Manchester ako pupok (hudby) sveta
Nálepka world music vznikla v 80. rokoch pragmatickým rozhodnutím pomenovať rôznorodé prejavy života tradičnej hudby z celého sveta. Jubilejný 30. ročník jej najväčšej medzinárodnej platformy, veľtrh WOMEX, sa konal 23. – 27. októbra v multikultúrnom Manchestri a potvrdil, že world music je živým organizmom s dobrým evolučným potenciálom.
„Neexistuje žiadna ‚svetová hudba‘, je len hudba sveta, ten názov je nezmysel,“ hovorí mi hneď na začiatku nášho rozhovoru v hlavnom stane tohtoročného
WOMEX-u, v obchodno-kultúrnom centre Manchester Central, prvý britský fujarista, multiinštrumentalista Andrew Cronshaw, ktorý slovenský nástroj objavil už v 70. rokoch. Ja si však v Manchestri, viac než kedykoľvek predtým, uvedomujem, že scéna, ktorú zastrešil ten zatracovaný názov, akoby vznikla práve až jeho vznikom. Dovtedy bola roztratená a marginalizovaná v mori rôznych žánrov, v ktorých dominovala americko-európska produkcia. Zrazu sa fúzie tradičnej hudby s inými žánrami, napr. s pop music či jazzom, vzájomné miešania teritoriálne rôznorodých prvkov a nástrojov, ale aj čisté prejavy etnickej hudby z celého sveta dostali do spoločného hľadáčika zákazníkov CD-shopov, poslucháčov rádií a návštevníkov festivalov. Vznikol nielen vyhradený priestor v obchodoch, ale aj špecializované festivaly, platformy pre hudobníkov z krajín tretieho sveta. Hudobníci z prašných ulíc rozhorúčených kontinentov sa dostali na pódiá bohatého Západu.
Potvrdzuje mi to pri káve aj český delegát, publicista Jiří Moravčík, ktorý v Českom rozhlase pripravuje pravidelnú reláciu Ze zapadlých vesnic a na WOMEX-e je roky pravidelným návštevníkom: „Predtým bol problém presadiť týchto hudobníkov na rockových a popových festivaloch, boli to neznáme mená. Ak novinár kultúrnej rubriky novín navrhol na porade napríklad článok o Huun Huur Tu, vzbudilo to pobavenie. Postupne však vznikli špecializované časopisy, programy v rádiách, medzinárodné rebríčky world music, ako World Music Charts Europe alebo Transglobal World Music Chart, ktoré pravidelne upozorňujú na zaujímavé novinky. V posledných rokoch sa objavili aj názory znevažujúce termín world music, vraj je to kolonialistické a na Grammy sa začal používať termín global music. Naša komunita však zostala pri world music.“
Slovensko v manchesterskom úli
Áno, trenice okolo názvu sú už pasé, world music si žije svoj život. Stojac uprostred Manchester Central, kedysi veľkomestskej železničnej stanice, v hučiacom veľtržnom úli azda tisícky ľudí všetkých farieb pleti (mimochodom, včela je symbolom Manchestra), pozorujem, ako davy pendlujú medzi prekypujúcou ponukou konferencií, panelových debát a koncertov. Pri bližšom pohľade som fascinovaná zistením, že tieto „včely“ s nefalšovaným záujmom komunikujú – od stánku k stánku.
Som na mieste, kde – v dobe hegemónie digitálnej komunikácie – vládne jednoznačná potreba osobného kontaktu ako dôkaz života skutočnej komunity. Jarmila Vlčková, riaditeľka World Music Festival Bratislava, potvrdzuje, že stretnutia so živými hudobníkmi, agentmi a organizátormi festivalov sú pre ňu zásadné pri zostavovaní festivalového programu i posielaní slovenských kapiel do sveta.
