O čom snívajú organisti

Povedzme si pravdu, je to otázka „komplexná“. Zatiaľ čo niektorí z nás horlivo vyhľadávajú koncertné sály a očakávajú búrlivé reakcie vypredaného auditória, iní sa roky snažia získať rešpekt, uznanie v chrámoch, kde sú zamestnaní. Oficiálne alebo na „dobré slovo“. Dlhé roky sa snažia, aby liturgická hudba znela v „dôstojnej“ podobe, čo často vedie ale k vyhoreniu. A verte mi, býva to aj v škandinávskych krajinách, kde je cirkevný organista štátnym zamestnancom. Stačí, ak rada farnosti, zložená niekedy aj z veľmi motivovaných amatérov usúdi, že si svoje sociálne výhody musíte zaslúžiť aj tak, že všetkým vyhoviete. Poobedňajší „tea time“ pre seniorov so sprievodom klavíra alebo viac hip hopu na službách Božích? Zvládnete 468 omší za rok, tak ako môj kolega v katedrále St. Gallen? Ak ste mali v pláne popri práci cirkevného organistu aj koncertovať, bude to ťažké...

Mnohí za svoj celoživotný cieľ považujú stavbu nového nástroja v chráme alebo v koncertnej sále. Niektorí sa dostanú k pedagogickým miestam, kde to funguje a žije. Ostatní považujú za jediný životný triumf odohrať recitál v niektorej zo svetoznámych katedrál. Občas však zistia, že 70% návštevníkov tvoria turisti, ktorí prišli kvôli priestoru a organ ich až tak nezaujíma.

Presvedčil ma o tom aj môj posledný recitál vo viedenskom Stephansdome. Koncert bol vypredaný, publikum hlučné a nesústredené. Nesťažujem sa, bolo to pre mňa veľkou cťou, ale nie je to moje životné poslanie. Rozumiem všetkým predtým spomenutým motiváciám kolegov, podporujem ich a fandím tým, ktorí im venujú skoro všetok svoj čas. Mnohí kolegovia chcú dostať organy „von“, oslobodiť ich z priestorov, v ktorých sú zabudované. Projekty prenosných nástrojov ako L’orgue voyageur, L’orgue Gulliver môžu slúžiť ako vynikajúci vzdelávací materiál, ich výhodou je nielen mobilita, ale aj fakt, že sú to píšťalové nástroje.

V poslednom desaťročí sa plnia sály projektmi hviezd, ktoré už riadny organový repertoár prestali hrať. Prečo? Potrebujeme pritiahnuť publikum? Publikum, ktoré by za iných okolností na organový koncert nešlo? Je potrebné pozametať storočia kvalitného repertoáru pod koberec a pustiť sa do druhoradých quasi eklektických kompozícií?

Dovolím si na tomto mieste povedať: nie, nepotrebujeme to. Je úplne v poriadku, ak organový recitál nie je vypredaný. Správnym manažmentom sa stále dá privádzať nové publikum k organovej hudbe. Na nás organistoch je, aby sme s rešpektom pristupovali k akustike, nástroju, sprevádzali aj slovom naše projekty, mali rozhľad v repertoári. Aby sme spolupracovali viac s inými hudobníkmi, neustále objavovali čaro nášho jedinečného nástroja.

Apropo, považovali by ste klavírny recitál, kde interpret tri štvrtiny času s hlasným  smiechom spomína na výlet z Disneylandu a vyklepkáva melódie z detstva, za „klavírny koncert“? Asi nie. Tak prestaňme podobné organové projekty nazývať organovými recitálmi, prestaňme veriť, že sa nimi organ zviditeľní. Lebo práve nimi občas zasypávame cestu k tým ozajstným snom organistov.