Oáza rozmanitosti a výziev
Uprostred malebného historického centra Aix-en-Provence so svetlými pieskovcovými fasádami, odrážajúcimi prísnosť francúzskej klasiky, sa od r. 1948 koná jeden z najrenomovanejších operných festivalov na svete. Dnes je už miestom, kde treba jednoducho byť. Repertoárom rozpínajúcim sa od baroka po modernu, tohto roku so zameraním na francúzsku klasiku, ponúka viac než Bayreuth alebo Salzburg možnosť komplexnej konfrontácie s rozmanitou opernou literatúrou na relatívne malej ploche.
Od 3. 7. do 27. 7. prezentoval festival impozantnú kombináciu tradície a moderny, ktorá pritiahla nielen publikum, ale aj známych operných tvorcov. Tohtoročný Aix ponúkol mená a značky, ktoré majú v opernom biznise už svoj zvuk, ale aj prekvapenia, objavy a celkom určite aj budúce hviezdy. Jeho dramaturgiu charakterizoval záber na francúzsku klasiku s dielami Glucka, Rameaua a Debussyho. Pucciniho Madama Butterfly bola v pucciniovskom roku (29. 11. si pripomenieme sté výročie úmrtia tohto na Slovensku najhrávanejšieho operného skladateľa) takpovediac povinnou jazdou.
Nápadné je, že režiséri v Aix sa tento rok stiahli od spoločensko-politických tém a viac sa sústredili na estetické pozície. Kým Klaus Guth, Dmitri Tcherniakov a Andrea Breth boli v minulosti známi inovatívnymi, niekedy provokujúcimi inscenáciami, tentoraz bola politicko-spoločenská apelatívnosť ich režijných rukopisov skôr zdržanlivejšia. Sme už načisto unavení politikou? Otrávení vojnami, pandémiami či polemickým diskurzom demokratického procesu? Prišiel čas, aby sa divadlo stalo opäť miestom kulinárskej zábavy, kde nás až obscénne dojímajú opulentne falošné emócie inscenovaných predlôh? Odpoveď je prozaickejšia: Pierre Audi nikdy neinscenoval v dramaturgii sociálne či politicky ladeného apelu a jeho režijnú poetiku by sme mohli pokojne zaradiť do kategórie l‘art pour l‘art. Je pochopiteľné, že festivalu pod svojou egidou vtláča hlavne punc vlastného vkusového horizontu. Psychologicko-realistické režijné poetiky mali na opernom javisku vždy svoje divadelné čaro, samozrejme, ak sa režisér vyznal vo svojom kumšte. Zmysel pre vycizelovanú choreografiu a detailné psychogramy postáv režisérom a režisérkam inscenácií v Aix nechýbal ani tento rok.
Gluckove opery Iphigénie en Aulide a Iphigénie en Tauride režíroval Tcherniakov ako rodinnú konšteláciu zarámovanú do trámov rodinnej vily. Mýtus a politické posolstvo odložil bokom a zameral sa na psychologický rozmer drámy. Aj Guthova inscenácia Samsona podľa Rameaua a Voltaira ukázala zaujímavú kombináciu tradície a moderny. Vychádzajúc z Rameauovej stratenej opery, ktorej časti boli použité v iných dielach, Guth spolu s dirigentom Raphaëlom Pichonom vytvorili svojbytné stvárnenie biblického príbehu. Breth vyzdvihla v Butterfly hlavne klišé Pucciniho partitúry. Falošné a nepresné predstavy o Japonsku sa v jej inscenácii stali dramaturgickým princípom tak ako domnelá japonská autenticita Pucciniho hudobných myšlienok. Festival ponúkol aj vynikajúcu obnovenú premiéru: inscenácia Debussyho symbolistickej opery Pelléas et Mélisande od Katie Mitchellovej z r. 2016 pod vedením Susanny Mälkkiovej ukázala, ako môže réžia prehĺbiť a aktualizovať chápanie existujúceho diela. V Bayreuthe je takéto obrusovanie hotovej inscenácie na programe každoročne.
