Marianna Shirinyan v Slovenskej filharmónii
9. 1. 2025
Bratislava, Reduta
Daniel Raiskin, Marianna Shirinyan
Strauss – Šostakovič – Mozart – Ravel
Koncert s príťažlivým programom prilákal do Reduty množstvo poslucháčov, už dva týždne pred jeho realizáciou bol takmer vypredaný. Dramaturgia si dala záležať na výbere skladieb: Veselé šibalstvá Tilla Eulenspiegela op. 28 Richarda Straussa a La valse Mauricea Ravela rámcovali dva klavírne koncerty: Šostakovičov F dur op. 102 a Mozartov č. 12 A dur KV 414.
Koncert otvoril orchester spomínanou Straussovou symfonickou básňou. Z interpretácie živých orchestrálnych scén s nezabudnuteľnými melódiami vyžarovala sviežosť a ľahkosť. Interpreti boli maximálne koncentrovaní a pohotoví pri subito prechodoch medzi kontrastnými výrazovými polohami. Dielo vystavané z množstva rýchlo sa striedajúcich drobných tém a nálad od hravej a bezstarostnej cez nežnú až po vážnu, dramatickú, ironickú a tragickú, tak nadobudlo potrebnú výrazovú rozmanitosť a akúsi „rozprávkovosť“. Interpretácia sa taktiež vyznačovala dôraznou rytmickou pregnantnosťou.
Marianna Shirinyan predviedla v oboch koncertoch znamenitý sólistický výkon. Jej hru charakterizovala technická brilantnosť, spevnosť klavírneho tónu a výrazná expresivita podporená extrovertnými gestami. Z tohto hľadiska jej dokonale sadol Šostakovičov koncert plný rozličných nálad a s veľkým množstvom „technických“ pasáží zahŕňajúcich rôzne stupnicové behy či oktávy. V porovnaní s drsnejšie znejúcou nahrávkou Dmitrija Šostakoviča s rýchlymi tempami sa mi interpretácia Shirinyanovej zdala s ohľadom na techniku o niečo precíznejšia. Dala si záležať na dokonalom vycibrení „etudovitých“ pasáží, v ktorých každý jeden tón znel zreteľne a spevne a vyvarovala sa tempových výkyvov.
Živé okrajové časti (Allegro) plné radosti a vtipu obklopovali oduševnené a srdcervúce Andante, pri ktorom som vďaka lyrickému talentu klaviristky takmer nedýchala. V jednohlasných líniách dokázala vďaka plynulej dynamike v prísnom legatissime vytvoriť dokonalý ťah a v porovnaní so Šostakovičovou strohosťou jej interpretácia plná emócií omnoho viac dýchala.
Druhú polovicu večera otvoril Mozartov Klavírny koncert A dur s nádychom elegancie, ľahkosti a pôvabu. Bola to asi jediná skladba, v ktorej mal možnosť oddýchnuť si aj samotný orchester. Romantizujúcim umeleckým rukopisom sólistky bol poznačený nielen neoklasicistický Šostakovič, ale aj Mozart. Nebyť „prepedálovaných“ vzdychov na začiatku, úvodné Allegro by nadobudlo väčšiu vzdušnosť a ľahkosť, ktoré sa dostavili až pri druhej časti. Podobne aj prvok dialógu s dirigentom a orchestrom sa mi zdal spočiatku trošku nedocenený, neskôr však bola komunikácia medzi umelcami vynikajúca.
Koncert zakončil orchester slávnou Ravelovou choreografickou poémou La valse. Koncertantný kus vyznačujúci sa virtuozitou kladie vysoké požiadavky na orchestrálnych hráčov i dirigenta. Z hmlistej atmosféry vírivých figurácií v pianissime sa rozvinie valčík s očarujúcim melodickým napätím a príjemnou rytmickou plynulosťou. Ako sa však skladba rozvíja, sledujeme čoraz väčšiu harmonickú i rytmickú komplikáciu faktúry, neustále narážanie motivických fragmentov, štylizáciu valčíka do čoraz disonantnejšej a v istom zmysle až karikovanej podoby. Potrebné zjednotenie v týchto momentoch zvládli hudobníci bravúrne. V ich hre nebolo takmer žiadne zaváhanie, vyžarovala z nej istota a nadhľad. Raiskin vyťažil maximum z bohatosti Ravelovej farebnej inštrumentácie – dal dôležitosť jednotlivým nástrojovým sólam, pričom nestratil zo zreteľa vyváženosť zvuku orchestra ako celku. Valčík pôsobil občas trošku ťažkopádne, možno vinou zvoleného tempa, avšak ostatné kvality interpretácie tento nedostatok vyvážili. Môžem povedať, že počas celého náročného programu boli filharmonici „naštartovaní“, nebolo na nich badať známku únavy, práve naopak – odhodlanie a nasadenie, vďaka ktorému v spolupráci s dirigentom podali vynikajúci výkon.