter Molvær alebo Arve Henriksen. Jon Hassell otvoril novú cestu. Jeho spôsob skúmania hlbokých tónov trúbky nemá obdobu. Pre náš vývoj bol zásadný jeho prvý sólový album Fourth World, Vol. 1: Possible Musics, ale aj jeho frázovanie a priblíženie sa ázijským kultúram, indickým stupniciam či iným hudobným vplyvom. Tento album som „objavil“, keď som mal osemnásť rokov, a bola to skutočná hudobná revolúcia, nová cesta, ako pracovať s trúbkou a vytvárať s ňou hudbu. Podľa Jonových slov album sám kompletne produkoval a mixoval. Stal sa estetickým kánonom elektrojazzu. 

Mojimi ďalšími veľkými vzormi boli Don Cherry,  Enrico Rava, ale aj americký trubkár Tony Fruscella, ktorý sa objavil v jednom z románov Jacka Kerouaca. Vyšiel mu len jeden album, na ktorom hrá s jedinečným frázovaním, veľmi podobným tomu, ako hral Charlie Parker.
Po Hasselovi nasledovala silná generácia európskych trubkárov, ktorú reprezentovali hráči  Kenny Wheeler, Tomasz Stańko či Mathieu Michel, schopný hrať s rovnakou ľahkosťou ako Chet Baker.

Mohli by ste bližšie opísať štýl Jona Hassella? Ktorí ďalší hudobníci posunuli v 70. rokoch techniku hry na trúbke na vyššiu úroveň?

Hassellov štýl je z technického hľadiska spôsob hry s veľmi malým množstvom vzduchu vychádzajúcim z nátrubku pri konštantnom tlaku. Domnievam sa, že zvuk trúbky nemá priamy súvis s týmto alebo nejakým iným princípom. Zvuk máme daný od narodenia a je ťažké mu uniknúť. 

Veľkou európskou inšpiráciou bol Kenny Wheeler, jeho hra je však úplným opakom – do trúbky fúka veľmi silno, s obrovským tlakom. Jeho lyrický štýl je úzko spätý práve s týmto spôsobom hry, pričom sa dá povedať, že je nasledovníkom Bookera Littla. Takáto hra si vyžaduje, aby mal trubkár fyzickú silu. Pôsobivé však je, že zvuk zostáva jemný a podmanivý, presne ako u majstrov, akými boli Miles, Chet či európsky trubkár Mathieu Michel. Nádherný Wheelerov album Gnu High, nahrávaný bez akejkoľvek predchádzajúcej prípravy, zadefinoval nový štýl jazzu, typický pre hudbu vydavateľstva ECM. Keith Jarrett spolu s ostatnými členmi rytmickej sekcie tu predvádza majstrovské kúsky. Kennyho frázovanie a jeho improvizácie postavené na intervalových skokoch sú jedinečné a ovplyvnené Bookerom Littlom, ako mi neskôr potvrdil aj on sám.

Ktoré ďalšie albumy 70. rokov považujete v tomto kontexte za významné?

The Köln Concert amerického klaviristu Keitha Jarretta. Objavil som ho v čajovni L’Antimoine blízko Ženevy, keď som mal 16 rokov. Bola to podmanivá a zvláštna hudba, ktorá ma priviedla k improvizácii na klavíri. Bolo fascinujúce objaviť hudbu, ktorá mohla existovať v snovom svete vedľa Pink Floyd. Jarrettove improvizácie mali modálny charakter a ich čitateľnosť pre mňa ako poslucháča, ktorý ešte nepoznal jazz, boli pozvánkou do nového hudobného sveta.
Ďalším dôležitým albumom sú Sticky Fingers britských The Rolling Stones, ktorý prepája blues a rock. V 70. rokoch bol nesmierne populárny a dodnes je súčasťou môjho každodenného života.

Začiatkom 80. rokov prichádza na scénu nová generácia trubkárov, ktorej čelným predstaviteľom bol Wynton Marsalis. Hudobník úspešný ako jazzman i hráč klasickej hudby. Jeho pôsobenie bolo zo začiatku sprevádzané polarizujúcimi názormi poslucháčov i kritikov. Nešlo len o jeho „dvojitý život “, ale aj o arogantné vyhlásenia o hudbe Milesa Davisa. Ako by ste charakterizovali Marsalisovo pôsobenie pred jeho angažmánom v Lincoln Centre? 

Wynton je kráľom trúbky. Hrá jazzovú tradíciu presne tak ako Európania klasickú hudbu. Nevytvoril nový jazzový štýl, čo mi však neprekáža, pretože hrá fantasticky to, čo už tu bolo.

Osobitnou kapitolou je trubkár, skladateľ a aranžér Tom Harrell. Jeho kariéra sa začala v 70. rokoch, do širšieho povedomia sa však dostal až v 80. rokoch vďaka účinkovaniu v kvintete altsaxofonistu Phila Woodsa. Okrem melodického improvizačného jazyka je vysoko cenený aj jeho kompozičný vklad. Od 90. rokov je snáď jediným vážnym Marsalisovým konkurentom v obľúbenosti ako u publika, tak u kritiky. V čom je pridaná hodnota jeho prístupu?

Na Harrellovej hre sa mi páči artikulácia a vážim si ho aj ako skladateľa moderného jazzu súčasnosti. Bol som na dvoch jeho koncertoch, v Ženeve a v New Yorku. Oba boli fantastické. Harrell si postupne vytvoril nový postbopový improvizačný jazyk, ktorého základom je precízna artikulácia. Silnou stránkou jeho kompozícií sú melódie. Domnievam sa, že za posledných 30 rokov je jedným z mála hudobníkov, ktorí mali vplyv na vývoj improvizačného jazyka amerického jazzu. Je to dokonalý hudobník, k čomu mu môžem iba pogratulovať.

V 90. rokoch sa začala pozornosť publika a zároveň i hudobných vydavateľstiev sústreďovať na hudobníkov hrajúcich akustický jazz. Objavil sa Roy Hargrove, ďalší významný talent, ktorý sa etabloval ako bopový revivalista. Jeho žánrové rozpätie však bolo oveľa širšie... 

Hargrove bol veľmi dôležitým hudobníkom. Jednak preto, že bol hardbopovým jazzmanom, ale aj  pre jeho fantastickú elektrickú kapelu The RH Factor. Spolu so spevákom DI Angelom bol úspešný aj na poli soulovej hudby. Odišiel však príliš skoro, čo je veľká škoda. Stratili sme jedinečný talent...

Erik Truffaz (1960) je francúzsko-švajčiarsky jazzový trubkár, známy jedinečným štýlom, ktorý spája jazz s hiphopom, rockom a elektronickou hudbou. Vďaka tomu patrí medzi najvýznamnejších európskych jazzových inovátorov. V r. 2023 získal za svoj hudobný prínos prestížne ocenenie Swiss Grand Award for Music. Okrem toho vyhral Best Original Music Award na Annecy International Animated Film Festival 2023 za hudbu k filmu The Siren.

Odporúčaná diskografia:

Miles Davis – In A Silent Way (Columbia, 1969)
Miles Davis – Bitches Brew (Columbia, 1970)
The Rolling Stones – Sticky Fingers (Polydor, 1971)
Miles Davis – Big Fun (Columbia, 1974)
Kenny Wheeler – Gnu High (ECM, 1976)
Jon Hassell/Brian Eno – Fourth World, Vol. 1: Possible Musics (Polydor, 1980)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)