Merci, Max

Paríž, Maison de la Radio France – Auditórium, december 2024. Prvá prezentácia projektu Organ & cinema „Le roi du Cirque“ určená fajnšmekrom, kritikom nielen z Francúzska, ale aj zo  Ženevy či z Bruselu, s povinnou večerou so smotánkou, ale aj s  priateľmi. Na druhé predstavenie v nedeľu o 16.00 hod. si našli čas parížske rodiny. Tretí koncert bol určený pre žiakov od 10 do 14 rokov zo  škôl z celého regiónu Île de France. Predstavenie bolo o desiatej v pondelok a pár minút predtým sa ozýval neuveriteľný krik v  sále, kde nadskakovali stovky detí. Vstúpila som na pódium za  skandovania „MONIKA! MONIKAA!“ Chytala som sa za hlavu, ale Max Linder a jeho skvelý film to hneď dali do poriadku, decká onemeli a pri niekoľkých výbuchoch smiechu som načerpala neuveriteľnú energiu... Film Maxa Lindera L’Étroit Mousquetaire uvádzal herec a špecialista na nemé filmy Serge Bromberg. Jeho pútavé rozprávanie, vždy inak prispôsobené rôznemu publiku, navodilo príjemnú atmosféru a motivovalo k improvizáciám.

Max Linder sa narodil ako Maximilien-Gabriel Leuvielle v  Saint-Loubès v Akvitánsku v r. 1883 v židovskej rodine vinárov. Svoju kariéru začal v parížskych štúdiách Pathé v r. 1905 a  do  r.  1907 vytvoril svoju postavu Maxa, ktorú v r. 1910 až 1917 úplne ovládal: definoval príbehy a „sám seba“ režíroval. 

Linderova postava je distingvovaný a bezchybne oblečený dandy, vždy vo fraku a bielych rukaviciach, cylindri a s palicou (čo vysoko ocenilo ženské publikum tej doby, ktoré počas jeho vystúpení často vyvolávalo výtržnosti). Dandy, ktorý sa ocitá v tých najneobvyklejších zápletkách a prechádza všetkými katastrofami, typickými pre grotesku, v ktorej sa postavy šmýkajú, padajú do  vody, zamotávajú sa, zatiaľ čo sa on snaží s eleganciou zvládať tieto nezvyčajné nepriazne osudu bez toho, aby stratil svoj štýl. Tento výrazný kontrapunkt bol základom mimoriadneho úspechu jeho postavy. Paródia na Troch mušketierov (The Three must-get-theres alebo L’Étroit Mousquetaire) je okorenená duchaplným textom so slovnými hračkami, čo bolo ozajstnou novinkou. Charlie Chaplin vyjadril Maxovi svoj obdiv.

Prvá svetová vojna prerušila Maxovu kariéru a navždy ho poznačila. Jeho účasť v konflikte, kde sa ocitol v útoku s použitím dusivých plynov, na ňom zanechala fyzické a emocionálne jazvy, ktoré ovplyvnili jeho zdravie a poznačili jeho neskoršiu filmovú kariéru.

Po častých záchvatoch depresie spáchal ako 41-ročný spolu so  svojou mladou manželkou 31. októbra 1925 samovraždu v apartmáne jedného z najlepších parížskych hotelov. Čoskoro teda uplynie 100 rokov od tejto tragickej udalosti. Max Linder nezvládol v živote to, čo na plátne. Merci Max za tragikomický optimizmus, energiu a  inšpiráciu pre ďalších velikánov nielen nemého filmu.

Škoda, že na Slovensku máme veľmi málo projektov tohto druhu, okrem napríklad festivalu Vivat vox organi, vďaka Matúšovi Kucbelovi. Slovenskému manažmentu našepnem: predstavenia boli úplne vypredané, a to mesiace dopredu... 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)