jazz v emigrácii - Mária Reháková
Hudba je fenoménom, ktorý nepozná zemepis. Jej jazykom sa dohovoríte rovnako dobre v Európe, Amerike, Ázii, Austrálii alebo Afrike. Povolanie hudobníka vás často zavedie na miesta, kde získate viacej umeleckej než osobnej slobody. V našom novom seriáli poskytneme priestor na vyjadrenie jazzmanom, ktorí odišli zo Slovenska, aby našli samých seba. So svojimi skúsenosťami sa ako prvá podelila flautistka, skladateľka a líderka zoskupenia Topoľana Mária Reháková (29).
My umelci sme často považovaní za vtákov prelietavých, ktorí neustále hľadajú inšpiráciu, nové impulzy a radi skúšajú nové veci, kde sa len dá. Niečo pravdy na tom bude, keďže prirodzenou súčasťou nášho povolania je skúmať svet a zachytiť jeho obraz v hudbe.
Prvýkrát som sa presťahovala ako 19-ročná do Veľkej Británie. Po šiestich rokoch v Londýne som sa na tri roky vrátila naspäť na Slovensko (spolu s mojím manželom Angličanom), posledný rok sme strávili v Barcelone a v septembri sa sťahujeme do Bostonu v Spojených štátoch.
Do Londýna som odišla študovať jazz. Keďže nehrám na typickom jazzovom nástroji, ako saxofón alebo trúbka, ale na flaute, predtým mi na rôznych školách bolo slušne povedané, nech sa naučím hrať na niečom inom. Namiesto zmeny nástroja som sa však rozhodla hľadať iné možnosti. V Európe som našla len dve vyhovujúce školy: v Londýne a v Amsterdame. S mojimi veľmi skromnými jazzovými skúsenosťami, ale s veľkým odhodlaním, som sa vybrala na prijímacie pohovory do Londýna na prestížnu Guildhall School of Music, kam ma na veľké prekvapenie mňa aj môjho okolia prijali. Tak sa začala moja jazzová cesta mimo Slovenska.
Prvých pár rokov bolo veľmi náročných. Väčšina mojich spolužiakov už mala za sebou v priemere štyri až šesť rokov kvalitného jazzového štúdia, ktoré mne chýbalo. Okrem toho väčšina z nich maturovala z hudby a elektronickej hudby. (Áno, toto sú oficiálne maturitné predmety vo Veľkej Británii!) V triede som bola absolútne na chvoste, a to pre mňa bola novinka a veľký úder pre moje ego, keďže na Slovensku som hrou na flaute vyhrávala súťaže klasickej hudby.
Vytrvalo som na sebe pracovala, a to sa aj postupne začalo vyplácať. V treťom ročníku som sa dostala do britského národného jazzového bigbandu pre profesionálnych hudobníkov do 25 rokov National Youth Jazz Orchestra, s ktorým som koncertovala v Anglicku a Európe. Príležitosti postupne pribúdali a štúdium ma ďalej posúvalo míľovými krokmi.
Dozrel čas začať pracovať aj na vlastnom umeleckom projekte, a tak vznikla Topoľana, s ktorou hrávam dodnes. Hudba kapely, kombinujúcej slovenskú ľudovú hudbu s jazzom, odzrkadľuje moju nostalgiu za domovom. Po štyroch rokoch som bakalárske štúdium úspešne zavŕšila recitálom, na ktorom som vystúpila práve s Topoľanou. Môj profesionálny život umelca na voľnej nohe sa tak mohol začať.
Hudobné pracovné prostredie v Londýne je pestré a vzrušujúce, plné príležitostí a možností rastu. Koncertovala som s jazzovým duom v reštauráciách, hrala s bigbandom na veľkých pódiách, vystupovala v kabarete alebo v menších kluboch. Nebolo nič nezvyčajné hrať aj tri–štyri koncerty za týždeň, čo je pre jazzového flautistu naozaj pekný počet.
Venovala som sa tiež výučbe hry na flaute, čo je vo Veľkej Británii častým spôsobom živobytia umelcov. Tu ma neskutočne prekvapil rozdiel finančného ohodnotenia učiteľa hudby v porovnaní so slovenskými pomermi. Štandardne mi stačilo odučiť približne dva dni individuálnych hodín týždenne na to, aby som si zarobila na prežitie. Zvyšok pracovného času som mala k dispozícii na cvičenie, tvorbu, koncertovanie a tiež rozvoj biznisovej stránky môjho povolania, ako organizovanie angažmánov, získavanie grantov a i.