Gluckove Ifigénie ako rodinná konštelácia
Tcherniakovova inscenácia opäť hľadala nefalšovanú ľudskosť. Na návrh Pierra Audiho, ktorý v r. 2009 uviedol v Bruseli obe Gluckove reformné opery o Ifigénii v jeden večer, vystaval ruský režisér v Grand Théâtre de Provence Ifigéniu v Aulide a Ifigéniu na Tauride ako jednu inscenáciu.
V prvej časti je Ifigénia zádumčivou dcérou a nevestou, ktorej emocionálne jadro vyznieva hlavne v hudbe. Na dráme, ktorá sa okolo nej odohráva, sama nemôže nič zmeniť, pretože má byť na božský príkaz obetovaná. Zatiaľ čo všetci zúria, chvália sa a sťažujú, ona pokorne prijíma svoj osud. Sopranistka Corinne Winters s pôvabnou javiskovou prezenciou zaujala nielen svojím charakterovo pružným hlasom, ale aj jeho dramatickou silou. Nepotrebuje zbytočné pohyby, jej herectvo vyplýva z vnútornej koncentrovanosti a oddanosti postave. Je sebavedomou speváčkou s krištáľovo čistým timbrom, ktorý v priebehu večera preniká do vždy intenzívnejšej dramatickej roviny, čím jej sopránu dodáva zakaždým novú hĺbku výrazu. Slávnostne vyobliekaná svadobná spoločnosť nakoniec obetuje bohyňu Dianu, oblečenú a učesanú ako Ifigénia. Tá stojí na proscéniu v šere a celá scéna akoby sa odohrávala len v jej predstave.
Inscenáciu oboch Gluckových opier o Ifigénii rozdelila prestávková opona s obrovským nápisom GUERRE (vojna). Po poldruha hodinovej prestávke bayreuthských rozmerov vidíme Ifigéniu na nehostinnom mieste. Jej vlasy sa postriebrili nie pre vek, ale pre prebiehajúcu vojnu. To, že ju podľa libreta kedysi uniesla Diana v oblaku z Aulidy na Tauris (dnes Krym), Tcherniakova nezaujíma. Z domu prvej časti večera zostali len svietiace trámy. Ifigénia sedí za úzkym stolom a zohrieva sa čajom. Keď sa hudba predohry zmení na búrku, siahne po šále, klobúku a rukaviciach, aby zahnala zimnicu a horúčkovité sny. Za stôl si sadajú ďalšie postavy traumatizované vojnou.
Ani Orest a Pylades sa neobjavujú ako vznešení Gréci, ale skôr ako tuláci v roztrhanom maskáčovom oblečení, divokí a zranení, očividne v boji. Vrcholom hudobného naštudovania inscenácie v dynamicky ohybnej interpretácii orchestra a zboru Le Concert d’Astrée pod vedením Emmanuelly Haïmovej je Orestova veľká scéna Le calme rentre dans mon cœur... (Pokoj sa vracia do môjho srdca). Recitatív, ária, pantomíma, zbor a tanec sú spojené do neobyčajne pôsobivého gesamtkunstwerku. Počas vytrvalo opakovaných violových synkop krúži Orest vo svojej vnútornej kobke, ohraničenej svetelnými tyčami, a v bludnej pantomíme opakovane vraždí, prenasledovaný zborom Eumeníd z orchestrálnej jamy. V záverečnom zbore dochádza k opatrnému zmiereniu medzi vojnovými zločincami a zranenými; opäť pri čaji z otlčených plechových hrnčekov. Orest opúšťa Tauris, Ifigénia prinesie plastové figúrky vojakov a vojna pokračuje ďalej.
