Nová slovenská hudba: Rothenstein - Fančovič - Šnajdr
10. 11. 2023
Bratislava, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu,
Erik Rothenstein, Ladislav Fančovič, Pavel Šnajdr
Mnoho ľudí je dnes voči novej slovenskej hudbe naladených veľmi pesimisticky. Všetko vraj znie podobne, chce to byť príliš moderné, chýba tomu remeselná kvalita, myslené to bolo síce dobre, ale orchester či dirigent to nezvládli. Dovolím si napísať, že tretí koncert festivalu Nová slovenská hudba zodpovedne vyvrátil každú z týchto námietok.
Program odštartovalo trojčasťové Concerto grosso pre sláčikový orchester Pavla Kršku. Dielo je poctou tradícii a diskvalifikuje výhradu, že sa v domácej hudbe nenachádzajú kvalitné skladby, v najlepšom zmysle slova konvenčné a prístupné. Krška nie je experimentátor ani expresionista, jeho stručné concerto grosso je pevne zakotvené v tonálnej a modálnej harmónii s elegantnými melódiami a vkusným kontrapunktom. Napriek pomernej jednoduchosti partitúry je tiež namieste pochváliť sláčikovú sekciu orchestra, ktorá sa prezentovala nádherným plným zvukom. Krškova skladba neponúkla iba podarený úvod ku koncertu, ale aj začiatok dramaturgického oblúka, ktorý v druhej polovici zavŕšilo dielo jeho žiaka Lukáša Borzíka.
V štýlovom protiklade k úvodnej kompozícii nadviazal orchester po príchode dychovej sekcie skladbou Egona Kráka s názvom Garritus. Krátka hudobná poviedka s jednoznačným programovým cieľom je komentárom k politickému i celospoločenskému problému „tárania“. Okrem aktuálnosti sa skladbe nedá uprieť ani zvuková originalita, za ktorú bol v tejto konkrétnej inštancii v mnohom zodpovedný vynikajúci sólista Erik Rothenstein na barytónovom saxofóne. Krák zostavil dielo veľmi vkusne: farebná poetika, jazzové prvky, groteskný humor, to všetko podčiarknuté pedantným naštudovaním.
Fanúšik orchestrálnej hudby je zvyknutý na pestrosť farieb, tém, harmónií i dynamiky. Jevgenij Iršai sa vo svojej novej skladbe Pianissimo or Farewell to music rozhodol posledný atribút uzamknúť v rozmedzí hlasitosti od slabej po najslabšiu. Je to štúdia o odkrývaní krás i neduhov ticha, o úzkostnom napätí, ale i možnosti blížiacej sa búrky. V dnešnom sociopolitickom stave sveta možno dielo vnímať aj ako metaforu na vzdialené konflikty, ktoré mnohí reflektujeme z odstupu. Okrem experimentu s dynamikou sa Iršai pedantne pohral s rôznymi farebnými možnosťami jednotlivých nástrojov, čo je hlavným kontrastným elementom diela.
Po prestávke, naplnenej podnetným rozhovorom Roberta Kolářa a Lukáša Borzíka, sa publikum vrátilo s očakávaním silného záveru. Neostalo sklamané. Predchádzajúce tri skladby boli predovšetkým dielom racia, inteligentného experimentu, skúsenosti a kontroly. To všetko je prítomné aj v Borzíkovom klavírnom koncerte Jeho hlas, no záverečné dielo bolo niečím špeciálne. Zasiahlo. Pocitovo by sa dalo opísať ako nádherné prebúdzanie života a extáza.
Autor v písanom i hovorenom komentári ku skladbe opätovne priznal hlavný zdroj inšpirácie i motivácie, svoj osobný vzťah s Bohom. Do jeho hudby sa premieta až dojímavou úprimnosťou a silou, ktoré neznesú odpor. K interpretačnej úrovni a pripravenosti sólistu Ladislava Fančoviča je hádam zbytočné vyjadrovať sa. Každý priaznivec klasickej i jazzovej hudby na Slovensku ho pozná a očakáva iba najprecíznejšie výkony. V súhre s orchestrom sa našlo zopár momentov mierneho zaváhania z rytmického hľadiska, ktoré však v celkovom kontexte nijako zvlášť nezavážili.