Lohengrin ako zrkadlo

Wagnerov Lohengrin v réžii Christine Mielitzovej je v repertoári drážďanskej Štátnej opery od januára 1983. V marci 2025 sa do tejto statickej, medzičasom už značne obohranej inscenácie vrátil nový hlas – Pavol Bršlík. Jeho interpretácia mystického rytiera grálu priniesla transparentnosť, kultivovaný tón a výnimočnú schopnosť frázovania. 

Inscenácia režisérky Christine Mielitzovej predstavuje dnes už historizujúci pohľad na Wagnerovu veľkú romantickú operu Lohengrin. Jej poetika je formálne poplatná svojej dobe – statická mizanscéna, sošne modelované zborové výstupy, frontálnosť a dôsledne iluzívna scénografia odrážajú inscenačné zvyklosti východonemeckého operného divadla osemdesiatych rokov. Inscenácia zasadená do obdobia nemeckého cisárstva 19. storočia kombinuje historizujúce kostýmy s akademickou výstavbou scén a ikonografiou vernou výtvarným školám 19. storočia. Dnes pôsobí ako muzeálny exponát, zaujímavý práve tým, ako nekomunikuje, o to väčší význam nadobúda každý spevácky výkon, ktorý túto neživosť narúša.

Práve estetická strnulosť paradoxne umožnila v r. 2016 debut Anny Netrebko ako Elsy. Speváčka, známa svojou vizuálnou charizmou a farebne plastickým sopránom, sa síce pohybovala v rigidnej mizanscéne, no zároveň v nej získala istú mieru ochrany, nemusela byť herecky aktívna, len ikonická. Keďže však nebola schopná naučiť sa nemecké libreto, spievaný text počas predstavení odčítavala z teleprompterov, umiestnených po bokoch javiska. Jej debut zaznamenal úspech aj vďaka Piotrovi Beczałovi, ktorého Lohengrin pekne konvenoval s jej kreáciou aj napriek počuteľnej, štýlovo cudzorodej „talianskosti“ v prednese.

Do histórie už viac než tridsaťročnej inscenácie sa v marci 2025 zapísal debut Pavla Bršlíka v titulnej úlohe. Jeho Lohengrin nevstupuje na scénu ako hlas grálu, ale ako ušľachtilý, transparentný hlas muža, ktorého „dramatickým pátosom“ je introspektíva. Už v prvých frázach „Nun sei bedankt, mein lieber Schwan“ predviedol čistú, koncentrovanú a precízne vedenú kantilénu, postavenú na stabilnom dychu a dôkladnej artikulácii. Jeho výrazová paleta bola komorná, intímna, bez afektu. V duetových pasážach s Elsou (Johanni van Oostrum) dominoval lyrickou výstavbou línie a schopnosťou budovať dramatický oblúk bez forsírovania. Nešlo o Lohengrina, ktorý dobýja, ale o takého, ktorý svoju javiskovú prítomnosť formuje napriek vonkajšej pasivite citlivo zvnútra dramatického charakteru postavy. Fyzicky bol Bršlík v mizanscéne takmer statický, no práve to zdôraznilo silu jeho vokálneho výrazu. Slovenský tenorista podal romantického rytiera vo vynikajúcej hlasovej i interpretačnej kondícii, jeho príjemný hlas nezanikal ani v dynamicky exponovaných zborových finále prvého a druhého dejstva.

Juhoafrická sopranistka Johanni van Oostrum debutovala ako Elsa v r. 2019 v Mníchove. Vtedy jej hlas zaujal mäkkou lyrickou hĺbkou a schopnosťou udržať dramatické napätie v elegantnej belcantovej linke. Dnes však znie inak – jej tón je jasnejší, ostrejší, najmä vo výškach už menej poddajný. V súčasnosti sa čoraz viac približuje k dramatickému sopránu – bez zreteľnej plnosti, no s rastúcim tlakom v extrémnych frázach. Jej Elsa v Drážďanoch bola presná, štýlovo ukotvená, no menej sugestívna než v predchádzajúcich interpretáciách.

Vrcholom Bršlíkovho výkonu bol, prirodzene, monológ „In fernem Land“, ktorý spevák nepoňal ako pátos, ale ako dôvernú výpoveď. Text nebol deklamáciou, ale tvarovaným rozprávaním: tichým, nesúdnym, obsahovo jasným. Dynamická výstavba bola gradovaná zvnútra, frázovanie v dlhých oblúkoch, výšky stabilné, vo výraze introvertné. Bršlík tu uplatnil svoju schopnosť frázovať s rozvahou, s dôrazom na význam slova, nie na jeho efekt. V kontexte tejto inscenácie pôsobil ako hlas, ktorý do prežitých obrazov vnáša nový zmysel – nielen hudobný, ale aj filozofický.

