Neustále pod vplyvom momentálnej inšpirácie

Neustále pod vplyvom momentálnej inšpirácie

MATEJ ARENDÁRIK nesporne patrí medzi aktuálnu slovenskú klavírnu špičku. Nedávno svoje umelecké portfólio rozšíril o CD Matej Arendárik hrá Beethovena II a koncom minulého roka sa na CD Matej Arendárik deťom II obrátil opäť k detskému poslucháčovi i interpretovi. Hovorili sme o jeho intuitívnom prístupe k interpretácii, vzťahu k notoricky známemu repertoáru ale aj o objavovaní krásy v jednoduchosti.

Patríš medzi interpretov, ktorým pódium svedčí. Dokážeš publikum vtiahnuť do svojho vnútra, magnetizovať ho a vytvoriť tak dokonalú harmóniu vnímania, ktorá vyúsťuje do jedinečného zážitku. Ako to robíš? Nad čím premýšľaš na pódiu ?

Pódiová hra má svoje špecifiká, pre niekoho je to droga, pre iného strašiak. Interpreti by sa dali rozdeliť na „pódiové“ a na „štúdiové“ typy. Príkladom štúdiového môže byť legendárny český klavirista Ivan Moravec a pódiového zasa Ivo Pogorelić. Moravec hral na pódiu presne tak ako na nahrávke, Pogorelić nezahral nikdy dva koncerty rovnako. Keby som sa mal charakterizovať ja, povedal by som, že som výrazne pódiový typ, a to ako v dobrom, tak v zlom slova zmysle. Pri nahrávaní výrazne pociťujem absenciu koncertnej atmosféry a jedinečnosť okamžiku, čo ovplyvňuje aj konečný výsledok.

Ťažko povedať, či skutočne dokážem to, o čom hovoríš v otázke, ale ak to tak aspoň sčasti je, má na tom veľkú zásluhu práve pódium a koncertná atmosféra. Pokiaľ sa tento vplyv pozitívne zužitkuje, dokáže veľmi pomôcť tomu, čo nazývame „momentálnou inšpiráciou“. Existuje však ešte druhá strana mince, a tou je domáca príprava a práca na hudobnej koncepcii programu, ktorej výsledkom by mala byť schopnosť interpretovať skladbu mnohými spôsobmi, čo nakoniec ponúka interpretovi možnosť na túto inšpiráciu úspešne zareagovať.

A na čo myslím na pódiu? Snažím sa nezaoberať myšlienkami, ktoré majú málo spoločného s tým, čo sa chystám interpretovať, snažím sa vytesniť všetko rušivé, aby vo mne znela hudba tak, ako si ju najlepšie dokážem predstaviť, aj keď sa mi to niekedy nedarí...

Čo je pre teba dôležité vedieť o skladbe, skladateľovi, kým kreuješ svoj interpretačný zámer? Existuje nejaký zjavný inšpiračný moment, alebo je tento proces skôr intuitívny?

Odmalička som tiahol skôr k „absolútnej“ hudbe, ako sa často nazýva; mimohudobný program som nikdy nehľadal ani nepotreboval, a ak sa nejaký objavil, bol priamym dôsledkom počutia hudby. Myslím si, že ani napríklad interpretácia Musorgského Kartiniek vôbec nepotrebuje náhľad do pôvodnej skladateľovej inšpirácie v podobe Hartmannových obrazov, ktoré navyše svojou umeleckou úrovňou zďaleka nedosahujú úroveň Musorgského hudby. Kartinky ako hudobné dielo prinášajú také silné asociácie, či už vizuálne alebo iné, že program z nich doslova srší. Ja by som to radšej obrátil a nechal podľa nich namaľovať obrazy a stavím sa, že by boli oveľa lepšie ako pôvodné predlohy. Nemyslím si ani to, že podrobná znalosť života skladateľa je nejako zásadne dôležitá na interpretáciu jeho skladieb. Pokiaľ je hudba sama osebe dobrá, je v nej všetko. Pokiaľ nie, nezaujíma ma.