Návrat úspešnej inscenácie
Aj inšpiratívna inscenácia opery Clauda Debussyho Pelléas a Mélisanda o láske, žiarlivosti a vražde, ktorú naštudovala Katie Mitchell, svoju predlohu v prvom rade vykladá. I keď má táto inscenácia už osem rokov, stále osviežujúco ukazuje, ako môže réžia prispieť k súčasnému chápaniu diela, najmä ak sú scéna a hudba v súlade. Dirigentka Susanna Mälkki, Chiara Skerath ako Mélisanda a Laurent Naouiri ako jej neúprosne žiarlivý manžel Golaud, chápu dielo rovnako ako režisérka. Rukolapným spôsobom a proti zvyčajnej inscenačnej konvencii dávajú jasne najavo, že Debussy tu nezložil len letmo subverzívnu erotiku, ale hmatateľnú túžbu po sexe.
Nikdy by nikomu neklamala, spieva Mélisanda. Iba svojmu manželovi. Mitchell stavia svoju réžiu na tejto dvojznačnosti. Všetci, dokonca aj syn, ktorého spieva Emma Fekete tak pôsobivo vystrašene, pred Golaudom drzo predstierajú, že o nespútanej láske titulného páru, o ktorej hudba pojednáva vo všetkých jej variantoch, nemajú ani poňatia. Zvuková fantázia Susanny Mälkkiovej sa zdá byť bezodná, bezprostredne ukazuje, ako Debussy čerpá svoje orchestrálne rozjímania medzi jednotlivými scénami z Tristana či Parsifala. Mitchell zdvojuje postavu Mélisandy, ktorá si ešte pred predohrou urobí tehotenský test. V anonymnej hotelovej izbe si ľahne na posteľ, v ktorej umiera, no najskôr sme svedkami jej retrospektívnych surreálnych spomienok na život v spoločnosti dobre situovanej, ale citovo nehostinnej rodiny. Takýto rozchod s javiskovým realizmom smeruje k podstate diela, ktoré ukazuje lásku ako niečo zásadne deštruktívne s potenciálom rozbiť akékoľvek spoločenské normy či pretrhať rodinné putá.
Samson ako mesianistický archetyp vekov
Milovníkom barokovej opery ponúkli v Aix skutočnú raritu: Raphaël Pichon a režisér Claus Guth sa odvážili vzkriesiť stratenú operu Samson od Jeana-Philippa Rameaua a Voltaira. Príbeh Bohom požehnaného siláka Samsona, ktorý drží Filištíncov na uzde, až kým ho zradná Dalila nezavlečie do pasce, zrejme už súčasníkom ponúkal množstvo materiálu na drámu a intrigy. Vtedajšia cenzúra však premiéru opery bezodkladne zastavila. Rameau sa musel uspokojiť s umiestnením najlepších hudobných čísel inde.
Pichon a Guth vytvorili vlastnú verziu Samsona. S veľkým citom pre biblický materiál a poriadnou dávkou barokového nadšenia vykúzlili na javisku pestré pasticcio poskladané z Rameauovej opernej a baletnej hudby, ktorá bola pôvodne napísaná zrejme pre partitúru Samsona. Od bitevnej vravy až po nežný ľúbostný nárek – partitúra ponúka soundtrack pre každú náladu. Materiál poskytli Rameauove opery Les Indes galantes (1735), Castor et Pollux (1737), Dardanus (1739), Zoroastre (1749) a Les Boréades (1764). Pre baletnú hudbu čerpali tvorcovia z Les Fêtes d’Hébé (1739), Le Temple de la Gloire (1745), Les Fêtes de Ramire (1745), Zaïs (1748), Les Surprises de l’Amour (1757) a Anacréon (1754).
