Medzihra pred výstupom Klytaimnéstry

Existujú operné postavy, ktoré vystúpia na javisko a začnú spievať. A potom je tu Klytaimnéstra. Richard Strauss ju necháva prísť oveľa skôr, než zaznie jej prvé slovo.

Krátka orchestrálna medzihra pred jej výstupom patrí k najgeniálnejším psychologickým portrétom v dejinách opery. Nie je to predohra ani medzihra v tradičnom zmysle. Je to hudba, ktorá vykresľuje duševný stav človeka prenasledovaného strachom, výčitkami svedomia a nočnými morami. Nepokojné rytmy, temné farby orchestra a neustále harmonické napätie vytvárajú atmosféru, v ktorej je Klytaimnéstra prítomná ešte skôr, ako sa objaví na scéne.

Strauss tu siaha aj po nezvyčajných orchestrálnych farbách. Suchý, prízračný zvuk hraný drevom sláčika (col legno) akoby predznamenával príchod ženy, ktorú už dávno neprenasledujú nepriatelia, ale vlastné svedomie.

Niekedy dokáže orchester prezradiť o postave viac než celé strany libreta. Keď sa napokon Klytaimnéstra objaví, divák ju už pozná. Nie podľa toho, čo spieva, ale podľa toho, čo o nej prezradila hudba.

Aj preto patrí táto krátka medzihra k najpôsobivejším orchestrálnym stránkam opernej literatúry a je dôkazom, že Richard Strauss bol nielen majstrom veľkého orchestra, ale aj jedným z najefektnejších hudobných psychológov.