Každé zastavenie pri vkusnom modrom slovenskom stánku, ktorý je tu už desiatykrát vďaka platforme WOMUSK a World Music Festival Bratislava, prináša pohľad na neustále sa obmieňajúcich debatérov so slovenskými delegátmi. Pristavujú sa tu agenti, hudobníci, organizátori festivalov, novinári. Jarmila Vlčková má každý deň nabitý stretnutiami s profesionálmi z celého sveta a v diári sa jej množia ponuky zaujímavých mien. Ponúkame svetu slovenskú hudbu, svet sa zaujíma o našu hudbu a „hudba sveta“ chce znieť na slovenských pódiách.
Známy hudobný publicista Vladimír „Potkan“ Potančok, ktorý v Rádiu FM vysiela Hudbu sveta, mi už na konci prvého dňa referuje, že je veľký záujem o bartókovskú zbierku slovenských piesní z edície Hudobného centra. Na druhý deň fotím Vlada v družnom rozhovore so starším pánom a dozvedám sa, že je to Lorin Sklamberg, zakladateľ legendárnej americkej klezmerovej kapely The Klezmatics, ktorý sa pristavil pri slovenskom stánku. K Vladovým „úlovkom“ sa neskôr pridá aj srbský experimentálny dídžej Vladimír Lenhart so slovenskými koreňmi, ktorého si posledný večer užijeme ako súčasť hlavnej ponuky WOMEX-u, v stánku sa vzápätí pristavuje brazílsky perkusionista Dende Macedo a prekvapuje informáciou, že do Manchestru pricestoval z Nitry, kde bol hosťom miestnej bubeníckej skupiny Campana Batucada. Nakoniec ho uvidíme na pódiu v jednom z najprestížnejších tohtoročných koncertov v produkcii haitského šamana Erola Josué. Jiří Moravčík mi rozpráva, ako na českom showcasovom festivale Czech Music Crossroads bola r. 2017 zjavením Katarína Máliková, tento rok zase hlavnú cenu získala slovenská skupina DIS IS MARKÉTA. Svet sa zišiel na vlakovej stanici v Manchestri a ja začínam chápať, že Slovensko pricestovalo vo veľmi slušnom vozni...
„Na WOMEX-e sme od roku 2015 a každý rok zaregistrujeme do ponuky nejakú slovenskú kapelu. Presadiť sa do schowcasovej prehliadky je však nesmierne ťažké, pretože porota vyberá z vyše tisíc prihlásených len asi 60 účinkujúcich a mnohí hudobníci majú za sebou nielen súkromnú podporu, ale často aj kampaň štátnych agentúr. Napriek tomu sa počas posledných desiatich ročníkov na veľtrhu predstavili až štyri slovenské kapely – PaCoRa, Banda, Bashavel a projekt Manuša Júlie Kozákovej –, čo je veľký úspech v stredoeurópskom kontexte,“ hovorí Jarmila Vlčková a dodáva, že v porovnaní s inými krajinami je podpora našej scény prácou „na kolene“. A to aj napriek tomu, že slovenská platforma WOMUSK sa stihla aktívne zosieťovať v rámci viacerých medzinárodných projektov, ako napríklad UPBEAT, zameraný na showcasové podujatia alebo festivalové združenie Sounds of Europe. „Naša práca sa však nekončí úspechom slovenských hudobníkov na pódiách WOMEX-u. Hľadáme finančné prostriedky na pokrytie ich účasti, zastrešujeme ju organizačne i propagačne. Na účasť na veľtrhu sa potom nabaľujú ďalšie príležitosti. Od roku 2015 sme slovenským hudobníkom zorganizovali koncerty na vyše 50 festivaloch po celom svete.“