Angličania sú v porovnaní so Slovákmi dosť chladní a je náročné dovtípiť sa, čo si naozaj myslia. Navonok sa vždy správajú veľmi slušne a s noblesou. Ak si myslia niečo negatívne, nepovedia vám to priamo, čo spôsobuje napätie a tiež menej vrúcne a často krehké vzťahy. Blízki priatelia a komunita bolo to, čo mi v Anglicku chýbalo najviac.
Toto bol aj jeden z dôvodov, prečo sme sa s manželom počas pandémie rozhodli presťahovať sa naspäť na Slovensko. Keď sa pandémia skončila a svet sa opäť začal otvárať, chytila nás nová túžba po dobrodružstve. Túžili sme ísť do Spojených štátov a spoločne zažiť krajinu, z ktorej vzišiel jazz. Veľmi som chcela ďalej študovať, a tak som sa v januári 2023 hlásila na viacero amerických škôl.
Najviac ma oslovilo magisterské štúdium na Berklee College of Music s názvom „globálny jazz”. Tento študijný program sleduje presah jazzu, hudby z rôznych kultúr, ako aj sociálnu zaangažovanosť umelcov. Cítila som, že je pre mňa ako stvorený, a to z viacerých dôvodov. Jednak vo svojej autorskej tvorbe už roky kombinujem slovenskú ľudovú hudbu a jazz v spomínanej kapele Topoľana. Zároveň sa už osem rokov venujem téme zmeny spoločnosti prostredníctvom hudobného vzdelávania v našom občianskom združení Za hranice s hudbou.
Na študijný program na Berklee sa každoročne hlásia tisícky študentov z celého sveta, ale prijímajú iba dvadsiatich, ktorým poskytujú plné štipendium na školné. Pri mojom prvom pokuse ma neprijali, ale vytrvalosť, ktorej som sa naučila v Londýne, mi nedala len tak ľahko sa vzdať. Rozhodla som sa, že to skúsim opäť o rok. S manželom sme sa rozhodli na rok odísť do Španielska.
Rok v Barcelone bol skutočne nádherný. Plne sme si užili katalánsku kultúru, umenie, jedlo a prírodu. Pomedzi to sme lietali koncertovať na Slovensko a do Anglicka a tiež učili študentov online. Barcelona je mesto plné umenia – galérie, koncerty, tanec, architektúra... Počas tohto krásneho roka prišiel aj môj druhý, tentokrát úspešný pokus o prijatie na Berklee. Takže sa momentálne aj s manželom pripravujeme na naše nové dobrodružstvo v Bostone. Prípravy sú ako vždy veľmi náročné, a to nielen z praktických, ale aj z finančných dôvodov. Napriek plnému štipendiu na školné musíme v Amerike z niečoho žiť a náklady sú tam astronomické. Ani ja, ani môj manžel nemáme pracovné víza, takže opäť, presne ako pri mojom odchode do Londýna, hľadám pomoc, kde sa dá, a skáčem do hlbokej vody skôr, ako som naučím plávať. Hovorí sa však, že „odvážnym šťastie praje”, čo sa mi už viackrát na mojich cestách potvrdilo. Pevne verím, že to nejakým spôsobom spolu zvládneme.
Pre mnohých jazzových hudobníkov (vrátane nás) je veľkým snom žiť nejaký čas v Amerike, mať možnosť učiť sa od jazzových velikánov a nasávať autenticitu tejto hudby. Som neskutočne vďačná, že nás čaká táto nová kapitola. Neviem sa už dočkať, ako nás to obohatí – nielen hudobne, ale aj osobnostne. Z dlhodobého hľadiska sa však vidíme naspäť v Európe a jednoznačne aspoň jednou nohou na Slovensku. Spätne vnímam svoj život vo „veľkom rybníku” ako úžasnú skúsenosť, ktorá ma naučila pokore a tiež tomu, že každý máme svoju vlastnú cestu, na ktorej sa oplatí vytrvať...