Nikola Bankov - Song for My Country

Jeho debutové CD Bright Future z r. 2019 kombinuje invenčné melódie s originálnym zvukom. Spolupracoval na ňom so svetovo uznávaným tenorsaxofonistom Seamusom Blakom. Obaja saxofonisti experimentujú s rôznymi efektmi, ktoré albumu dodávajú moderný a špecifický zvuk. Bright Future obsahuje Bankovove kompozície Hope You’ll Get It, December 16 a Song for My Country, ktorá je poctou jeho rodnej krajine.

V analýze posledne spomínanej skladby Song for My Country sa zameriame na transkripciu altsaxofónového sóla samotného autora. Kompozícia sa dá chápať aj ako komplexný celok, ktorého obsahom je viacero samostatných dielov. Harmonizácia témy sa priebežne mení, ale pre nás je dôležitá sólová forma, ktorá sa skladá z dvoch základných dielov. V A diele sa nachádzajú dve opakujúce sa štvortaktia akordov Bbmaj⁷sus⁴/Eb 
a Dbmaj⁷/Eb. Tento diel je písaný ako open repeat, teda s voľným počtom repetícií. Bankov ho zopakuje dokopy osemkrát, čo predstavuje spolu 64 taktov. Nasleduje 16-taktový B diel, ktorý má o niečo bohatšiu a zložitejšiu harmóniu. Jeho prvé tri štvortaktia obsahujú vždy jeden akord (Ebmaj^7#11, Em¹¹, Fm¹¹) a posledné štvortaktie dva akordy (Gbmaj⁹, Dbmaj⁹). Tento B diel Bankov opakuje až 16-krát, čo predstavuje 128 taktov, v ktorých svoje sólo graduje melodicky, rytmicky a najmä výrazovo. Rozhodli sme sa neuverejniť transkripciu celých 192 taktov, ale uvádzame iba jej časť.

A diel sa začína minimalisticky. Bankov hrá prvé štyri opakovania sólovej formy, teda 32 taktov, iba v duu s basgitarou. Prvých 16 taktov využíva najmä štvrťové noty a jednoduché melodické motívy z doškálnych tónov príslušných stupníc. Prvá zložitejšia pasáž sa objavuje v taktoch 18–20, kde využíva hexatoniku. Ide o tónový rad, ktorý vznikol spojením durových kvintakordov F dur a Es dur. Hoci ide o tóny zo stupnice B dur, striedaním týchto dvoch kvintakordov dostáva improvizácia inú identitu. Tóny as¹ a¹ as² f² v 22. takte vytvárajú ilúziu F durovej bluesovej stupnice. V skutočnosti je tu použitá stupnica Des dur s pridaným chromatickým tónom a. Takty 26–27 a 30–31 predstavujú motivickú prácu využitím opakovanej rytmizácie jedného tónu, skoku na najvyšší tón frázy a následné klesanie. Bankov tu ešte stále využíva doškálne tóny spojené s korešpondujúcimi stupnicami B dur a Des dur, s výnimkou 32. taktu, kde na poslednej dobe anticipuje príchod akordu Bbmaj⁷sus⁴/Eb využitím tónu a.

Od 33. taktu sa pridáva zvyšok kapely. Sprievod je však počas zvyšku A dielu pomerne striedmy. Atmosféra sa radikálne zmení až s nástupom B dielu, keď sa ozve jasný groove, a kapela od tohto momentu hrá naplno. Bankov pracuje v druhej polovici A dielu prevažne motivicky, využívajúc princíp 4 + 4 call and response. V prvom štvortaktí formy naznačí charakteristický motív, ktorý ďalej spracováva v druhom štvortaktí s využitím zmeny akordu. V taktoch 53–54 je vkusne použitá jedna z najcharakteristickejších fráz jazzovej histórie. V 57. takte Bankov preberá motív z taktov 26–27 a následne v taktoch 61–64 postupne klesá na najnižší tón rozsahu svojho saxofónu. Koncepčne tým uzatvára A diel a pripravuje nástup groovu kapely v novom B diele.