Si nielen umelecky veľmi aktívny, ale zároveň aj pedagogicky pôsobíš na dvoch školách, na Akadémii umení a Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici. Ako sa ti darí skĺbiť tieto dva rozdielne svety a ktorý z nich ti je bližší?

Myslím si, že tieto dva svety nie sú od seba až také vzdialené. Povedal by som, že sa prelínajú a jeden bez druhého, pravdepodobne, nemôžu existovať, aspoň u mňa. K tomu, aby som mohol podať výkon, je potrebná pedagogická práca, a to nielen v zmysle vonkajšieho vplyvu, vzťahu pedagóg–žiak, ktorý je pre mňa stále veľmi dôležitý. Človek sa učí celý život a nič mu ako interpretovi neprospeje viac ako ďalší pár uší – poslucháč, ktorý počúva bez predsudkov, kriticky, a dokonca svoju kritiku dokáže doplniť aj o užitočné rady, tak vlastne otvára ešte viac uši aj samotnému interpretovi. Ja takého človeka mám a je pre mňa neoceniteľné, že mu môžem zahrať a nechať sa inšpirovať, niekedy to nazývam aj „prepchávanie uší“.

V ďalšej rovine je pedagogické pôsobenie uplatňované takpovediac na sebe samom ako schopnosť učiť sám seba, čiže byť zároveň interpretom, poslucháčom aj učiteľom. No a nakoniec je to typické pedagogické pôsobenie na žiakov mne zverených, čo považujem za neskutočne ťažkú a zodpovednú prácu. Zároveň si uvedomujem, aká je dôležitá a prínosná nielen pre nich, ale aj pre mňa, pretože som nútený sa vyjadrovať, prinášať žiakom možnosti a riešenia. Učím sa učiť a učím aj sám seba lepšie hrať.

Umelci sa často stretávajú s nepochopením okolia, majú sklony byť nepraktickí a utiekať sa do svojho vnútorného sveta. Máš niekedy pocit, že by si radšej hral, ako vysvetľoval?

Dobre učiť je stokrát ťažšie ako dobre hrať. Radšej by som to (niekedy) všetko namiesto svojich žiakov zahral, ako ich to učil hrať... Počas svojho profesionálneho života som sa vždy snažil učeniu vyhýbať, ale už ma to dostihlo a ja z toho musím vyťažiť niečo pre svojich žiakov a rovnako aj pre seba.

Prezraď niečo o svojom najnovšom beethovenovskom CD Matej Arendárik hrá Beethovena II, ktoré dopĺňa sériu nahrávok vo vydavateľstve Pavlik Records, započatú v roku 2019, s jednotným názvom Matej Arendárik hrá... Je medzi nahrávkami nejaký kontinuálny vzťah?

Tieto nahrávky som na začiatku ako sériu v takejto konkrétnej podobe nezamýšľal, len som dlhý čas žiadne CD nenahral. Uvedomil som si, že mám veľa repertoáru, ktorý by som mohol nahrať. Mohol by som si vymýšľať všelijaké konceptuálne „konštrukty“ okolo trojice skladateľov Bach–Beethoven–Brahms, ale pravda je iba to, že všetci títo skladatelia sú mi celý život veľmi blízki, takže bolo pre mňa prirodzené rozhodnúť sa pre nich. Takisto mám blízko aj k ruským skladateľom: Rachmaninov, Prokofiev, Musorgskij, Čajkovskij. Pokiaľ viem, napríklad Kartinky v poslednom čase (alebo vôbec?) nenahral na CD žiaden slovenský klavirista. Nahrávky vznikali postupne z roka na rok a nakoniec je z toho šesť CD: Brahms, dvakrát Beethoven, Musorgskij & Prokofiev, Bach deťom a Schumann & Čajkovskij deťom. Ak sa medzi nimi dá nájsť nejaká dramaturgická spojitosť, rozhodne to nebolo zámerom.

Je z tvojho pohľadu vôbec ešte v moci interpreta priniesť niečo nové pri hraní Beethovenovej „Mondschein“ sonáty?