Guth inscenoval príbeh tragického hrdinu z pohľadu Samsonovej matky, ktorá na scénu vstupuje v kostýme súčasnej starej ženy. Tá si spomína na svojho syna, ktorý zrejme zahynul v ruinách hotela. Scénograf Etienne Pluss postavil na scéne bombami zničený hotel, pripomínajúci súčasné krízové regióny. V jej očiach a spomienkach sa príbeh syna očividne spojil s paradigmatickým príbehom biblického revolucionára Samsona s mesianistickými črtami. Tvorcovia chceli zjavne preniesť biblickú látku do súčasnosti, niekoľko dní po premiére protestovali pred divadlom propalestínski demonštranti. Režisér Guth sa však držal nadčasového príbehu osamelého outsidera Samsona, ktorého Jarrett Ott kreoval s vášnivým hereckým zápalom, aj napriek relatívne štíhlemu barytónovému materiálu.
Vrcholom inscenácie pozostávajúcej z vyše šesťdesiatich čísel pospájaných digitálnymi soundcapes sa stal monológ Dalily v podaní očarujúcej Jacquelyn Stuckerovej. Jej mladodramatický soprán so zamatovým lyrickým podtónom opantal nielen Samsona, ale aj publikum, ktoré ju ocenilo potleskom na otvorenej scéne.
Vlasov zbavený a oslepený Samson si, naposledy sa modliac, vyprosí od Boha silu a zbúra chrám, ktorý ho pochová pod sebou. Guth vyrozprával archaický príbeh s explicitnými výbuchmi násilia v spomalených záberoch a s veľkým množstvom krvi. Tie kontrastovali so ženskými momentmi utrpenia, ako napríklad v árii Coulez mes pleurs (Tečte, moje slzy), ktorú Lea Desandre kreovala v postave Anjela priam až s paminovskou intimitou.
Dráma sopranistky a dirigenta
Pucciniho Madama Butterfly je moderné majstrovské dielo, v ktorom jednotlivé charaktery fascinujú svojou oddanosťou a exotickým hudobným materiálom už od r. 1904. Inscenácia Andrey Brethovej na open air javisku v Théâtre de l’Archevêché sa však kĺzala iba po jeho povrchu.
Breth sleduje príbeh mladej gejše Čo-Čo-San jedna k jednej bez toho, aby ho skutočne dôkladne preskúmala. Scénografia japonského domu a maskovaní tanečníci v štýle divadla bunraku síce tematizujú Pucciniho exotickú zvukovosť, ale neprehlbujú ju. Prísne usporiadaný japonský svet sa brutálne zráža so západnou aroganciou Pinkertona. Pre toho, kto si v Tokiu, resp. v Osake, odsedel predstavenia divadiel kabuki, nó či bunraku, Brethovej japanoidný lokálny kolorit zostane zvláštne schematický. O to viac pre diváka, ktorý pozná jej majstrovské a vypointovane provokatívne inscenácie Traviaty či Jakoba Lenza.
Ermonela Jaho ako Butterfly je však presvedčivá svojím intenzívnym, no nikdy nie prehnaným stvárnením. Mimoriadne náročnú sopránovú úlohu zvládla s obdivuhodnou disciplínou, od jemného piana až po vášnivé forte. Daniele Rustioni, naslovovzatý pucciniovský odborník na pódiu orchestra lyonskej opery zabezpečil primerane melancholický zvuk. Tam, kde Breth zlyháva, Jaho ako Butterfly žiari. Jej dojímavý výkon zachraňuje inscenáciu pred povrchnosťou. Skutočná dráma, tak ako v príkladne kreovanej árii Un bel dì, vedremo levarsi un fil di fumo, ktorú Jaho spieva takmer celú poležiačky, sa odohráva medzi sopranistkou a dirigentom. Záznam polarizujúcej inscenácie je možné pozrieť si aj v mediatéke televízie ARTE.
Festival v Aix už má svoje pevné miesto na mape európskych letných operných festivalov. Oplatí sa ho navštíviť nielen pre vysokú umeleckú kvalitu, ale aj pre kulinársku kultúru regiónu a elegantné savoire vivre pod blankytným provensálskym nebom, ktoré počas predstavení na nádvorí arcibiskupského paláca tak impozantne potemnieva za spevu lastovičiek a cikád.