Nasýtení krásou
Yuval Sharon inscenuje na jubilejnom Bregenzskom festivale Janáčkove Výlety pána Broučka ako obrazový ošiaľ, za ktorým vedenie postáv zaostáva. O skutočný triumf večera sa postaral Robert Jindra za dirigentským pultom.
Janáčkovi jednoducho patrí obdiv: desať rokov sa trápil s poltuctom libretistov, povzdychol si svoje slávne „Ach, tí naši básnici!“ a napokon napísal dielo, ktoré má z jeho opier dodnes najslabšiu lobby. Dvojdielny opus podľa malomeštiackych satír Svatopluka Čecha mal premiéru r. 1920 v pražskom Národnom divadle – ako jediná Janáčkova opera mimo Brna – a publikum ho prijalo skôr bezradne. Medzi Jej pastorkyňou a Káťou Kabanovou stojí ako cudzorodé teleso: bez strhujúcej drámy, bez fatálnej katastrofy, iba domáci pán, ktorý odletí na Mesiac, potkne sa rovno do r. 1420 a oboje znáša s rovnako neochvejným nezáujmom.
K svojmu osemdesiatemu jubileu si Bregenzský festival (od r. 1946) vzal toto Janáčkovo pastorča do Festspielhausu ako kontrapunkt k Traviate v amfiteátri na jazere a angažoval režiséra, ktorého režijná poetika verí hlavne vo fantastično. Spomenieme si na jeho bayreuthského Lohengrina, ktorý grálsky svet ponoril do delftskej modrej holandskej renesancie a bol pritom skôr tablom než divadlom. V Bregenzi už postavy hmyzie krídla nemali, no opäť sa stalo dominantným oko, ktoré komponuje, prv než ruka, čo vedie spievajúceho herca.
A ako komponuje. Z niekoľkých ťahov digitálneho pera vzniká (video: Hannah Wasileski) mesto z trojuholníkov a štvorcov pod hviezdnou oblohou; vzápätí sa presne do obrysov nakreslených fasád zasunú reálne štítové domčeky Jona Bausora. V jednom z nich sedí Brouček v kresle zo šesťdesiatych rokov pred televízorom, pivo na dosah, a drží si svet od tela. Každá postava, ktorá prichádza, otvára vlastné dvere v rytme grotesknej presnosti. Neskôr sa domček prevráti, zmení sa na raketu a zavŕta sa dolu hlavou do mesačnej pôdy. Mesačná spoločnosť väzí v kvádroch podobných tienidlám lámp, ktoré predvádzajú kubistický balet farebných plôch, zbavených individuálnej telesnosti: dada, nemý film a štipka Kubricka, to všetko čisto nasvietené Yi Zhaom. Estetizujúci pohľad tu sedí, veď Čechovi mesační umelci sami nie sú ničím iným než karikatúrou umenia povýšeného na náboženstvo.
Lenže, čo oslavuje oko, necháva réžiu v užšom zmysle zvláštne chladnou. Sharonovo vedenie postáv zostáva nedosvietené. Veľkú časť večera sa spieva na rampe, postavy sa po javisku posúvajú konzervatívne, priam oratoriálne. A pritom práve „justamente“ u Janáčka, ktorého partitúra je (mikro)režijnou poznámkou v skratke. Kde obraz hýri, tam interakcia chudobnie. Na javisku sa pred nami otvára očarujúca obrázková kniha, no len zriedka vidíme dvoch ľudí vo vzťahu. Sharon číta dielo ako štúdiu o spoločnosti, ktorá sa uzatvára do seba; javisko túto tézu skvele ilustruje, nikdy ju však nepreverí. Režisér, ktorý o dva roky uvedie na jazere Blúdiaceho Holanďana, vie dobyť priestor, no ľudia v ňom mu zostávajú cudzí.
Druhý výlet, do husitskej Prahy r. 1420, doslova zdvihne javiskovú podlahu a odkryje pod ňou svet husitských vojen, inscenovaný ako archeologickú vykopávku v realistických kostýmoch so zemitou patinou, ako vylúpnutých zo Slovanskej epopeje. To, že Husa upálili r. 1415 v Kostnici, z Bregenzu dobrú hodinu loďou po jazere, prepožičiava inscenácii regionálnu brizantnosť, ktorú netreba osobitne zdôrazňovať. Veľkolepý je začiatok tejto časti: Svatopluk Sem stvárňuje básnika Svatopluka Čecha s vážnou a sonórnou naliehavosťou: tmavo timbrovaný, textovo ostrý, bez gramu vysokotučného pátosu. Jana Kurucová sa ako odhodlane rabiátna Kedruta stará o tú dávku českej drsnosti, ktorá večeru inak chýba. Pražský filharmonický zbor (zbormajster Lukáš Vasilek) spieva chorály s razanciou stelesňujúcou vlastenectvo husitských bojovníkov.