Generačné a nástrojové obmeny
Len na okamih sa ocitnem za pultom nášho stánku a už nechtiac zaskakujem za kolegov zo slovenského WOMUSK-u, pretože sa pred ním tvorí rad záujemcov, ktorí chcú hovoriť s niekým zo Slovenska. Kolumbijsko-talianska agentka Consuelo Arbelaez sa nevie dočkať stretnutia s Jarmilou Vlčkovou a vysvetľuje mi, že by chcela rozšíriť svoje pôsobenie aj do nášho regiónu. Na WOMEX chodí už 25 rokov, a tak využívam chvíľu a pýtam sa, čo sa na veľtrhu zmenilo. „Mnohí riaditelia festivalov už prestali pracovať, prichádza ku generačnej výmene a ja tohto roku robím opäť to, čo na začiatku – chodím od stánku k stánku a budujem si kontakty.“ Zmenila sa hudba, ktorá znie na showcasoch? „Áno, je tu viac elektroniky a dramaturgiu koncertov ovplyvňuje tlak na inkluzivitu. Potreba, aby boli zastúpené všetky kontinenty, väčšina krajín, dostatok žien, domorodé komunity... Niekedy to ide na úkor kvality, podľa mňa.“
Nárast elektronickej hudby potvrdzuje aj Jiří Moravčík, ktorý hovorí, že hlavnou zmenou na scéne je to, na čom sa hrá – kedysi to boli akustické nástroje, dnes je stále viac elektroniky. „V Afrike je obrovský boom využívania mobilov pri tvorbe hudby. Najúspešnejším žánrom je tu hip hop, kedysi to bolo reagge. Mobily spôsobili revolúciu. Mladí hudobníci si na nich nahrávajú albumy, púšťajú si z nich podklady. Túto cestu nasledujú aj tí, čo vychádzajú z griotskej tradície a ovládajú tradičné nástroje. Pri tradičných nástrojoch zostala zväčša už len staršia generácia.“
Po dňoch strávených medzi koncertnými showcasmi, konferenciami, filmotékou a stánkami zbieram po večeroch sily na hlavnú koncertnú ponuku, ktorá sa ťahá do skorého rána na viacerých pódiách v meste. Prelínanie hudby z rôznych kútov sveta, rôznych žánrov, no vždy v kontakte s nejakým archetypálnym zdrojom a často s výrazným perkusívnym základom, vytvára na sklonku dňa psychedelický pocit stretu mnohého v jednom.
Japonsko, Malawi, Turecko, Gruzínsko, Okcitánia, Južná Kórea...
Moja hypnotická womexová koncertná prehliadka sa začína japonskou skupinou Mitsune z Berlína. V bizarných kostýmoch a líčení miešajú jej členovia tradičnú hudbu, kde hlavnú úlohu hrajú brnkacie šamiseny, s rockovým drajvom. Francúzsky vokálny ansámbel Barrut z Okcitánie už znie našincovi familiárnejšie, no orgiastické spevy s podporou perkusií spoľahlivo privádzajú do varu. Ako čistá voda z horského prameňa potom pôsobí prejav ženskej vokálnej skupiny Pankisi Ensemble s hudbou gruzínskych Čečenov v autentickom tvare (pokiaľ to našinec-laik vôbec dokáže posúdiť). Madalitso Band, chlapčenské duo z Malawi, nie je už na Západe nováčikom, no stále zostáva pri nástrojoch, ktoré si vyrobilo doma, keď jeho členovia zápasili so životom detí v slumoch – hudba je repetitívna, monotónna, podstatné sú zrejme posolstvá v texte. V chudobnejších afrických krajinách s vysokou mierou negramotnosti je vraj hudba stále podstatným komunikačným kanálom aj o aktuálnom dianí v spoločnosti.
