Miki Skuta: MANTRAS with & without Words
Miki Skuta: MANTRAS with & without Words
Real Music House 2025
Miki Skuta patrí už niekoľko desaťročí k najpozoruhodnejším osobnostiam slovenskej hudobnej scény. Ako interpret sa profiloval predovšetkým v oblasti klasickej hudby, no paralelne sa venuje jazzu, improvizácii a autorskej tvorbe. Jeho diskografia zahŕňa nahrávky Bachových Goldbergových variácií, Beethovenových Diabelliho variácií, Chopinových diel i množstvo projektov na pomedzí žánrov. V posledných rokoch sa čoraz výraznejšie obracia k vlastným kompozíciám s duchovným presahom.
Album MANTRAS with & without Words nadväzuje na jeho predchádzajúci projekt Karma: Haikus & Interludes a podľa slov autora predstavuje pokračovanie osobnej duchovnej cesty. Skuta zhudobnil šesť starobylých mantier a vytvoril z nich približne hodinový hudobný oblúk pohybujúci sa na pomedzí ambientu, minimalizmu, elektroniky a súčasnej vážnej hudby. Booklet upozorňuje, že mantry nechápe iba ako náboženské texty, ale aj ako zvukové a rytmické štruktúry.
Skladby spája téma celistvosti, prepojenosti všetkého so všetkým, oslobodenia od ilúzií a hľadania vnútorného pokoja. Hudobný jazyk albumu stojí na dlhých zvukových plochách, mäkko modelovaných farbách a pomalom plynutí času. Skuta nepracuje s výraznými kontrastmi ani dramatickými vrcholmi, skôr buduje kontemplatívne prostredie, do ktorého pozýva poslucháča vstúpiť. Album je vytvorený čisto elektronicky s použitím samplov hudobných nástrojov z rôznych databánk v takej zvukovej kvalite, že sú už takmer nerozoznateľné od skutočných, živých nástrojov. Sample samé osebe však majú interpretačné limity, preto bolo nutné ich ešte prácne dotvárať, na čo Skuta použil aj umelú inteligenciu.
Úvodná mantra Earth Heaven je zo všetkých skladieb najcyklickejšia a zostáva najľahšie zapamätateľná. Druhá skladba That is Wholeness prehlbuje meditatívny charakter nahrávky, zatiaľ čo The Jewel is in the Lotus sa začína v rytmických slučkách a postupne sa rozvíja do širokých sláčikových plôch postavených na príťažlivých harmóniách. V Let Me Meditate zaujme priezračná klávesová faktúra, v piatej zase farby harfy a opakovane sa objavujúce pružné sláčikové figúry hrané technikou blízkou spiccatu, ktoré do pokojného hudobného toku vnášajú jemný pohyb.
Vrchol albumu predstavuje záverečná May all beings. V nej hudba nadobúda charakter takmer nekonečného plynutia a smeruje k pocitu zmierenia a pokoja. Práve tu sa natíska asociácia s piesňou Im Abendrot, poslednou zo Straussových Vier letzte Lieder. Nie preto, že by išlo o podobnú hudbu, ale pre spoločnú atmosféru pokojného odovzdania sa a rozplynutia individuálneho hlasu v širšom horizonte bytia.
Najdiskutovanejším prvkom albumu však bude zrejme použitie hlasu Solarie, vytvoreného zo samplu živej speváčky Emmy Rowleyovej, interpretačne dotvoreného pomocou umelej inteligencie. Počas prvého počúvania, bez znalosti produkčných okolností, zaujme hlas svojou čistotou a technickou dokonalosťou. Postupne však začína byť zrejmé, že jednotlivé ozdoby a hlasové maniéry sa opakujú s podobnou pravidelnosťou a že hlasu chýba istá miera prirodzenej nepredvídateľnosti. Napriek snahe ponoriť sa do meditatívneho priestoru hudby ma hlas opakovane vracal k otázke svojej umelej podstaty. Chýbala mi interpretačná „špina“, drobné nedokonalosti a ľudská zraniteľnosť, ktoré často vytvárajú najpresvedčivejšie momenty hudobného výrazu.
Napriek tejto výhrade zostáva MANTRAS with & without Words premysleným a zvukovo veľmi kultivovaným albumom. Jeho najväčšou kvalitou sú bohato vrstvené zvukové plochy a schopnosť vytvoriť priestor pre zastavenie a sústredenie. Nahrávka zároveň otvára otázku, ako budeme v budúcnosti vnímať autenticitu hudobného prejavu. Počas počúvania som sa opakovane pristihla pri tom, že ma hlas Solarie vyrušuje práve svojou umelosťou. Zároveň si však uvedomujem, že tento pocit nemusí byť univerzálny ani nadčasový, napokon aj recenzia albumu vychádza rok po jeho vydaní, za ktorý v AI nástrojoch došlo k neporovnateľnému posunu vo všetkých parametroch. Možno ide o podobnú situáciu, akú hudobné dejiny poznajú opakovane: estetická skúsenosť spoločnosti sa vyvíja a to, čo dnes vnímame ako cudzie alebo problematické, sa môže o niekoľko rokov stať úplne prirodzenou súčasťou hudobného jazyka.
V tomto zmysle možno spomenúť Adornove úvahy o historickej podmienenosti hudobného vnímania. Možno teda nie je najzaujímavejšou otázkou, či hlas dotvorený umelou inteligenciou dokáže nahradiť ľudského interpreta. Azda dôležitejšie je pýtať sa, či sme my sami už pripravení počúvať ho bez toho, aby sme jeho umelosť vnímali ako prekážku. Skutov album na túto otázku neodpovedá. O to zaujímavejšie ju však dokáže položiť.