Hudobne je produkcia malým zázrakom. Robert Jindra, rodený Pražan, je znalcom Janáčka, ktorý myslí v prvom rade dramaticky. Dýcha so spevákmi, uberá tam, kde prehovára javisko, a z krátkodychých motivických úlomkov stavia veľké oblúky bez toho, aby žehlil ich hrany. Zvuk Viedenských symfonikov je komplexný a pritom priezračne vyvážený: chichotajúce sa drevo, plech, ktorý sa krátko rozbehne a hneď sa naľaká vlastnej odvahy, mihotavé sláčiky mesačných scén. Skutočnosť, že dynamika pritom väčšinu času zostáva v kultivovanom strede, je cenou za túto vyváženosť; trochu viac odvahy k extrému, k naozaj iskrivému pianissimu, zostáva želaním do budúcna. A predsa tu Jindra necháva vyznieť aj dnes rafinovane pôsobiacu modernosť tejto opery.
Ansámbel je vynikajúci, na čele s Tatev Baroyanovou, ktorá vo svojich troch partoch – Málinka, Etherea, Kunka – nachádza tri farby hlasu: pozemsky ostrú, étericky vznášavú, husitsky pevnú. Mihails Čuļpajevs (Mazal, Blankytný, Petřík) spieva dramaticky silno a žiarivo, hoci vo výškach trochu zovreto, kde by viac priestoru jeho lesk len korunovalo. Petrovi Hoareovi sa v úlohe Matěja Broučka darí sugestívny obraz malomeštiaka, ktorý sa vo vlastnej pohodlnosti a v pohodlnosti kresla usalašil ako so seknutými krížami. Artikulácia však zostala na polceste, sotva mu bolo rozumieť slova, a tak práve titulná postava vypadla z tej „rečovej hudby“, pre ktorú sa Janáček vôbec hráva. Károly Szemerédy (Sakristán, Lunobor, Domšík) mu oponuje mohutne zaostreným basbarytónom, Jan Šťáva výdatným Würflom, Gaja Napast čiperným Číšníčkom.
Na konci putuje Brouček sťaby husitský dezertér za trest do pivného suda, vylezie z neho a vystatuje sa, že vlastnoručne oslobodil Prahu. Sadá si opäť do kresla a z okna jeho „domečku“ si berie pivo s trochu odstátou penou. Publikum predpoludňajšej prvej reprízy jasalo. Kto však dúfal, že Sharon prevedie tohto antihrdinu nielen dejinami umenia, ale aj ním samým, vychádzal z divadla „s nepořízenou“. Zhruba tak, ako Brouček opúšťa Mesiac: sýty krásy, no bez bravčového kolena.
Leoš Janáček
Výlety pána Broučka
Hudobné naštudovanie: Robert Jindra
Réžia: Yuval Sharon
Scéna a kostýmy: Jon Bausor
Svetelný dizajn: Yi Zhao
Video: Hannah Wasileski
Pohybová spolupráca: Crispin Lord
Dramaturgia: Anke Rauthmann
Matěj Brouček: Peter Hoare
Mazal, Blankytný, Petřík: Mihails Čuļpajevs
Málinka, Etherea, Kunka: Tatev Baroyan
Sakristán, Lunobor, Domšík: Károly Szemerédy
Würfl, Čaroskvoucí, Konšel Jan Šťáva
Virtuos, Harfoboj, Miroslav Zlatník: Linard Vrielink
Duhoslav, Hlas profesorův, Vojta od Pávů, Jiný táborita: Paul Curievici
Básník, Jiný básník, Oblačný, Vacek Bradatý: Lukáš Bařák
Číšníček, Zázračné dítě, Žák: Gaja Napast
Básník minulosti (alias Svatopluk Čech), Táborita: Svatopluk Sem
Kedruta: Jana Kurucová
Pražský filharmonický zbor (zbormajster: Lukáš Vasilek)
Viedenskí symfonici
Bregenz
Festspielhaus
23. 07. 2026 (premiéra)
26. 07. 2026 (recenzovaná 1. repríza)