Nadine Sierra & Pretty Yende: In Concert
Nadine Sierra & Pretty Yende:
In Concert
Les Frivolités Parisiennes, G. Sagripanti
Deutsche Grammophon 2024
Renesancia primadon. Konštatuje Andeas Kluge v booklete k novému CD, ktorého protagonistkami sú Nadine Sierra a Pretty Yende. Pripomína veľkú éru hviezd – Freni/Scotto, Caballé/Verrett, Sutherland/Horne. Azda by som váhal, či v tomto kontexte za prvou vetou nepoložiť otáznik. Obe umelkyne a kamarátky, ešte ani nie štyridsiatničky, sú zatiaľ len na ceste k primadonským métam. Nie sú nám neznáme. Sprevádzala ich na spoločnom koncerte vo viedenskom Konzerthause Slovenská filharmónia (2022) a Pretty Yende mala v rovnakom roku recitál s klavírnym sprievodom v Bratislave v rámci cyklu Svetové operné hviezdy.
Album zachytávajúci koncert vo Philharmonie de Paris v marci 2023 (naživo s odstrihnutými potleskami) má dramaturgiu sčasti podobnú viedenskej. V prvej časti árie a duetá z talianskeho romantického repertoáru (Rossini, Donizetti, Bellini, Verdi), v druhej čísla francúzskych skladateľov (Delibes, Gounod, Offenbach) a vzorky muzikálu (Bernstein).
Američanka Nadine Sierra a Juhoafričanka Pretty Yende na svetových javiskách vystupujú v takmer totožných postavách. Ani ušľachtilými farbami hlasov či kultúrou frázovania sa príliš nelíšia. Prvá je o odtieň lyrickejšia, druhá zľahka smeruje k mladodramatickému odboru. Spoločnú majú tiež výbornú schopnosť zdolávať kaskády ozdobného spevu a, napokon, zbližuje ich aj zmysel pre humor v číslach, umožňujúcich živú interakciu s publikom.
Vo zvolenom repertoári nehľadajme jednotiacu dramaturgickú líniu, cieľom bolo skôr prezentovať obom umelkyniam blízke árie a duetá. Nadine Sierra sa zvonivým a pohyblivým sopránom cíti doma v šibalskej Norine z Donizettiho Dona Pasqualeho, jej Juliette z Gounodovho Rómea a Júlie má peľ dievčenskosti a zároveň virtuozity. Scéna a ária Violetty z 1. dejstva Verdiho La traviaty predstavuje lyrickejší model, no má emóciu i krištáľovo čisté výšky. V Sempre libera tenorový part Alfreda nahrádza soprán kolegyne. Mnohostrannosť talentu preukázala v dvoch ukážkach z tvorby Leonarda Bernsteina (A Julia De Burgos z cyklu Songfest a I Feel Pretty z West Side Story).
Doménou sýtejšie sfarbeného sopránu Pretty Yendeovej sú tiež koloratúry, ale rovnako aj zmysel pre taliansku vokálnu estetiku. Po hravo vtipnej Marie z Donizettiho Dcéry pluku, zrkadlila jej Amina v záverečnej scéne z Námesačnej Vincenza Belliniho duševný stav hrdinky s precitnutím a šťastným koncom v brilantnej cabalette. Offenbachova Olympia z Hoffmannových poviedok podobne preverila zdatnú techniku umelkyne. Osviežením je zjavný zmysel pre humor v koncertne overenej árii Art Is Calling for Me z pera Victora Herberta.
Za zamyslenie stoja ich duetá. Cením si obe belcantové. V opere Elisabetta, regina d’Inghilterra od Gioachina Rossiniho sú pôvodne party Elisabetty a Matildy síce písané pre soprány, no interpretačná prax (aspoň na festivale v Pesare, kde sa občas zjavia) posúva titulnú hrdinku do mezzosopránu. Podobne i v Belliniho Norme, hlavné ženské party interpretujú aj dva soprány (na premiére diela ich interpretovali Giuditta Pasta a Giulia Grisi), aj kombinácie oboch odborov. Pretty Yende (Elisabetta, Adalgisa) v duetách obsadzuje nižšie položený part, no v súzvuku s Nadine Sierra (Matilde, Norma) znejú štýlovo a intonačne presne. Pravda, k javiskovej Norme má lyrická Sierra ešte ďaleko. Viac kontrastu v timbroch si vyžadovalo dueto Lakmé a mezzosopránovej Maliky z Delibesovej Lakmé.
Orchester Les Frivolités Parisiennes nepatrí k známym telesám, no pod taktovkou najmä v talianskom odbore renomovaného Giacoma Sagripantiho bol obom sólistkám zdatným partnerom.