Narodeninový portrét Iris Szeghyovej
28. 4. 2026
Bratislava, Veľký evanjelický kostol
Maria Taytakova, Juraj Tomka, Ján Fic
Bach – Szeghy
Okrem Vladimíra Godára oslávila v marci sedemdesiatku aj skladateľka Iris Szeghy. Pripomienkou jubilea bol večer zo série Komorné koncerty a dialógy, ktorá sa úspešne rozbehla na pôde Starého lýcea v Bratislave a ktorého zakladateľkou a kurátorkou je Ľudmila Michalková. Kurátorka je zrejme najpriliehavejší výraz, keďže nejde o klasický formát koncertnej série. Ľudmila Michalková je nielen organizátorkou a dramaturgičkou, ale v pravom zmysle hostiteľkou každého z podujatí, moderátorkou diskusií so skladateľmi alebo interpretmi, ktoré majú približne rovnaký časový rámec ako samotný koncert. Z dobrého dôvodu.
Predkoncertné diskusie sú vhodným spôsobom vtiahnutia publika do diania, zabezpečenia toho, že návštevník sa bude cítiť ako vítaný hosť – nehovoriac o tom, že najmä pri novšej hudbe získa informácie, ktoré mu potenciálne umožnia rozšíriť estetickú vnímavosť aj hlbšie pochopenie toho, čo sa mu vzápätí predostrie vo zvuku. Nemusím azda dodávať, že v tomto smere v našich končinách stále zaostávame.
Miesto konania sa z obvyklej budovy lýcea presunulo o pár desiatok metrov vedľa do Veľkého evanjelického kostola, keďže v programe zastával dôležitú úlohu organ. Debata bola napriek tomu familiárna a aj keď sa na chvíľu mohlo zdať, že bude spanilou jazdou hostiteľky, akousi „one-woman show“, našťastie to tak vo výsledku nebolo: žoviálne extrovertná Ľudmila Michalková a skôr introvertná a málovravná Iris Szeghy sa komplementárne dopĺňali, ba vytvorili dokonalý tandem. Publikum sa mnoho dozvedelo o skladateľkinom profesijnom živote aj inšpiračnom pozadí prezentovaných skladieb. Inými slovami, išlo v prvom rade o hudbu, čo bol veľmi dobrý signál.
Prepojenie s hudbou Johanna Sebastiana Bacha malo hlbokú logiku. Intenzívny dotyk so žalmovými textami, prvok parafrázy, krížové referencie – to všetko sa dalo nájsť u Bacha aj u Szeghy. Polarita Bach – Szeghy vytvorila zaujímavý dramaturgický kontrapunkt. Myšlienka vsadiť skladateľský portrét žijúcej autorky do rámca diel jednej z najväčších postáv dejín hudby ešte zvýraznila ich vzájomný kontrast.
Samotná realizácia mala zopár slabších miest. Najprv priestor chrámu rozozvučali tóny chorálovej predohry Aus tiefer Not ruf ich zu dir BWV 687, ktorú interpretoval organista Ján Fic. Zanechala trocha neurčitý dojem čohosi mierne mdlého. Iste, ide o Bachovu emocionálne vyrovnanú meditáciu na melódiu tejto cirkevnej piesne, z výsledku sa však úplne vytratil sémantický kontakt s textom Žalmu 130 (De profundis…), po naliehavom volaní z hlbín zúfalstva neostalo ani stopy…
Rovnakého textu – v latinčine – sa dotkla aj Iris Szeghy v skladbe Psalm 130, kde Ján Fic sprevádzal sopranistku Mariu Taytakovú. Bolo to v závere bloku venovanému portrétu slovenskej skladateľky a bol to jeden z emocionálne najhlbších zážitkov večera. To, čo Bach nechal rozplynúť v dôstojnej vyrovnanosti svojej geniálnej kontrapunktickej techniky, odhalila Iris Szeghy prostredníctvom ženského hlasu až na dreň: kontakt s biblickým textom, volanie k Bohu sú doslova zápasom plným pochybností, balansovaním na hranici zúfalstva a opatrnej nádeje.
Okolo podobných tém krúži aj výňatok zo zádušnej omše Offertorium. S Mariou Taytakovou som ho počul v slovenskej premiére s košickými filharmonikmi pod taktovkou Mariána Lejavu v novembri minulého roka a zanechalo vo mne hlboký dojem. Iris Szeghy pripravila pre svoj portrétový koncert verziu s organom. Tá nevyhnutne ťahá za kratší koniec, predsa len, organ nedisponuje plastickosťou sláčikového ansámblu, nemá schopnosť plynulých glissánd, ktoré v pôvodnej verzii vytvárajú ono takmer neuchopiteľné a mysteriózne zvukové podhubie pre až brutálne apelatívny text Emily Dickinsonovej („Say, Jesus Christ of Nazareth – Hast thou no Arm for Me?“). Akoby tým vznikla nová skladba – síce expresívna a podmanivá, vynikajúco korešpondujúca s obsahom textu, no predsa ochudobnená o dôležitú dimenziu.
Onou dôležitou dimenziou je možnosť živej intonácie, flexibility tónovej výšky a farby. Tá zohrala dôležitú rolu aj v ďalších skladbách z portfólia oslávenkyne – napríklad v Meadow Song pre soprán a husle (nemohol som si nespomenúť na krásnu nahrávku tejto skladby v podaní Evy Šuškovej so sprievodom flautistky Andrey Mosorjakovej), kde sopranistke pri kreovaní onej smutnej východoslovenskej trávnice sekundoval Juraj Tomka; alebo pri Tomkovej sólovej jazde v sérii skladieb Elégie a arabesky pre husle sólo, inštrumentálnych častí vyňatých z cyklu Stabat mater.
Azda najväčší efekt však táto črta dosiahla v skladbe Psalm pre soprán sólo na slová Paula Celana. Opäť žalm, opäť snaha o komunikáciu (konfrontáciu) so Stvoriteľom – s nádychom trpkej rezignácie: „Nikto, buď pochválený / Tebe kvôli chceme rozkvitať / Tebe navzdory“. Celanove slová zhudobnila Iris Szeghy originálnym spôsobom: soprán na hranici šepotu doslova chrlí útržky textu, ktorý sa stáva takmer nezrozumiteľným, priam so zúrivou prekotnosťou je vmetený do tváre adresátovi. Postupne nadobúda hudobnejší rozmer, zbesilý recitatív pomaly nadobúda črty árie, význam textu sa kúsok po kúsku zhmotňuje pred tvárou poslucháča. Maria Taytakova doslova ohúrila kadenciou reči aj virtuóznou kontrolou nad všetkými parametrami svojho hlasu. Obdivuhodná bravúra, vložená plne do služieb hudby a textu, z nej urobila – bez preháňania – hrdinku večera.
Záverečné slovo patrilo opäť Bachovi. Kommst du nun, Jesu, vom Himmel herunter BWV 650 a Ertöt uns durch deine Gnade BWV 22 – obe vo verzii pre husle a organ. Slnečná, chvíľami žiarivá hudba plná nádeje a dôvery; totálny protiklad k myšlienkovému a hudobnému svetu Iris Szeghy. Ktovie, možno má v tejto konfrontácii pravdu nakoniec Bach – no neznamená to, že by nemal zaznieť aj hlas súčasnej skladateľky, hlas často znepokojivý, pochybovačný, bolestný – a zároveň hlas veľmi ženský. Práve naopak. Všetko najlepšie, Iris!