Na zjednodušenie orientácie v novej harmónii uvedieme módy, ktoré Bankov primárne využíva na dané akordy. Ebmaj^7#11 – lýdický mód, Em¹¹ a Fm¹¹ – dórsky mód, Gbmaj⁹ a Dbmaj⁹ – durová stupnica alebo lýdický mód. V Bankovovej hre sú však oveľa zaujímavejšie momenty, kde nepoužíva stupnice, ale zvolí inú cestu. Prvé takéto miesto je 71. takt, kde na akord Em¹¹ použije chromatickú postupnosť b¹, a¹, as¹, b¹. Ide o tzv. chromatic cell (chromatickú bunku), charakteristický prvok moderného jazzového jazyka. Hráč využíva na vytvorenie napätia štvortónové skupinky, kde prvé tri tóny idú chromaticky jedným smerom a posledný tón sa vracia na východiskový tón skupinky v opačnom smere. Hneď v ďalšom, 72. takte použije vo fráze veľkú septimu dis, čím naznačí použitie molovej melodickej stupnice namiesto dórskeho módu. Takt 73 na prvý pohľad tiež obsahuje nedoškálne tóny, ide však len o harmonické oneskorenie, kde Bankov ešte pokračuje v tónine z predchádzajúceho akordu, hoci rytmická sekcia už hrá nový akord.

Zaujímavým miestom, hoci plne doškálnym, sú takty 81–84 a následne 85–88. Tu Nikola hrá rozložené akordy s použitím nadstavbových tónov nóny a undecimy v kvintolovom rytmickom delení. Ide o polyrytmický improvizačný prvok, ktorý vo svojej hre používajú saxofonisti ako Jerry Bergonzi, Seamus Blake alebo Melissa Aldana. Štvortaktie 89–91 využíva tzv. intervalovú improvizáciu, kde hudobník vytvára melódie a harmónie na základe špecifických intervalov namiesto tradičných akordov. V tomto prípade pracuje s čistými kvartami, ktoré stavia najprv nad seba a potom ich posúva vždy o veľkú sekundu. Ďalším zaujímavým miestom sú takty 103–104, kde Bankov na akord Em¹¹ zahrá tóny b¹ a as¹. Hoci to pripomína chromatic cell zo 71. taktu, tu je princíp iný, ide o náznak využitia zmenšenej stupnice. Tá by obsahovala tóny e, f, g, gis, b, h, cis, d, pričom pokiaľ vynecháme tóny f, gis, b, tak nám ostanú tóny E dórskeho módu. Umným využitím tohto princípu môže hráč aj na molový akord využiť nedoškálne tóny pochádzajúce z tejto príbuznej zmenšenej stupnice, je však nutné sa vrátiť vždy do východiskového akordu, čo Bankov rieši tak, že po tónoch b¹ a as¹ zahrá akordický rozklad e mol.

Najzložitejšia koncepcia sóla je zachytená v 105.–109. takte, kde Bankov využíva rôzne intervalové štruktúry. Základným spoločným menovateľom je použitie troch stúpajúcich tónov s chromatickými prieťahmi zospodu a v jednom prípade zhora. Pre lepšiu predstavu sme dané skupiny rozložených štruktúr s prieťahom označili prerušovaným legatami. V taktoch 105–106 ide o kvintakord F dur, ktorý ako chromatický prieťah používa molovú terciu znejúceho akordu Fm¹¹, čím odkazuje na pôvodnú tóninu. Takt 107 využíva lýdicky znejúcu štruktúru e¹, f¹, a¹, h¹, ďalej sa tu objavuje náznak F⁷sus⁴, s prieťahom zhora (tóny ges¹, f¹, b¹, c¹). Na prelome taktov 108 a 109 Nikola pokračuje štruktúrou as¹, a¹, d¹, e¹, ktorá vzdialene pripomína štruktúru z taktu 106. Posledná skupinka v takte 109 obsahuje tóny h¹, c², e², g² a je možné ju vnímať ako harmonické oneskorenie a využitie f mol melodickej stupnice s prieťahom h¹. Všetky tieto štruktúry majú bližší alebo vzdialenejší vzťah k pôvodnému akordu Fm¹¹, keďže väčšina z použitých tónov sa dá považovať za doškálne tóny F dórskeho módu a zvyšné nedoškálne tóny vytvárajú napätie a špecifickú farbu.

Nikola Bankov nehrá v sólach nacvičené frázy, je schopný pútavo melodicky tvoriť, pracovať s motívmi, muzikálne využívať zložitejšie prvky a koncepty, ktoré do svojej hry vstrebal pri štúdiu na prestížnych európskych jazzových univerzitách. Slovensku prajem, aby malo viac takýchto hráčov!