Krásu sugestívneho prejavu, zrozumiteľnú naprieč kultúrami i napriek cudziemu jazyku, si vychutnávam na koncerte kvarteta speváka Ali Doğana Gönültaşa, tureckého Kurda. Melizmatický spev, opojná farba hlasu, pódiová charizma a špičkové inštrumentálne výkony na strunovom tembure, dychovom duduku, klarinete a rámovom bubne prinášajú potešenie konzumentom s rôznou hudobnou výbavou a skúsenosťou. Je to tá chvíľa, ktorej sa treba len oddať, nie sú potrebné žiadne „kódy“. Predstavujem si, že takýto intenzívny kontakt s archetypálnou krásou a umeleckou pravdou musí zasiahnuť každého. Po mužskej zostave naplní sálu ženská energia – francúzsky Ensemble Chakâm tvorí palestínska speváčka a hráčka na kánúne, akomsi arabskom psaltériu, iránska hráčka na brnkacom tare a francúzska gambistka. Úpravy tradičných piesní z Blízkeho a Stredného východu striedajú inštrumentálne skladby s vysokou mierou virtuozity, až jazzovej improvizácie, vzduchom sa vznáša orientálny odor a hudbu nežne tvrdí viola da gamba.
Apropo, parfém. Užijeme si ho až do omámenia v záverečnej produkcii piatkového večera, ktorý vrcholí okázalou show haitského speváka a profesionálneho šamana Erola Josué, kňaza haitského náboženstva vúdú. Psychedelická produkcia sa začína rituálnym voňavkovaním hlavného protagonistu a končí sa rozprášením parfému na hudobníkov i do publika. Josué sa zmieta v tanečne dokonalých autoerotických extatických pohyboch, skvelo spieva, hudobníci zabezpečujú vynikajúci background perkusií a gitár, sme pod vplyvom vôní a farieb karibskej diaspóry. Haitské božstvá vzývajúci šaman sa zvíja v lepkavej zmesi rocku, funku, jazzu a elektroniky, ktorá je pozvánkou pre všetkých, čo si chcú užiť túto (globálnemu publiku predsa len predžutú) jazdu za zmenenými stavmi vedomia. Aj to je hudba sveta.
Čaká ma posledný deň. Prvý koncert krátko po poludní je skutočným objavom a azda najoriginálnejšou produkciou, akú zažijem na svojom prvom WOMEX-e. Mladé juhokórejské trio Maegandang ako svoju komunikačnú značku uvádza pojmy „neo traditional“ alebo „neo music“. Tri tradičné nástroje – sláčikové haegeum a horizontálne veľké brnkacie geomungo a gayageum – ovládajú členovia tria s presvedčivou virtuozitou, dopĺňajúc ich viachlasným spevom v éterických aranžmánoch. Znie hudba prekračujúca hranice platformy world music – jazzové štruktúry s improvizáciami striedajú komponované plochy, niekde pri hraniciach súčasnej klasiky. Sofistikovaná world music budúcnosti.
Filharmónia
Večer si plním sen a na hodinu a pol opustím WOMEX. Odskočím si na koncert orchestra The Hallé, len kúsok vedľa, cez cestu, do veľkej The Bridgewater Hall, kde má táto miestna filharmónia svoj hlavný stan a asi dvakrát do mesiaca tu účinkuje aj regionálne rozhlasové teleso BBC Philharmonic. Betónovo-sklenené kultúrne centrum, aké v slovenskom hlavnom meste bez okolkov búrame, stojí hrdo hneď vedľa Manchester Central, hlavného sídla WOMEX-u. V nočnom osvetlení pôsobí budova z 90. rokov atraktívne, no na detailoch v interiéri už stihol zapracovať zub času. Čakám na Brucknerovu Deviatu a v mobile si rýchlo prebehnem sezónu The Hallé, ktorého začiatky siahajú až do polovice 19. storočia. Zaskočí ma malý počet koncertov filharmonického telesa v polmiliónovom Manchestri, priemerne len štyri-päť do mesiaca, vrátane lákadiel pre širšie publikum, k tomu pravidelné koncerty v okruhu do 100 kilometrov (podobne obhospodaruje okolie aj rozhlasový BBC Philharmonic). Wikipédia píše o veľkých finančných problémoch orchestra v 90. rokoch, vyhnúť sa krachu vraj pomohla obrovská fundraisingová kampaň.
