MESSIS MUSICA SLOVACA VOL. 1
MESSIS MUSICA SLOVACA VOL. 1
Hvozdík, Javorka, Kopcsay, Pristáš, Kubizna
Bratislava Contemporary Players, M. Lejava
Real Music House 2023
Vydavateľstvo Real Music House už roky mapuje domácu autorskú aj interpretačnú scénu naprieč niekoľkými (v zásade menšinovými) žánrami. Ďalším kamienkom v mozaike je predkladaný album, na ktorom sláčikári združení v zoskupení Bratislava Contemporary Players pod vedením dirigenta Mariána Lejavu (Marián Svetlík a Andrej Baran – husle, Peter Dvorský – viola, Andrej Gál – violončelo a František Výrostko – kontrabas) ponúkajú pohľad do tvorivej dielne piatich slovenských skladateľov. Spojovacím článkom je generačná príbuznosť; všetci zúčastnení sa narodili v poslednej dekáde minulého storočia. Tým sa však spoločné znaky vyčerpávajú, máme pred sebou päť odlišných individualít, esteticky stojacich na pomerne odlišných pozíciách.
Dlhé tóny, nežne a chvejivo preznievajúce v úzkom ambite v jednočiarkovanej oktáve sú typické pre poetiku skladieb zo série N (v tomto prípade konkrétne ide o N v 1.1) Samuela Hvozdíka. V nich sa autor zaoberá vytvorením prehľadnej formy s použitím absolútneho minima hudobného materiálu. Výsledkom je hĺbavo introvertná hudba, ktorej plynulé kontinuum vyzýva na veľmi sústredené počúvanie.
Viac hudobného pohybu aj gesta vanie z Anno tenebris Petra Javorku pre sláčikové kvarteto. Možno na prvý pohľad trocha paradoxne – názov (rok temnôt) totiž odkazuje na temné časy lockdownov počas pandémie koronavírusu. Štruktúra ani zďaleka nie je statická, práve naopak, na pomerne malej časovej ploche môžeme sledovať prelínanie viacerých hudobných (aj významových vrstiev), široký ambitus figúr, hráčskych techník aj typov gestických situácií je prejavom neutíchajúcej vôle žiť, možno aj so štipkou fléru komornej hudby minulých viedenských avantgárd…
Na Sláčikové kvarteto č. 1 Dominika Kopcsaya s podtitulom Katapromantia Hecticus si dobre spomínam zo živého predvedenia na festivale Melos Étos. Už vtedy ma v pozitívnom zmysle zaujalo svojím „akčným“ charakterom, v ktorom sa snúbili vyslovene klasické techniky (kánon, fúga) s vyslovene punkovým drajvom. Aktuálna nahrávka plnohodnotne oživila moje spomienky, hoci sú tu zachytené len druhá a tretia časť diela. Pars pro toto sprostredkúvajú prudký emocionálny náboj aj impozantné podchytenie technickej stránky kompozície, hoci ide ešte o študentskú prácu, čoskoro oslavujúcu desať rokov od vzniku, ale aj úspešnej životnej dráhy, keďže sa v tejto podobe dostala do repertoáru už tretieho telesa.
Aj na skladbu Hypnos Stanislava Pristáša si spomínam zo živých predvedení. K slovu sa konečne dostáva kompletné sláčikové kvinteto a mám pocit, že by toto koncepčne zaujímavé dielo výborne vyznelo aj vo verzii pre väčší sláčikový orchester. Ešte lepšie by vynikli krásne sonoristické prvky, jemné trilky, zasnené tremolá a repetitívne figúry, ktoré si vyslovene žiadajú dynamickú aj zvukovú plasticitu, akou disponuje sláčikový orchester. Aj v komornej verzii však znejú dobre; gestá sú čitateľné, individualita každej línie sa tu prejavuje priam ideálne a pred poslucháčom vyvstáva unikátny obraz, ktorého poetiku takmer nemožno zaradiť do nejakej predpripravenej kategórie.
Bodkou je Tanec kostlivcov Ľuboša Kubiznu, autora, ktorý sa neobáva byť jednoduchý a vo svojej hudbe využiť materiál hoci aj na hranici banality. Robí to však spôsobom, ktorý zákonite vylúdi úsmev a ktorý môže byť rôzne interpretovaný – vzhľadom na vek aj poslucháčsku skúsenosť recipienta. Presne tak je tomu aj tu. Pre niekoho asociácie Halloweenu v období lockdownu, gesto nostalgického valčíka, názvuky sekvencie Dies irae, pre niekoho možno oslobodzujúco odľahčený úškrn postmoderny. Inšpirované naštudovanie sláčikárov pod taktovkou Mariána Lejavu ponúka to aj ono.