Nápaditá Čertova stena s krásnymi hlasmi

V brnianskom Janáčkovom divadle ju inscenovali naposledy roku 1979. Na Slovensku ešte o tridsať rokov skôr. Posledná dokončená opera Bedřicha Smetanu Čertova stena ostáva v ústraní neprávom. Po premiére novej inscenácie v Národnom divadle Brno by o tom nemal nik zapochybovať.

Nemyslím si, že sa ľahko hľadá objektívny dôvod, prečo je Čertova stena po Braniboroch v Čechách druhou najmenej frekventovanou skladateľovou operou. Možno ho v Smetanovej vlasti nachádzajú a možno je to rovnaká honba za populárnymi titulmi ako u nás. Ani tento meter však neplatí rovnako. Stačí spomenúť kompletný smetanovský cyklus v Ostrave (2024), reflektujúci dvesto rokov od narodenia skladateľa. 

V Národnom divadle Brno po legendárnej dvadsaťročnej Predanej neveste v réžii Ondřeja Havelku pribudol predvlani Dalibor (dirigent Tomáš Hanus, réžia David Pountney) a s bezmála polstoročným odstupom od minulej inscenácie napokon aj Čertova stena. Žáner opery, skomponovanej na libreto Elišky Krásnohorskej, je spravidla označovaný ako komicko-romantický, no nová inscenácia ho verbálne nezaškatuľkovala. Logicky to vyplýva z režijného poňatia Jiřího Heřmana, ktorý so svojím tímom prečítal predlohu originálnou, tradíciou nezaťaženou optikou. Ako je známe, posledné javiskové dielo sa rodilo v stave dlhšie trvajúcej Smetanovej hluchoty, pričom predstavy skladateľa a libretistky o opernom spracovaní stredovekej povesti dospievali k harmonickému kompromisu postupne. Zo Smetanových zámerov vytvoriť dielo „veselé, burleskné a fantastické“ napokon vzišla kombinácia bizarných prvkov s celkom reálnymi emóciami v hľadaní lásky. Rešpektovaný český muzikológ Václav Holzknecht označil Čertovu stenu ako „nádhernú milostnú báseň“.

Uchopenie diela na scéne Dragana Stojčevského, v kostýmoch Zuzany Štefunkovej Rusínovej a s bohato rozvinutou choreografiou Marka Svobodníka, je aj pri obídení predpísaných dejísk kolektívnym majstrovstvom. Predovšetkým tým, že základné roviny, humorná a romantická, žijú v symbióze, bez náznaku povyšovania jednej nad druhú. Režisér našiel nové východisko k toku deja v lokalite kláštora vo Vyšnom Brode. V ňom pridaná herecko-tanečná postava Mnícha (František Vlček) nájde pod uvoľnenou kockou podlahy zaprášenú kroniku. Podľa nej réžia kreslí príbeh s postavami reflektujúcimi históriu, typmi reálnymi i čertovskými a s obľubou prechádza do nadčasu. Dokonca v bujarej tanečnej scéne sa zoblečený mních odviaže do disko tranzu. 

U Jiřího Heřmana sú inšpiráciou 13. storočie a Vyšebrodský kláštor (s jeho interiérom vie scénograf posunmi mobiliára, využitím revuálky a pozdĺžnej priehľadnej steny doslova čarovať), nemenným, a predsa stále iným priestorom s príbehom, vynášajúcim aj rovinu významovej symboliky. Ohňostroj nápadov neutíchol ani na sekundu, koncepcia mala vyváženú mieru romantiky, erotiky a nenásilného humoru. Za geniálny nápad považujem Rarachom vedenú bábku Beneša, pomocou ktorej obe podoby postavy komunikovali. Nedá sa nespomenúť prirobené, ale vkusné extempore v úvode 2. dejstva (z hľadiska prichádzajúca Katuška pri hľadaní Jarka komunikuje s okolím) a veľmi vtipnú rybársku scénku. Nemenej upútali kostýmy kostlivcov (vrátane Raracha vo vzduchu) a fantáziou nabitá choreografia. Všetko na svetlej, pastelovo tieňovanej scéne. Akurát v závere zostane rébusom, či sa vzťah Hedviky a Voka naplnil.  