Prichádza orchester a šéfka druhých huslí si tesne pred príchodom dirigenta vezme do rúk mikrofón. Prednesie ďakovnú reč hlavnému sponzorovi, ďakuje aj nám v sále, že sme prišli, a prosí, aby sme prišli aj nabudúce. Prehltnem. Následných pár neformálnych viet dirigenta k programu zapadá do konceptu komunikácie s publikom v angloamerickom prostredí. Brucknerova nedokončená symfónia bude znieť v kompletnej štvorčasťovej verzii, v publiku sedí osobne jeden z autorov rekonštrukcie štvrtej časti, austrálsky muzikológ John A. Phillips, ktorý ju naposledy revidoval pred dvomi rokmi. Opäť prehltnem a potom už takmer nedýcham. Výkon manchesterského orchestra je ohurujúci, všetky sekcie dosahujú technickú úroveň áčkových orchestrov, mladý Kahchun Wong, nový prvý dirigent The Hallé, diriguje 90-minútový kolos spamäti, precízne pracuje s orchestrálnym zvukom, Brucknerova Deviata má drámu, lesk i ťah.
Domorodý pop, skvelí House of Waters a „slovenská“ bodka
O pár minút zažívam ostrý strih, prejdem opäť do Manchester Central, kde guatemalská speváčka, príslušníčka mayského kmeňa Kaqchikel, Sara Curruchich zabáva publikum latinskoamerickým popom s angažovanými textami. Dramaturgické kvóty na genderovú inkluzívnosť a geografickú diverzitu sa podarilo splniť evidentne aj vďaka tejto zástupkyni pôvodných obyvateľov. Koncert je pripomienkou toho, že world music je hudba bez hraníc – teritoriálnych, žánrových, no občas aj vkusových.
Rýchlo obraciam list, pretože predo mnou je koncert amerických House of Waters, a podľa Vlada Potančoka si ich nesmiem nechať ujsť. Papierovo má byť kapela vynikajúca, pretože bola nominovaná na Grammy v kategórii najlepší inštrumentálny výkon za rok 2023. A je to tak. Na pódiu to iskrí, počujeme jazzové trio s výnimočnými inštrumentálnymi výkonmi, so svetom world music ho prepája najmä využitie prenosného cimbalu, na ktorom hrá líder kapely Max Zbiral-Teller s omračujúcou virtuozitou, hudobne živenou aj štúdiom stráveným u majstrov v Senegale a Indii. Svetový výkon, ktorý by zažiaril na ktoromkoľvek prestížnom jazzovom festivale. Jednou z najlepších správ pri záverečnom hodnotení tohtoročného WOMEX-u je potom informácia od Jarmily Vlčkovej, že by kapela chcela hrať na Slovensku.
Slovensko sa síce tohto roku nedostalo na pódiá WOMEX-u, no posledný koncert, ktorý absolvujem už takmer fyzicky paralyzovaná neskoro po polnoci, je predsa len trochu aj slovenský. Vizionársky dídžej Vladimír Lenhart zo Srbska je vojvodinský Slovák a na jeho koncertoch to počuť. Aj teraz spieva Zoja Borovčanin, speváčka s imidžom a pohybmi Micka Jaggera, niečo po slovensky a „Lenhart Tapes“ mixuje a manipuluje zvuky na svojich povestných špeciálnych kazeťákoch. WOMEX sa končí slovensko-srbskou experimentálnou dance party...
Na letisku si rekapitulujeme dojmy. Zástupcovia slovenského stánku hodnotia 30. ročník veľmi dobre, Vladimír Potančok dokonca ako jeho zatiaľ najlepší. Opúšťam hlavné mesto priemyselnej revolúcie, kde sa vraj dnes hovorí dvesto jazykmi, s hlavou plnou dojmov a zmyslami nasýtenými do poslednej bunky tela...