Neoexpresionistický Lear
Na záver sezóny pripravila pražská Štátna opera lahôdku pre skutočných fajnšmekrov – Reimannovho Leara. Česká premiéra tejto dnes už klasickej hudobnej drámy priniesla detailnú analýzu rozkladu človeka a štátu.
Opernú verziu Shakespearovho Kráľa Leara vytvoril nemecký skladateľ Aribert Reimann (1936 – 2024) pred skoro päťdesiatimi rokmi na popud barytonistu Dietricha Fischera-Dieskaua. Premiéra tohto sugestívneho diela sa odohrala v r. 1978 v Bavorskej štátnej opere. V kontexte viacerých pokusov zhudobniť túto látku ide o jediný úspešný počin, ktorý sa dlhodobo drží na popredných operných javiskách.
Farbu a smer hudobného výrazu naštudovania podmieňuje Reimannov charakteristický kompozičný jazyk, vychádzajúci z estetiky nemeckého expresionizmu a Druhej viedenskej školy. Ide o zhmotnenie atmosféry a zložitej spleti afektov a emócií, ktoré ovládajú jednotlivé postavy i celý fikčný svet tragédie. Interpretácia diela je tak bytostne spätá s hereckým podaním príbehu. Partitúra chrlí na diváka dravý prúd emócií, ktorý vyvažujú paradoxne pokojné pasáže šialenstva hlavnej postavy. Výsledkom je monumentálna psychologická sonda do rozkladajúceho sa ľudského aj štátneho organizmu.
Libreto Clausa H. Henneberga-Zimmera vychádza z archaického nemeckého prekladu Shakespearovho Kráľa Leara z druhej polovice 18. stor. Aj preto je oproti predlohe značne zoškrtané a zhutnené do strohého, zato však dramaticky a svižne pôsobiaceho tvaru. Drží sa skôr hlavnej zápletky okolo Leara a jeho dcér, čo má za následok sploštenie ostatných charakterov a zjednodušenie vedľajších dejových liniek.
Medzinárodne úspešná režisérka Barbora Horáková Joly poňala Leara ako obraz postupného rozkladu psychického zdravia človeka. Ako uviedla v jednom z rozhovorov, Shakespeare musel mať počas písania Kráľa Leara vo svojom okolí človeka trpiaceho stareckou demenciou. Z takejto skúsenosti vychádza aj jej poňatie hlavnej postavy. Súčasne s Learovým duševným zdravím sa postupne rozpadá aj jeho panstvo, čo cítiť najmä v dekonštrukcii honosného paláca (scénografia Rhey Ecksteinovej), nápadne pripomínajúceho londýnske divadlo Globe, alebo ešte viac salzburskú Felsenreitschule, z ktorého napokon zostanú len holé praktikáble. Výrazná zmena dekorácie je prienikom pod povrch naleštenej štátnej mašinérie i Learovej psychiky.
Dobrovoľné a možno i nevedomé zrieknutie sa zodpovednosti za korunu privádza Leara k vytúženému dôchodku, raju staroby, kde sa od rána do večera pije a veľkoryso utráca. Po tom, čo mu staršie dcéry obmedzia rozpočet, sa Lear vzdáva života na dvore a z uniformovaného pôžitkára sa razom stáva bezdomovec akoby vytrhnutý z neslávne známej pražskej križovatky Anděl. Bývalý kráľ tlačí nákupný vozík s celým svojím majetkom a kolorit dopĺňajú všade sa povaľujúce plastové fľaše od lacného piva.
Predstaviteľ Leara, islandský barytonista Tómas Tómasson kreoval túto postavu už niekoľkokrát. Jeho znalosť hudobného partu, ako aj zžitosť s dramatickým charakterom mu umožnili vytvoriť skutočne podmanivý obraz. Tómassonov Lear nie je stereotypný šedovlasý starec, svojím zovňajškom pripomína skôr šesťdesiatnika, ktorý sa určite nechystá v blízkej dobe zomrieť na starobu. Okolie sa ho snaží zbaviť odopretím dôstojného života, čo ho v kombinácii s jeho postupujúcou psychickou chorobou privedie na úplné spoločenské dno. Tómassonov herecký výkon bol priam činoherný. Dokonalo vycibrená drobnokresba mimiky a gest, svalová vypätosť odrážajúca jeho vnútorné pohnútky sa najpôsobivejšie prejavili v esteticky silnej scéne búrky, v ktorej Blázon a Gloster polievajú jeho polonahé telo vodou z krhiel, ako aj v závere opery, keď ako pomätený kráľ pomocou reflektorov upriamuje pozornosť sveta na mŕtve telo svojej najmladšej dcéry Kordélie (Barbora Perná).
