Nová slovenská hudba: Prochác - Paľa - Lejava
11. 11. 2023
Bratislava, Reduta
Slovenská filharmónia,
Eugen Prochác, Milan Paľa, Marián Lejava
Nová slovenská hudba
Kolář – Krajči – Lučenič – Lejava
Sobotným koncertom v Redute sa končil 32. ročník festivalu Nová slovenská hudba. Záver vždy priťahuje väčšiu pozornosť publika, je galériou vrcholných diel z aktuálnej ponuky autorskej tvorby slovenských skladateľov, ako aj prísľubom vrcholnej interpretačnej produkcie. Orchester SF pod taktovkou Mariána Lejavu spolu s dvoma sólistami sa zhostili troch svetových a jednej slovenskej premiéry.
Skladby komponované v dobe kovidu boli náročné vo viacerých aspektoch kompozičnej práce; datovanie premiérovaných diel štvorice Kolář (2022), Krajči (2021), Lučenič (2021) a Lejava (2021) svedčí o koncových pozíciách v doterajších autorských zoznamoch diel. Dramaturgia koncertu bola premyslená, obe časti večera obsahovali kratšiu skladbu bez sólistu a náročné koncertantné dielo. Identita každého autora sa formovala inak a potreba vstúpiť do fúzie so súčasnými vplyvmi z Európy postupuje vždy podľa vlastného kódu.
Na pódiu sa vystriedali štyri odlišné verzie precíznych orchestrálnych partitúr; občas rébusov pre hráčov aj dirigenta. Aj keď originalitu žiadnej skladby nespochybňujem, ukotvenie všetkých štyroch skladieb ponúkalo poslucháčsky luxus tušenej rozšírenej tonality, a to aj v harmonicky najvypätejších okamihoch. Priebeh každej z nich bol vzrušujúcou inštrumentačnou výpravou; štvorica diel totiž priniesla fúziu rozpoznateľných európskych kompozičných vplyvov od pozdnej romantiky po minimal music. Inštrumentácia v skladbách mala evidentný vplyv na vyznenie hudobných tém, ich dominanciu a rozvíjanie. Orchester sa neraz zaskvel detailmi nástrojových farieb, do veľkej miery zásluhou dirigenta.
Robert Kolář skladbu Fanfares pre orchester otvára dlhým farebne oscilujúcim tónom okolo jadra, postupne buduje priebeh gradačného systému, cestuje na fragmentoch fanfárových úryvkov k vrcholu. Akoby sa približoval k pódiu s Ligetim, ktorého storočnicu si chcel skladbou uctiť. Často kombinuje hlboké basové linky s tubou, bicími, dávkuje vzruchy a náhle erupcie; pričom v diele sekundujú aj jemné sklenené farby. Miestami prevaha dychových nástrojov, najmä plechov; pekná práca s temnou farbou v pozadí orchestra. Hudbe to pridáva na tajomnosti.
Je dobré, keď profesionalita interpreta podporuje vznik koncertantných skladieb. Mirko Krajči v Koncerte pre violončelo a orchester č. 2 systematicky pokračuje vo výskume koncertantných projektov. Nadviazal tu na interpretačné schopnosti Eugena Procháca, ktorý úspešne premiéroval jeho Violončelový koncert č. 1 z r. 2007. Dielo otvára premyslene inštrumentovaná 1. časť, v ktorej orchester a sólista postupujú v prerušovanom dialógu. Stredná časť zaujme výraznou tonálnou melodickou linkou, čo posilňuje lyrický akcent v skladbe, najmä v nádhernej sólovej kadencii.
Hoci Prochác disponuje bohatým arzenálom technických zručností, čo v tomto diele opäť potvrdil, kadencia stavala na precítenosti. V pomalej časti violončelová rozprávka, potom lesné spevy a atmosféra sa švihom taktovky prenesie do temperamentnej záverečnej časti, s dominanciou technických pasáží, kontrastov atmosféry, drobných alúzií smútočného pochodu. Koncert sa uzatvára spomienkou na úvod, len v inej inštrumentácii. Sólista aj orchester naposledy zasvietia v dlhom akorde…
Šimon Lučenič: Equilibrium pre orchester. Tvorbu najmladšieho autora z tejto štvorice nepoznám. Milo ma prekvapili koncepcia a vypracovanie skladby s obľúbenou gradačnou scenériou. Pomalé tempo, melodické, tonálne ukotvené bloky, sláčiky v základe, dychy v motivickom pradive, prerušované dynamickými vzruchmi. Pekná štúdia orchestrálneho rozvíjania motívov s náhlym kontrastným vpádom iného materiálu, stopy minimalistického zahusťovania a filmových kontrastov…
Skladba komunikuje, jej posolstvo je azda v túžbe expresívne vyjadriť vstup externého napätia do idylickej zóny, ktorú autor vtipne postraší rytmickým citátom motívu z „Osudovej“. Po generálnej pauze kóda obťažkaná akordickými sforzatami.
HERBSTTAG – Dichtung pre husle a sláčikový orchester podľa básne R. M. Rilkeho z pera Mariána Lejavu znamenal symbiózu skladateľa a interpreta. O skladbe sa nedá písať bez toho, aby sme súčasne nezahrnuli do autorskej štruktúry koncertantnej skladby fascinujúci huslistický prejav a interpretačnú fantáziu Milana Paľu. Tak totiž Lejava koncipoval koncert inšpirovaný Rilkeho poéziou. Je to hudobno‑scénická vrúcna hudba o jesennej duši. Myslím si, že autor komponoval dielo tak, aby sólista mohol realizovať všetky nuansy husľového tónu, alchýmiu flažoletov na Bursíkových husliach s napínavou hudbou v diaľke: mizanscény toho, čo vidíme, počujeme, cítime a čomu rozumieme.
Orchester sa postaral o ostatné pastelové farby. Obdivuhodné… Lejava dirigoval Lejavu. Pre niekoho bol HERBSTTAG vášnivou hudobnou jesennou básňou, pre iného bol zasa tajnou komnatou. Pre nás, čo sme sedeli v Redute, to bolo skutočné finále, duchovná bodka za festivalom NSH 2023.