Hudobne pripravil Čertovú stenu šéfdirigent Robert Kružík s pravým inštinktom k vystihnutiu smetanovskej spevnosti, inštrumentačnej bohatosti a kompozičnej pokrokovosti. Je to prekomponovaná partitúra, kde hudobné čísla na seba nadväzujú v plynulom toku. Hoci premiéra sa odohrala roku 1882 (tri mesiace po svetovej premiére Wagnerovho Parsifala), v 3. dejstve akoby už anticipovala hudbu nového storočia. Je v nej veľa rarít, pričom terceto barytóna a dvoch basov v 2. dejstve je jedným z najpozoruhodnejších miest. Kružík plasticky vypracoval orchester Janáčkovej opery, dbal, aby neprekrýval hlasy, takže ani drobný rytmický nesúlad v 1. dejstve (sólisti sa nachádzali na opačnej strane širokého javiska) nepoznačil pozitívny zážitok z oživenia Smetanovho opusu. Veľký priestor pre zbor využilo režijnými pokynmi plne zamestnané teleso, pripravené Martinom Buchtom, bez zaváhania. 

Na navštívenej 2. premiére defilovalo niekoľko prvotriednych výkonov. Jiří Brückler (Vok) svojím barytónom s kovovým jadrom, na princípoch talianskej školy vedenou technikou, akoby spochybnil trocha alibistický tradovaný prívlastok „smetanovského barytóna“. Znel voľne, objemne, vyrovnane v každej polohe a postave dal vierohodný herecký profil. Podobným štýlom spievajúci Peter Berger vniesol do postavy Jarka mladícku náruživosť šťavnatosťou a priebojnosťou spinto tenora, vyvážene tečúceho v celom rozsahu. Basista Jan Šťáva ako Rarach sa do čertovskej postavy vložil naplno svojím tmavším, objemným hlasom i hereckým nasadením. Brilantne zvládal aj aranžmány, keď sa vznášal nad javiskom či viedol bábku Beneša.

Dievčensky šarmantná Doubravka Novotná má pre Katušku kovový jas a plnosť tónu najmä v strednej a vysokej polohe. Vrúcny mezzosopránový timbre vložila do nohavicovej postavy Záviša (jedinej smetanovskej tohto druhu, nerátajúc Sebastiana v nedokončenej Viole) Jarmila Vantuchová. Tradícia obsadzovania partu Hedviky vedie k dramatickejším sopránom, akým dnes disponuje Romana Kružíková. Časom jej prejav môže nadobudnúť väčšiu istotu. Ďalšie postavy našli v Petrovi Levíčkovi (Michálek) a Davidovi Nyklovi (Beneš) vhodných predstaviteľov.

Vzhľadom na blízkosť Bratislavy, natíska sa poznámka pod čiarou. Mimo umeleckej stránky. Z informačne bohatého tlačeného dvojmesačníka (nič podobné v SND nemáme) sa dozvieme aj to, že v budúcej sezóne uvedú v Brne Wagnerových Majstrov spevákov norimberských, Mozartovho Dona Giovanniho v historicky poučenej interpretácii a najbližšie podobne poňatú Händlovu barokovú Agrippinu. A teraz pozor: dočítame sa, že zmena vo vedení divadla a súborov sa udeje 1. augusta 2028. Čo sa na prvej slovenskej scéne (a u nás nielen tam) rodí z večera do rána, to je v Brne známe s vyše dvojročným predstihom. Áno, takto sa to štandardne robí, to je cesta k umeleckým výsledkom. Aj preto sa Janáčkova opera drží na absolútnej špici českého hudobného divadla. 

Bedřich Smetana

Čertova stena

Hudobné naštudovanie: Robert Kružík

Réžia: Jiří Heřman

Scéna: Dragan Stojčevski

Kostýmy: Zuzana Štefunková Rusínová

Choreografia: Marek Svobodník

Zbormajster: Martin Buchta

Dramaturgia: Patricie Částková

Vok Vítkovic: Jiří Brückler

Záviš: Jarmila Vantuchová

Jarek: Peter Berger

Hedvika: Romana Kružíková

Michálek: Petr Levíček

Katuška: Doubravka Novotná

Beneš: David Nykl

Rarach: Jan Šťáva

Mních: František Vlček

Orchester a zbor Janáčkovej opery Brno

Brno

Národné divadlo/Janáčkovo divadlo

6. 2. 2026 (premiéra)

7. 2. 2026 (recenzovaná 2.premiéra)