Ostatné postavy sú v porovnaní s Learom skôr pozadím, ktoré sa príliš nevyvíja. Aj pre spomínanú priamočiarosť libreta zostávajú staršie dcéry Goneril (Viktorija Korosunova) a Regan (Petra Alvarez Šimková) charakterovo ploché. Ich krutosť naberá skôr na kvantite, než že by sa stávali ešte zákernejšími beštiami, ako boli na začiatku. Aj vedľajšia dejová linka okolo Glostra (Miloš Horák) a jeho synov trochu zaniká pod množstvom rýchlo sa odvíjajúceho textu. Zaujme azda len naturalistické vyškriabanie Glostrových očí. Takých scén je však v inscenácii neúrekom (napr. keď Lear, preklínajúc Goneril, rozmliaždi prirodzenie jej manželovi, aby tak poistil ich neplodnosť) a kulminácia násilia akosi prestáva fungovať. Learov Blázon je v Reimannovej opere hovorenou rolou. Dagmar Pecková ho kreovala ako komentátora, ktorý je (občas aj fyzicky) možno až príliš nad vecou, čo robí z jeho múdrych poznámok prednášaných viac k publiku ako k Learovi, rad floskúl. Naopak, nápaditým riešením bolo, keď Lear zabil prebytočného Blázna, aby sa ním sám stal.
Vo vzájomnej interakcii postáv badať snahu o psychologickú motiváciu konania, avšak činy vyplývajúce z textu prichádzali často až s miernym odstupom, čo vyznievalo ako dodatočná a často i úsmevná popisnosť. Omnoho viac ako vypätá herecká akcia zapôsobila skôr statická nečinnosť (napr. hneď v úvode bolo z dvoranov cítiť odstup, s akým predstupujú pred kráľa) a dokonalo zvládnuté spevácke party, ak tu vôbec ešte možno hovoriť o speve.
Hudobné naštudovanie Hermanna Bäumera sa nieslo v podobnom duchu ako Horákovej réžia. Zameral sa predovšetkým na zvýraznenie exponovanej atmosféry, v dôsledku čoho takmer zanikli tichšie, pokojné pasáže a s nimi aj dôležitý kontrast dvoch navzájom sa konfrontujúcich motivických liniek spätých na jednej strane so zákernými a na druhej so šialenými postavami, zverskou túžbou po moci a ponurou tragikou ľudského osudu.
Spolu s inscenáciami opier Platée a Jej pastorkyňa sa Lear zaradil medzi to najlepšie, čo na pražskej opernej scéne v uplynulej sezóne vzniklo. Škoda, že ho len po pár predstaveniach stiahli z repertoáru.
Aribert Reimann
Lear
Dirigent: Hermann Bäumer
Réžia: Barbora Horáková Joly
Scéna: Rhea Eckstein
Kostýmy: Benjamin Burgunder
Svetelný dizajn: Sascha Zauner
Videoart: Adria Reixach
Zbormajster: Adolf Melichar
Dramaturgia: Ondřej Hučín
Lear: Tómas Tómasson
Goneril: Viktorija Korosunova
Regan: Petra Alvarez Šimková
Kordélia: Barbora Perná
Vojvoda z Albany: Csaba Kotlár
Vojvoda z Cornwallu: Jaroslav Březina
Gróf z Kentu: Josef Moravec
Gróf z Glostru: Miloš Horák
Edgar: Hagen Matzeit
Edmund: Andreas Conrad
Blázon: Dagmar Pecková
Francúzsky kráľ: Ivo Hrachovec
Sluha: Benjamin Hájek
Rytier: Alexandr Laptěv
Zbor Štátnej opery
Orchester Štátnej opery
Praha
Štátna opera
7. a 12. 6. 2025 (premiéra)
21. 6. 2025 (recenzovaná repríza)
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)