Manželia Paľovci v Redute s odvážnym programom
17. 2. 2026
Bratislava, Reduta
Milan Paľa, Katarína Paľová
Ravel – Kmiťová – Paľa – Steinecker – Enescu
Rozčeriť stojaté vody, predostrieť hudbu, ako ju ešte nik nepočul, napnúť strunu expresivity na prasknutie, no urobiť to na umelecky čo najvyššej úrovni a s jasne formulovaným interpretačným názorom. Myslím si, že toto je približne štartovacia čiara, z ktorej huslista Milan Paľa odvíja každé svoje koncertné vystúpenie. Inak tomu nebolo ani na koncerte zo série komorných večerov v Malej sále Reduty, na ktorom mu ako neochvejná opora stála (presnejšie, sedela) po boku klavírna i životná partnerka Katarína Paľová.
Nemohlo byť pochýb o tom, že program bude neopočúvaný a prinesie aj nádielku domácej tvorby. Lemovali ho dve mená klasikov minulého storočia, no ani tu sa vonkoncom nedá hovoriť o poplatnosti konvenciám. Maurice Ravel svoju mladícku jednočasťovú Sonátu pre husle a klavír nepovažoval za hodnú zaradenia do svojho oficiálneho tvorivého portfólia, čo však neznamená, že by jej chýbali umelecké kvality či dávka individuality v rukopise. Práve naopak, husľový part ponúka dostatok príležitostí na exponovanie výraznej kantilény (čo Milan Paľa dôkladne využil), aj francúzsku eleganciu priezračnej a delikátne farebnej klavírnej sadzby. Dva protikladné svety: na husliach temperamentný hráč a skladateľ z Balkánu (George Enescu), za klavírom distingvovaný syn švajčiarskeho inžiniera (Maurice Ravel). Tak skladba pravdepodobne znela pri prvom predvedení na parížskom Konzervatóriu a rovnaká dichotómia panovala aj v Redute; som toho názoru, že na prospech veci.
George Enescu mal hlavné slovo aj v závere recitálu. Jeho suita pre husle a klavír Dojmy z detstva op. 28 je presne tým, čo napovedá názov. Zvuky kukučkových hodín, vtáčika v klietke, cvrčka, vetra svištiaceho v komíne či vzdialeného hromobitia prichádzajúcej nočnej búrky však nie sú polopatistickou ilustratívnosťou. V interpretačnom stvárnení zohratého manželského páru zapôsobili ako reťaz chvejivých asociácií a reminiscencií, vsadených do vzrušujúco a nepredvídateľne meandrujúcej formy. Vskutku pozoruhodná, neprávom polozabudnutá hudba…
Jadro dramaturgie tvorila hudba žijúcich. Tri skladby, tri pomerne odlišné skladateľské poetiky, dostatok vzájomného kontrastu, ale aj amalgám charakteristického interpretačného štýlu. Jana Kmiťová pošteklila zmysly aj oblažila intelekt hravosťou a temperamentom svojej Violin Memory, ako vždy, skladby postavenej na neochvejnom remeselnom fundamente, no hlavne na výsostne osobnej invencii v práci s timbrom, gestom aj momentom prekvapenia. Po Ravelovi prudký, hoci žiaduci transfer do súčasnosti a zároveň účinné premostenie k nasledujúcemu dielu.
Acies Milana Paľu zďaleka nie je len defilé dokonale ovládnutej husľovej idiomatiky, dovedenej na hranice expresívneho potenciálu. Prudké gesto a dôraznú prítomnosť čiernych odtieňov hlbokých registrov klavíra predoslala krátka báseň Milana Paľu, ktorá slúžila ako jediný autorský komentár ku skladbe. Účinok by však nebol taký mocný, keby sa materiál rozplynul vo formovej beztvarosti. Práve v tomto podľa mňa spočíva skrytý tromf skladateľskej stratégie umelca, ktorého verejnosť čoraz viac spoznáva nielen ako výnimočného interpreta: cit pre tektoniku, schopnosť vtáčej perspektívy, skvelý odhad pre dramaturgické rozvrhnutie, v ktorom každý tón dáva zmysel.
Po prestávke prišiel na rad tretí z prítomných. Solitudo pre husle a klavír Antona Steineckera akoby bolo strihnuté na mieru manželom Paľovcom. Poznajúc niekoľko ďalších autorových komorných skladieb, očakával som zvukovo pestrofarebnú intervalovú abstrakciu, ktorej prazáklad tkvie zrejme v odkaze Viedenčanov z prelomu minulých storočí. Prekvapila ma však zjavná klasická trojdielnosť a ešte viac rustikálne, takmer exotické prvky v strednom diele. Akoby sa do kultivovanej viedenčiny primiešali šťavnaté výrazy v jidiš, akoby sme sledovali sen uprostred ďalšieho sna… Táto koncepcia sa mi nesmierne páčila, rovnako ako osobitosť jej interpretačného uchopenia.
Najviac na tom všetkom však kvitujem značnú odvahu predostrieť takúto dramaturgiu v erbovej kamennej inštitúcii. Napokon, v komornom filharmonickom cykle to nebolo po prvý raz a môžem len zopakovať, že tieto vybočenia z prevádzkovej rutiny majú pre našu kultúru hlboký význam.