Luisa Miller vo Viedni

Len tretíkrát vo svojej histórii siahla Viedenská štátna opera po Verdiho Luise Miller. Je pritom nevysvetliteľné, prečo ostáva toto dielo v tieni populárnej trojice (Rigoletto, Il trovatore a La traviata), ktorú skladateľ skomponoval tesne po ňom. Ako poznamenal taliansky dirigent Michele Mariotti počas matiné k premiére, mnohé motívy i dramatické momenty sú v týchto štyroch operách takmer identické.

Luisa Miller (1849), tretia zo štyroch opier na motívy drám Friedricha Schillera, je v kontexte Verdiho diel novátorská, pretože sa v nej skladateľ odvracia od politických tém vojen a mocenských bojov a sústreďuje sa na príbeh medziľudských vzťahov. Už samotný názov predlohy, Úklady a láska, predznamenáva obsah opery a hoci sa objednávateľ, neapolské Teatro San Carlo, podpísal pod viacero cenzorských zásahov, výsledkom je hudobnodramatický opus v rovine silných ľudských citov. Verdi sa tu koncentruje na vzťah otca Millera a dcéry Luisy a jej lásky k mladému synovi zámožného grófa Waltera Rodolfovi, zamaskovaného za lovca. Sobáš nerovných partnerov v čase Schillera nebol možný, do príbehu vstupuje žiarlivosť, boj o pekné sedliacke dievča a intrigy, ktoré vyústia do vraždy zaľúbencov. 

Nevinnú Luisu, prekypujúcu láskou k otcovi i milencovi, stvárnila americká sopranistka Nadine Sierra veľmi pôsobivo. Jej lyrický a koloratúrny soprán je pre prvú časť tejto roly ideálne disponovaný a obstál aj v dramatickej výzve tretieho dejstva. Spievala precítene, svojím výrazom i pochopením postavy vedela strhnúť kolegov i publikum. Našťastie, práve táto postava a jej kľúčový moment v duete s otcom La tomba è un letto sparso di fiori v druhom dejstve, nie je natoľko poznačený réžiou a kostýmami, ktoré inde inscenáciu rušivo preťažujú. V prvom dejstve je Luisa súčasťou tímu distribútorov tovaru. V žlto-červenom oblečení je jednou z robotníčok, neskôr ju vidíme v nenápadnom čiernom oblečení a jej dialóg s otcom nič „výtvarné“ neruší. Cabaletta A brani, a brani, o perfido potvrdila Sierrovej istotu v belcantovom repertoári.

Aj Freddie De Tommaso v postave Rodolfa sa najskôr objavuje v žlto-červenom mori sólistov i zboru (senzačne naštudovanom zbormajstrom Martinom Schebestom), potom prichádza v bielom antickom háve s klobúkom a perím na hlave. Istá dávka humoru by neprekážala, problém je, že tento kostým ostáva postave aj v tragickom finále, keď pochopí, že Luisu i seba otrávil zbytočne. Uveril ohováraniu a žiarlivosť zvíťazila. Freddie De Tommaso je vo Viedni miláčikom publika, známa ária Quando le sere al placido, ktorú do svojich programov zaraďovali všetci slávni tenoristi, vyznela v jeho podaní nežne, s pekným legatom, no nie vždy s čistými výškami.

Krásne výkony podali George Petean ako Miller a Roberto Tagliavini v postave Grófa Waltera. Petean oplýva láskavým, zamatovým barytónom, réžia však jeho postave ublížila najviac. Prikovaný k lavičke, neskôr oblečený do väzenského pyžama, sediac na električkovej zastávke počas celého predstavenia rozmotáva nite deja. Od neho sa odvíja surrealistická retrospektíva ako inscenačný kľúč. Dueto Nadine Sierrovej s Georgom Peteanom v 3. dejstve patrilo k dojímavým momentom večera.

Po línii zaľúbencov prichádza svet oligarchov: kľúčová scéna sa odohráva v saune. Retro na totalitné Rusko je citeľné z baletných call girls a aj z videí prechádzajúcich áut. Na jednom z nich sa dovezie Federica, budúca manželka Rodolfa. Prenikavý hlas mezzosopranistky Darie Sushkovej, zosmiešnenej ružovým outfitom, dodáva jej postave vulgárny akcent. 