Toto je otázka, ktorou sa zaoberajú hlavne hudobní kritici a teoretici. Ja si jednoducho myslím, že keď dvaja robia to isté, nie je to nikdy to isté, a tým by som asi považoval túto otázku za zodpovedanú. Samozrejme, existujú aj interpreti, ktorí sa k veci snažia postaviť „progresívne“, a potom vznikajú kadejaké prekombinované karikatúry a paškvily, ktoré sa často nedajú počúvať. U mňa sa koncepcia skladby rodí skôr intuitívne tak, že jedno vedie k ďalšiemu a každý kúsok skladby má súvislosť s tým, čo už bolo zahrané, aj s tým, čo ešte zahrané bude. Na svete je okolo osem miliárd ľudí a každý z nich je jedinečný. Takže neexistujú dve navlas rovnaké interpretácie „Mondscheinky“...

Skladby z posledného CD písal Beethoven v náročnom období svojho života, prepletenom osobnými traumami. Ovplyvnila táto skutočnosť tvoj prístup k nim? 

Ktoré obdobie Beethovenovho života nebolo náročné? Ale chápem, čo máš na mysli. Beethovenove posledné sonáty sú pre mňa jedným z dôkazov existencie Boha, špeciálne druhá časť z op. 111. Pri jej počúvaní má človek pocit, že tá hudba už nie je z tohto sveta. Rovnaký dojem vo mne evokujú aj jeho posledné sláčikové kvartetá. Pri hraní týchto sonát zažívam pocity, ktoré ani neviem dobre vyjadriť slovami, ale spoločným menovateľom je pokora. Bez nej ani najgeniálnejší interpret nemôže tieto diela – v podstate akúkoľvek dobrú hudbu – správne hrať. Tu sa už stráca akákoľvek snaha o inovatívnu koncepciu a podobne, ostáva iba zbožný úžas...

Tvoje najnovšie CD prináša cykly s detskou tematikou – Schumannove Detské scény a Čajkovského Album pre mládež. Mal si pocit, že detský interpret a detský poslucháč u nás ťahajú za kratší koniec alebo vzniklo CD s inou motiváciou? Nahral si aj Knižočku skladieb pre Annu Magdalénu Bachovú... 

Som vo veku a štádiu profesionálneho života, keď už nesiaham po čo najťažších „kladách“ a ani si nemusím dokazovať, že niečo technicky náročné dokážem uhrať. Dostávam sa naspäť k jednoduchosti a k poznaniu, že interpretovať jednoduché skladby prirodzene a zaujímavo je minimálne rovnako náročné ako zahrať Stravinského Petrušku či Rachmaninovov koncert. 

Ale je pravdou aj to, že už dlhšiu dobu sa klasická hudba stáva okrajovou záležitosťou s úzkou cieľovou skupinou poslucháčov, ktorá starne. Tým nemám na mysli „klasiku“ v štýle bratov Jánoškovcov a iné podobné komerčne ladené projekty. Jedným zo spôsobov, ako si udržať publikum v budúcnosti, je orientácia na detských poslucháčov a mládež. Na Slovensku existuje množstvo ZUŠ, na ktorých žiaci hrávajú práve tieto skladby, a určite niektorí z nich ocenia existenciu takýchto nahrávok. Už len dodám, že zatiaľ neboli nahrané žiadnym slovenským klaviristom.

Čomu sa ešte venuješ okrem hrania a pedagogickej činnosti?

Momentálne sa venujem svojej manželke a svojim trom mačacím detičkám. Čoskoro pribudne ďalšie dieťa, ktoré bude moje aj geneticky, a veľmi sa naň teším.

Čo sa týka mojich koníčkov a spôsobu trávenia voľného času, pokiaľ nejaký mám, zatvorím sa do garáže alebo dielne a venujem sa svojim motorkám a autám, na ktorých hlavne v lete podnikám rôzne výlety. V poslednom čase sú však moje letné pracovné aktivity – hlavne koncerty a korepetície na interpretačných kurzoch a súťažiach – dosť rozsiahle, takže času mi ostáva stále menej.