Netopil a FOK: Egmont, Schumann a Suk v Redute
3. 10. 2025
Bratislava, Reduta
BHS
Symfonický orchester hlavného mesta Prahy FOK, Tomáš Netopil, Zuzana Rzounková, Jan Vobořil, Szabolcs Zempléni, Raimund Zell
Beethoven – Schumann – Suk
Prvý októbrový piatok Koncertná sieň Reduty ožila nenútenou prívetivosťou Pražských symfonikov, ktorí sa predstavili so svojím novým šéfdirigentom Tomášom Netopilom. Ani dirigent, ani ansámbel v Bratislave nie sú zriedkavými hosťami. Pod taktovkou čerstvého päťdesiatnika sa náš prvý orchester rozozvučal naposledy v máji a mnohí si iste ešte spomenú na Suchoňove Metamorfózy, s ktorými Pražskí symfonici publikum Bratislavských hudobných slávností oblažili pred dvoma rokmi.
Výborne zostavenému programu piatkového festivalového koncertu však dominovali diela Roberta Schumanna a Josefa Suka. Voľnú minutáž prvej, romantickej časti koncertu vyplnila Beethovenova predohra Egmont op. 84. Bola to dobrá voľba, pretože orchester i poslucháčov pripravila na to, čo malo nasledovať, a zároveň poodhalila, v akom duchu sa mal uberať zvyšok večera. Beethovenovi nechýbala energia a švih, no zdalo sa – súdiac podľa oneskorených reakčných časov –, akoby ani jedno, ani druhé so zvyškom orchestra nezdieľala sekcia drevených dychových nástrojov. Bol to svieži Egmont, ktorý dal naplno vyniknúť Netopilovej razancii a inklinácii k svižnejším tempám – kombinácia, ktorá svojím účinkom na publikum zriedkakedy zlyháva…
Ťažiskom prvej polovice koncertu však bol nie tak často uvádzaný Schumannov Koncertný kus pre štyri lesné rohy a orchester op. 86, kde sa ako sólisti predstavili prvá hornistka orchestra Zuzana Rzounková, ďalej Jan Vobořil, Szabolcs Zempléni a Raimund Zell. Prvý part v ten večer pripadol Janovi Vobořilovi, vedúcemu hornovej sekcie z Českej filharmónie, ktorý si s ním poradil bravúrne, a to isté platilo aj o zvyšku kvarteta. Jeho excelentný výkon charakterizovala spoľahlivá intonácia, lahodný tón a skvelá zvuková rovnováha. Schumann sólistov pritom nijako nešetrí; ide o vyčerpávajúce party, ktoré hráčov preveria kompletne v celom rozsahu nástroja. Únava sa zákonite prejavila, no iba veľmi ojedinele – veď čo je zopár nedokonalých arpeggií a opatrných nasadení, keď si všetko stále drží kultúru a dokonale ladí? Škoda len, že očakávané trojčiarkované e v orchestrálnom forte takmer zaniklo…
Časť po prestávke vyplnilo meandrujúce riečisko Sukovej Symfónie č. 1 E dur op. 16., kde sa v žiarivej tónine prejavy domáckej pohody prelínajú s akousi zle skrývanou nostalgiou. Ak pri Egmonte prichádzali na um lesné rohy z Eroiky, ktoré nakoniec v určitej podobe zazneli vo finále Schumannovho Konzertstücku, tu človek myslel hlavne na Dvořáka, zvlášť v druhej časti Adagio, ktorú otvára nádherné lyrické klarinetové sólo. Kiežby nebolo vyznelo tak neduživo… Jeho téma sa nakoniec k životu prebrala o čosi neskôr zásluhou sýteho otvoreného tónu hoboja a kultivovaného tutti sláčikov a driev, ktorému nechýbala istá elegancia. O Dvořákovi už nemohlo byť pochýb. Svetácku povznesenosť scherza napokon vystriedalo výrazovo i zvukovo intenzívne Allegro, v ktorom sa naplno, zvlášť v závere, uplatnil vzorec spomínaný pri Egmonte. Publikum dostalo výdatnú porciu a odchádzalo nasýtené, no súdiac podľa zvukovej mohutnosti a záverečného chvatu hádam aj trocha presýtené…
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 11/2025.)