Wurm, správca majetku grófa Waltera, tiež zaľúbený do Luisy, má nosný bas a patrične arogantný prejav. Donútil Luisu napísať list, v ktorom uvádza, že Rodolfa nemiluje, chlad z jeho činohernej kreácie až mrazí. Režijne patrí k ústredným hýbateľom inscenácie. Zjavuje sa v prenikavom modrom obleku a vizuálne dominuje počas všetkých troch dejstiev.

Mimoriadne sa mi páčil gróf Walter v podaní Roberta Tagliaviniho. Mäkký barytón, kultivovaný prejav, hoci o detailnej režijnej práci s jednotlivými spevákmi nemožno hovoriť. Dueto Waltera a Wurma L'alto retaggio non ho bramato v podaní Marka Mimicu a Tagliaviniho patril k vrcholom večera. Otcovia musia držať spolu, aby sa nevyzradilo tajomstvo grófa, ktorý kvôli postaveniu kedysi vraždil.

Režisér Philipp Grigorian zaujal dramaturga Viedenskej štátnej opery Sergia Morabita svojimi prácami v činohre a aj niekoľkými opernými réžiami v Nemecku. Preto dostal pozvanie do Viedne. Pre Luisu Miller vytvoril aj scénu. Dielo formoval na javisku emóciami výsmechu, grotesky, ale žiaden hlboký zmysel som v jeho koncepcii neobjavila. Vlastne si ju na javisku ani neobhájil. Okrem nápadu rozprávať príbeh ako retrospektívu som nedokázala pochopiť zmysel inscenovaných gest, výrazových prvkov, ani kostýmov. Snaha odkázať na aroganciu moci v totalitnej krajine, v ktorej sa narodil a študoval, bola jasná, ale či je aktuálna aj dnes v stredoeurópskom priestore, v ktorom korupcia a konzum nielen prevládli, ale sa navyše ukrývajú za zdaním normality a pôsobia takmer neporaziteľne. Do inscenácie bol prizvaný aj herec s poruchou rastu Andrea Mühlbacher v kostýme malého medvedíka, ktorý od druhého dejstva sprevádzal Luisu a v rôznych momentoch i konal. Tento zbytočný prvok deju nijako nepomohol. 

Inscenácia ani len náznakom nepripomína, že dej sa odohráva v rázovitej tirolskej dedine. Je to najskôr fabrika, potom sauna s oligarchami a call girls, neskôr les, ružový Cadillac na videu, úplne zbytočná je nemocničná posteľ, hojdačka, nedefinovateľný les s dopravnými značkami, smetný kôš... Pohyb vnášajú baletky, pôsobivé je len vystúpenie baletky v bielom z truhly počas predohry ako spomienka na tragickú smrť Luisy. Baletky tancujú aj v kúpeľnej scéne i ďalších. Pýtam sa, či to bolo pre príbeh užitočné.

Som prívrženkyňou režisérskeho divadla, napríklad Koskyho práce ma opakovane strhli svojou logicky vystavanou akciou. Osobne dávam prednosť čistým tvarom, menej zahustenej scéne, náznakovej réžii a súladu s hudbou. Grigorianova réžia príbeh a hudobnú krásu nijako nepodporila, takže, ako mnohokrát predtým, musím vyzdvihnúť hlavne hudbu – orchester, skvelý zbor a sólistov. 

Hudobný riaditeľ Opery v Ríme, dirigent Michele Mariotti, prináša hlbokú znalosť belcanta, typickú štýlovú istotu v talianskom repertoári, divadlo a drámu si počuteľne užíva. Mariotti je veľkým znalcom a propagátorom Luisy Miller. Práve vďaka jeho hudobnému naštudovaniu zvádza nová inscenácia k tomu, aby sme zatvorili oči.

Giuseppe Verdi

Luisa Miller

Hudobné naštudovanie: Michele Mariotti
Réžia a scéna: Philipp Grigorian
Kostýmy: Vlada Pomirkovanaya

Gróf Walter: Roberto Tagliavini 

Rodolfo: Freddie De Tommaso 

Federica: Daria Sushkova
Wurm: Marko Mimica 

Miller: George Petean 

Luisa: Nadine Sierra

Viedeň

Štátna opera 

7. 2. 2026 (premiéra)

20. 2. 2026 (recenzovaná repríza)