Martin Adámek a Aleksandar Marković v ŠFK
6. 3. 2025
Košice, Dom umenia
Štátna filharmónia Košice, Martin Adámek, Aleksandar Marković
Beethoven – Spohr – Berlioz
Na prvom marcovom koncerte A cyklu košických filharmonikov sme mali do činenia opäť so zmysluplnou a mnohorakou dramaturgiou, pozostávajúcou z notoricky známych, ale aj úplne neznámych skladieb v hudobnej réžii dirigenta, Košičanom už dobre známeho Srba Aleksandra Markovića.
Na úvod zaznela Beethovenova predohra Coriolan, tematizujúca vnútorný konflikt starorímskeho aristokrata v intenciách dramatického diela rakúskeho básnika Heinricha von Collina. Markovićova koncepcia dobre vystihla osudový rozpor medzi urazenosťou a zaťatosťou na jednej strane a hlasom svedomia pod vplyvom úpenlivých prosieb Coriolanovej manželky a matky. Interpretácii nechýbali švih, premyslenosť ani rozvaha, dôstojne zaokrúhlené frázy, krásne rozospievaná vedľajšia téma a dramatické krivky tvrdohlavého ostinata. Skladba predstavovala presvedčivý, zomknutý celok.
Sólistom večera bol vynikajúci slovenský klarinetista, člen svetoznámeho parížskeho súboru pre súčasnú hudbu Ensemble Intercontemporain Martin Adámek. Preukázal svoju všestrannosť a univerzalitu – tak v oblasti súčasnej hudby, ako aj klasiky. V tento večer sa to prejavilo v Koncerte pre klarinet a orchester č. 4 e mol od Louisa Spohra. Nemecký skladateľ patrí do okruhu raného romantizmu a nefiguruje bežne na stránkach tých stručnejších dejín hudby, hoci na základe kompozičnej kvality prezentovaného diela by tam možno aj patril. Spohrov koncert je príjemným, lahodným a originálnym hudobným útvarom, plným invenčného vzletu. Chvíľami azda pripomína Schubertovu fantazijnosť a modulačné bohatstvo, občas aj beethovenovskú razanciu.
Adámek predviedol obrovský arzenál výrazových a dynamických prostriedkov; hral uvoľnene a spontánne, elegantne frázoval a v konfrontácii s orchestrálnym sprievodom ho vždy bolo dobre počuť. Hovoriť o brilantnej virtuozite by bolo nosením dreva do lesa. Hodné spomenutia sú najmä jeho úchvatné piana a jemná agogická drobnokresba. Mimoriadne fascinujúco vyznela posledná, „španielsky“ ladená časť. Košickí filharmonici pod Markovićovou taktovkou perfektne sa prispôsobili sólistovej koncepcii a ponúkli spoľahlivý, pregnantný orchestrálny sprievod.
Ešte presvedčivejšie muzicírovanie v podaní domáceho orchestra zavládlo v druhej polovici večera, keď sme si mohli vychutnať jeden z míľnikov hudobnej histórie a novoromantickej estetiky, Fantastickú symfóniu Hectora Berlioza. Dirigent a orchester pôsobili v optimálnej symbióze. Marković nepatrí k typu pódiových akrobatov, ponúka úsporné, hoci zreteľné a efektívne pohyby, ktoré občas podčiarkne aj pohybom nôh. Vďaka tomu a muzikantskej vyspelosti ŠFK sme boli svedkami „fantastickej“ interpretácie Fantastickej! Toto zahŕňa mnohovrstevný, dynamicky výbojný a dramaticky mnohoraký zážitok z prvej časti, pôvabnú scénu plesu, meditatívne čarovný zvukový obraz scény na vidieku, ale aj zdrvujúci pochod na popravisko a frenetické vyvrcholenie sabatu čarodejníc. Zvlášť treba spomenúť udivujúcu precíznosť a nadhľad v Markovićovom prístupe a bezprecedentnú disciplinovanosť, spojenú s oduševnenosťou, ktorú vo vzťahu k náročnej partitúre prejavili orchestrálni hráči. Rýchlo i menej rýchlo sa meniaca intenzita zvukových vĺn je tiež fenomén, ktorý v danej konštelácii nevídame často. Výkriky „bravó“ po poslednom akorde boli úplne namieste.