Milo Suchomel - A Lonely Taxi Driver

Saxofonistu Mila Suchomela zrejme nie je nutné slovenskému čitateľovi zvlášť približovať, už desaťročia je stabilnou súčasťou jazzovej scény, ktorú nedávno obohatil albumom Jazz v meste je len pre… Práve na interpretáciu jednej Suchomelovej staršej skladby z aktuálneho albumu sme sa rozhodli bližšie pozrieť v tomto vydaní Jazzového laboratória.

A Lonely Taxi Driver, tonálna skladba napísaná v c mol, má zaujímavú nepravidelnú 20-taktovú formu, ktorá sa skladá z troch hlavných dielov. Diel A s dĺžkou 8 taktov predstavuje opakované štvortaktie s nosnou melódiou, forma pokračuje B dielom s totožnou dĺžkou, ktorý skladbu harmonicky rozvádza a končí otvoreným záverom, t. j. IIm^7b5–V⁷. To by predstavovalo štandardnú pravidelnú formu, no v tomto prípade dochádza ešte k repetícii úvodného štvortaktia dielu A.

Improvizácia je pomerne priamočiara a melodická, Suchomel svojím štýlom hry pripomína tenorsaxofonistu Stanleyho Turrentina. Platí to hlavne pre prvé diely formy, v ktorých sa zameriava na motivickú prácu. Samotné sólo sa začína tónmi akordu Cm⁷, obohatenými o čistú kvartu, čím naznačuje pentatonickú stupnicu. V 2. takte sa objavuje prvý charakteristický melodicko–rytmický motív (č. 1), ktorý sa skladá zo štvrťovej noty s bodkou a osminy, vždy so vzostupným intervalom. Objavuje sa aj ďalej, v taktoch 6, 7 a 8 a skladá sa výlučne zo základných tónov znejúcich akordov, no najmä ich tercií a kvínt.

Ďalší motív (č. 2) už využíva nadstavbové intervaly (v Cmaj⁷ tercdecimu, v Gm⁷ veľkú nónu a v C⁷ malú nónu) a charakteristický rytmus, pričom pri jeho opakovaní mení smer. Takty 11 a 12 predstavujú priamočiare opísanie harmónie striedaním veľkej a malej tercie akordov Fmaj⁷ a Fm⁷. Zdrojový materiál Suchomelovej improvizácie sa postupne zahusťuje, v 13. takte použije na akord Bb⁷ zmenšenú stupnicu začínajúcu poltónom. V 14. takte sa prvýkrát objavuje chromatická postupnosť viacerých tónov za sebou, charakteristická pre jazzový jazyk súčasnosti.

Zaujímavým motivicko–harmonickým momentom je aj rozhranie 14.–15. taktu, kde zaznieva klesajúci Gbmaj⁷ ako nadstavba nónakordu Ebm⁹ a následne stúpajúci akord Fmaj⁷ ako nadstavba nónakordu Dm⁹. Posledný takt B dielu opäť využíva pomerne dlhú postupnosť chromatických tónov. Prvý dlhší rýchly lick v šestnástinových notách zaznieva v A’ diele, v ktorom Suchomel využíva dva prvky – rozložený akord Db⁷ (ten je možné vnímať ako tritónovú substitúciu dominanty G⁷, ktorá prirodzene smeruje do cieľového Cm⁷) a dlhý sled chromaticky klesajúcich tónov predelených len jednou veľkou sekundou medzi tónmi f²– es². Najväčšou výhodou a zároveň aj nevýhodou dlhých sekvencií chromatickej stupnice je, že majú nejasný harmonický význam. Suchomel ju využíva tak, že väčšina doškálnych tónov pripadá na doby, a teda znie viac in ako out, a to v kontraste s nadstavbou Db⁷, ktorá predstavuje moment mimo predpísanej harmónie. Na prelome 19. a 20. taktu uzatvára prvý chórus sóla pekným melodickým motívom využívajúcim stúpajúce tercie es–g a f–a.

Druhý chórus sa začína rýchlym stúpajúcim behom k tónu c³, ktorý je spoločným tónom oboch akordov Cm⁷ a D⁷. Nasleduje rozložený zmenšený septakord Eb dim⁷ s tónmi es, ges, a, c enharmonicky opisujúcich akord D⁷ s alterovanou nónou (čiže b9) . Takty 23–24 prinášajú uvoľnenie vo forme c mol pentatonickej stupnice, čím sólo opäť pripomína spomínaného Turrentina. Nasledujúci motív č. 3 vychádza z motívu č. 1, no namiesto štvrťovej doby s bodkou sa tu vyskytuje len osminová nota, princíp harmonického opisu využívajúceho akordické tóny ostáva podobný.

Pekný moment prichádza v taktoch 31–32, kde Suchomel cituje známu tému Charlieho Parkera Confirmation, čím sa priznáva ku koreňom tradičného jazzu. Takty 33–34 citlivo opisujú harmóniu klesajúcimi kvintami využívajúc striedavú postupnosť klesajúcich citlivých tónov g–ges–f a c–ces–b. Na prvý pohľad zvláštnym momentom je takt 36, kde na dominantu G⁷ znie rozklad Gm⁷. Odôvodnení môže byť viacero, osobne sa prikláňam k využitiu zvuku c molovej, prípadne c mol pentatonickej stupnice v anticipácii už od 2. doby taktu znejúceho G⁷. Takty 37–38 prinášajú opäť technickú šestnástinovú pasáž, lick je kópiou frázy z dielu A na takmer identickom mieste, v tomto prípade je však posunutý o jednu štvrťovú dobu skôr. Jeho harmonický význam aj umiestnenie doškálnych/chromatických tónov ostávajú rovnaké. Sólo sa končí frázou od základného tónu Cm⁷ a Suchomel ho uzatvára turrentinovsky, t. j. c mol pentatonickou stupnicou.