Loline „hříšné botky“ si podmanili Ostravu
Keď v r. 2002 bratislavská Nová scéna uviedla muzikál Klietka bláznov, tak popri kvalitnej inscenácii priniesla na slovenské javiská i dovtedy tabuizovanú queer problematiku. Dielo je aj vo všeobecnosti považované za jeden z prvých muzikálov snažiacich sa vyvrátiť stereotypy o LGBTI+ komunite. Počas ďalších desaťročí vzniklo viacero titulov na totožnú tému, medzi nimi ústredné miesto patrí opusu Harveyho Fiersteina a Cyndi Lauperovej Kinky boots.
Muzikál aktuálne uvádza Národné divadlo moravskoslezské v Ostrave.
Z postkomunistických štátov, kde queer menšina momentálne zažíva nárast homofóbnych útokov, uviedlo muzikál Kinky boots ako prvé Poľsko (Teatr Dramatyczny, Varšava). Bolo to v r. 2017, teda len štyri roky po svetovej premiére. V závere uplynulej sezóny sa titul dostal aj na české javisko, nie však do liberálnej a kozmopolitnej Prahy, ale do Ostravy. Národné divadlo moravskoslezské opäť dokázalo, že spolu s plzenským Divadlom Josefa Kajetána Tyla momentálne patrí k najprogresívnejším českým muzikálovým scénam. Uvedením čerstvého hitu dokázali zvrchované postavenie ostravského súboru muzikálu a operety v domácom kontexte a následne aj inscenácia verifikovala jasný vzostup tohto ešte pred desiatimi rokmi nenápadného telesa.
Príbeh vychádzajúci z reálnej udalosti je lokalizovaný do britského malomesta Northampton, kde sa mladý Charlie ako nasledovník rodinnej dynastie musí ujať po otcovej smrti krachujúceho podniku na výrobu topánok. Lenže v tomto odvetví nevidí svoju cestu a jeho podnikateľské zručnosti tomu aj zodpovedajú. Náhodou sa stretne s drag queen Lolou a dostane nápad na záchranu bankrotujúcej firmy: výrobu nedostatkového tovaru – ženskej obuvi pre mužov, nazvaných „Loline hříšné botky“. Vedľa seba tak začnú kooexistovať dva diametrálne odlišné životné princípy. Práve na ich protikladnosti postavili americkí tvorcovia svoje dielo. V hudbe, výtvarnom riešení aj v hereckých prostriedkoch sa zreteľne zrkadlia antagonizmus všednosti a uniformnosti manufaktúry a živelnosť Lolinho sveta. Obe prostredia na seba komicky narážajú, ale súčasne obnažujú aj závažné stigmy spoločenského a privátneho spektra. Rodičovské nepochopenie, neschopnosť akceptovať inakosť či všeobecná krátkozrakosť predsudkov. Muzikál tak v skratke prehovára o generáciami sa nemeniacom probléme prijatia človeka takého, aký je – najmä, ak vykračuje z bežného priemeru komunity (a to všetko nielen v queer oblasti).
Ostravská inscenácia režisérskej dvojice Gabriely Petrákovej a Mareka Davida síce vychádza z originálnej produkcie, ale nejde o jej presnú repliku. Výprava v regiónom zriaďovanom divadle je logicky o niečo chudobnejšia, choreografia hľadá nový výrazový slovník, ale inak je vo všetkých komponentoch badateľná snaha o vernosť pôvodnej verzii. Nie je to však výčitka.
Tvorcovia stavali na istotu, na overenú podobu, ktorá mala úspech naprieč kontinentmi a rokmi potvrdila svoju univerzálnosť. Scénograf Ondřej Zicha rešpektoval zaužívané riešenia, snažil sa však priblížiť dianie bližšie k divákom, preto zakryl orchestrálnu jamu. Napriek tomu sa mnohé komorne ladené scény (stretnutie Charlieho a Loly v jej šatni a i.) odohrávajú príliš ďaleko, a tak v plnosti nemôžu vyniknúť charakterizačné nuansy a myšlienkové významy. Keďže proscénium patrí náročným tanečným číslam drag queens, nazývaným Angels, orchester pod vedením Jakuba Žídeka je umiestnený v skúšobni a zvuk je prenášaný cez reproduktory. Napriek tejto technickej náročnosti počas predstavenia nenastali žiadne citeľné nedostatky. Problematicky vyznieva len ozvučenie, ktoré spôsobuje, že spevákom často nie je rozumieť sólové ani zborové party, ich slová sú pri dynamických songoch hnané rýchlosťou tempa a pohlcované výškou decibelov. Čo je škoda, keďže preklad Pavla Bára a Michaela Prostějovského obsahovo kopíruje originál, no popritom prináša vlastné kreatívne slovné riešenia, plne melodické i kantabilné.
