Mozart a Dvořák v Musikvereine

14. 2. 2026

Viedeň, Musikverein

Wiener Philharmoniker, Andris Nelsons

Mozart – Dvořák 

Ak sa niekto rozhodol ozvláštniť si tohtoročného Valentína odpoludňajším koncertom Viedenských filharmonikov, mohol v pestrej zmesi jazykov v Zlatej sále Musikvereinu zachytiť aj slovenčinu. Program sa pritom priamo nevzťahoval k nášmu územiu a, našťastie, nebol ani nijako „valentínsky“ motivovaný. Slovom, Viedeň je blízko Bratislavy a občas sa oplatí vycestovať a nadýchnuť sa trocha iného ovzdušia, než aké ponúka naša koncertná prevádzka.

Zaujímavé je, že ma v dané odpoludnie nič nezvádzalo porovnávať elitný rakúsky orchester s našimi orchestrami, hoci z dvoch symfónií na programe bola tou druhou Dvořákova Šiesta, ktorou v lete minulého roka viac ako príjemne prekvapil Slovenský mládežnícky orchester. Namiesto toho som Viedenských filharmonikov porovnával s Viedenskými filharmonikmi – presnejšie s ich inkarnáciou spred siedmich rokov, keď som bol v Musikvereine svedkom koncertu pod taktovkou Marissa Jansonsa. Nie preto, že za dirigentským pultom stál opäť umelec z rovnakej krajiny. Išlo o to, že som mohol pozorovať podobný fenomén vyvolaný dramaturgiou. Vtedy to bola Dvořákova Deviata, ktorá retrospektívne po tom, čo ju v druhej polovici večera „prevalcovalo“ Stravinského Svätenie jari, zanechala dojem až čohosi šedivo neurčitého a málo výrazného. Tentokrát stál Dvořák na opačnej strane a onen retrospektívny zážitkový útlm postihol Mozartovu Symfóniu č. 36 C dur „Lineckú“.

Interpretácii filharmonikov s charizmatickým Lotyšom na čele pritom sotva bolo možné niečo vytknúť. Obsadenie sláčikov bolo komornejšie, no s logickým rozsadením, ktoré umožňovalo do sýtosti sa nabažiť hebkého a kompaktného sláčikového zamatu až do posledných radov na balkóne. O nič menej mäkko a elegantne vyzneli nádherné viedenské hoboje, za ktorými nijako nezaostával pár fagotov. Ventilové trúbky s viedenskými tympanmi dodávali neochvejný náboj tutti pasážam, lesné rohy na zopár zanedbateľných kiksov takisto spoľahlivo dotvárali farebnosť veľmi transparentného a vyváženého orchestrálneho zvuku. Vyváženosť neznamená akademizmus; Nelsons svojou živou komunikáciou orchester neraz motivoval k žoviálnemu ťahu a (najmä v menuete a vo finále) nechal zaiskriť Mozartov vtip. Nehovoriac o tom, že pre Viedenčanov je cit pre pulz a frázovanie tejto hudby čímsi úplne prirodzeným, ani v tejto otázke nemohlo byť o ich hre žiadnych pochybností. A predsa to nestačilo…

Plný orchestrálny zvuk, melodická invencia aj emocionálny náboj Dvořákovej v zásade neoklasicisticky strihnutej symfónie Mozarta takmer okamžite posunuli do roviny vyblednutej spomienky. Dojem bol taký silný azda aj preto, že sa Nelsonsovi podarilo partitúre vtlačiť svoj podpis, no bez toho, aby tým utrpela hudba. 

Vyzdvihol by som dva osobitné momenty. Prvým bola koncepcia 2. časti (Adagio), cielená k dramatickému úseku v b mol, z ktorého drámy Nelsons vyťažil maximum. Skvele pripravil jej nástup a dosiahnutý emocionálny efekt bol silnejší než čokoľvek, čo som dosiaľ v tomto Adagiu počul. Druhým bol finiš bujaro sangvinickej záverečnej časti, kde dirigent na okamih prudko zatiahol za uzdu masívnemu tutti a z orchestrálneho pradiva zrazu zasvietili hlasy driev, ktoré inak ostávajú skryté. 

Ani v štýlovom cítení Viedenčania nezaostávali, možno iba v triu ľudového furiantu v 3. časti mohli sólisti sekcie drevených dychových nástrojov zvoliť mierne rustikálnejší prístup. Dvořák vo Viedni triumfoval, obecenstvo tlieskalo postojačky. 

Škoda len toho Mozarta. Dôsledne historicky poučená interpretácia nie je v tomto kontexte možnosťou. Ako ho teda hrať a v akej dramaturgickej konštelácii, aby dokázal publikum podobne zdvihnúť zo stoličiek? Priznám sa, odpoveď zatiaľ nepoznám…