Keďže formálne náležitosti inscenácie čerpajú z originálnej produkcie, gros naštudovania stojí na sile herecko-speváckych dispozícií. Ján Slezák sa s rolou takého excentrického naturelu, ako je Lola, ešte nestretol. Herec vďaka sýtemu hlasovému materiálu a maskulínnemu zjavu totiž stvárňuje postavy absolútne opozitnej typológie, najčastejšie charizmatických mužov pevného slova a aktívneho činu či antihrdinov príbehových spletí. Možno preto je Lolina výbušnosť v jeho podaní priveľmi exponovaná. Herec sa, našťastie, neznižuje k parodizácii zoženštenia (ako sa to pravidelne stáva v slovenských divadlách pri stvárňovaní gay rolí), ale emočná popudlivosť a všeobecná výstrednosť postavy v jeho prejave až príliš často pôsobia ako vonkajškový ornament a nie integrálna súčasť Lolinej osobnosti a osobitosti. Naopak, keď afekt cielene ustúpi do úzadia, herec zaujme silou výpovede. Napríklad v dialógu s Charliem pri toaletách, kde sa obaja vyznajú zo svojich detských tráum i trápení ich súčasných životov. Odrazu sa Lola kontroluje: interpret tu pri balade Nejsem ten správny syn (orig. I’m Not My Father’s Son) syntetizuje jej živelný naturel stvorený pre show a celé detstvo predkladanú hanbu, ktorá ho i teraz náhle blokuje pri spontaneite konania.
Slezák cez jemné herecké detaily kladie akcent práve na tento vnútorný zápas – balans medzi prejavom, ktorý je Lole vlastný a nepodlieha kritike okolia, a správaním, ktoré od neho vyžaduje „normálna“ spoločnosť. Preto je Lola odrazu taká zdržanlivá, bojí sa dokončiť začatý pohyb, hercov Simon (ako sa úloha reálne volá) na podnety zrazu reaguje bojazlivo. Interpret tu úspešne cez dovtedy nevídanú ustráchanosť reakcií zachytáva sebareflexívne váhanie roly, uvažovanie nad sebou, ranami, láskou – všetkým, čo zocelilo, ale i pošramotilo jej vzácneho ducha. Napriek výhradám k činohre, náročný spevácky part (písaný pre afroamerických interpretov) Slezák zvláda bezproblémovo a cez jeho tvárnu významovú i vokálnu interpretáciu prináša aj do inscenačnej tradície svojbytnú podobu Loly. Škoda len nepraktickej parochne, ktorá nielenže esteticky hyzdí herca a pridáva mu na veku, ale zatieňuje aj jeho mimiku. Po speváckej stránke exceloval tiež predstaviteľ Charlieho Radim Bierski, ktorý sa však plnšie rozohral až pri eskalácii konfliktov. Mimo nich podliehal upätosti a chabej spontánnosti postavy, tak vzdialenej extravagantnosti sveta dragu, ktoré nerozkresľoval do bohatšej drobnokresby.
Uvedenie Kinky boots v Ostrave, ktorá je svojím priemyselným charakterom blízka prostrediu deja, bolo dramaturgickou odvahou. Hrať konzervatívnemu publiku príbeh o tom, že je jedno, čo kto nosí oblečené a koho miluje, pretože je dôležité, akým je človekom, mohlo vyvolať značné kontroverzie. Na týždne dopredu vypredané predstavenia a skutočne živý ohlas divákov na recenzovanej repríze však nasvedčujú tomu, že risk sa vyplatil a následne zúročil v kvalite inscenácie.