Vo finále tejto veľkej výpovede, v replike „…erkennt ihr ihn…“, došlo k drobnému výpadku spevákovej koncentrácie. Bršlík zrejme podcenil dychovú prípravu rozsiahlej frázy, čím v týchto dvoch taktoch stratil na istote aj farebnosti. Replika, ktorá má byť emocionálnym ohniskom výpovede o Lohengrinovom pôvode, napokon nezažiarila tak, ako by mohla. V kontexte celého večera však išlo o zanedbateľné zaváhanie – o moment, ktorý ľudsky pripomína, že aj najvyššia sústredenosť má svoje hranice. Dirigent Sebastian Weigle mu príliš nepomohol: začal pomaly, takmer obradne, no postupne zvyšoval tempo, čím síce podporil dramatickú kulmináciu finále „rozprávania o gráli“, no zároveň vystavil speváka vyššiemu technickému tlaku. Bršlík túto pascu prečítal s prehľadom a transformoval záverečný obraz na koncentrát významu, nie efektu.

Nasledujúce číslo privolania labute je technicky ešte náročnejšie než samotné Gralserzählung – hlas je vystavaný vo výškach na dlhom legate, navyše, vo vypätej mizanscéne. Bršlík ho zvládol bravúrne, s istotou, čírou artikuláciou a dramatickou súdržnosťou.

Silným momentom inscenácie ostáva aj obsadenie Heinricha Vtáčnika – Georg Zeppenfeld v tejto úlohe exceluje nielen v Drážďanoch, ale aj v Bayreuthe. Jeho bas má dôstojnosť, farbu a artikulačnú suverenitu. V každej replike je prítomná autorita a bezvýhradná hudobná kultúra. Zborové scény, napriek svojej choreografickej strnulosti, nadobudli pod jeho vedením potrebnú dramatickú vertikálu. Silne zapôsobila aj Anja Kampe ako Ortrud – herecky detailná, mimicky až démonická, predovšetkým v činoherne intenzívnom duete s Telramundom. Aj napriek počuteľnému forsírovaniu vo finále vyčerpávajúceho večera dodala postave presnú psychologickú kresbu diabolskej intrigánky. Telramund Markusa Marquardta pôsobil výrazovo plochšie – jeho basbarytón postrádal dramatický kontrast i zmysel pre stíšené momenty.

Staatskapelle Dresden pod taktovkou Sebastiana Weigleho znela sústredene a kompaktne. Tempá boli rozvážne, detailné, priestor pre spevákov široký. Dirigent neprekryl scénu, ale ju tvaroval – udržal napätie aj v statických momentoch. Hudba niesla drámu, ktorú mizanscéna nie vždy ponúkala. Práve v takýchto momentoch mohol vyniknúť Bršlíkov spôsob výrazovej artikulácie – opierajúci sa o prirodzený tok hudby a schopnosť nájsť emocionálnu rovnováhu medzi slovom a tónom.

V interpretačných dejinách postavy Lohengrina rezonujú mená Lauritz Melchior – sošný, tmavý hlas s monumentálnou legatovou oblúkovitosťou, Sándor Kónya, ktorý do úlohy vniesol žiarivú mäkkosť a cit pre mezza voce, Peter Hofmann, v ktorom sa hrdinskosť stretávala s hereckou prítomnosťou, a napokon Klaus Florian Vogt – Lohengrin éterický, biely, takmer nehmotný. Bršlíkova interpretácia nestojí oproti nim, ale vedľa nich: jeho hlas je ľudský, disciplinovaný, nosný a emočne plastický. Nehrá sa na transcendenciu – vyjadruje ju cez jazyk tónu.

Wagnerova predstava rytiera grálu je dnes na scéne nezriedka banalizovaná alebo pokrivená. Bršlík ju poňal ako výzvu k elementárnosti – zbavenú mystickej pózy a bombastickej veľkoleposti. Nepotreboval mystifikovať, aby presvedčil. Jeho drážďanský debut poukázal na to, že aj medzi zažitými obrazmi možno postaviť dramatickú figúru, ktorá osloví – nie ilúziou, ale pravdivosťou. To je možno tá najcennejšia odpoveď, akú dnes môže Lohengrin ponúknuť: Aj hrdinstvo môže byť tiché a aj pravda neokázalá. A že niekedy je práve spev zvnútra najsilnejšou výpoveďou operného divadla.

---

Richard Wagner 

Lohengrin

Réžia: Christine Mielitz

Dirigent: Sebastian Weigle

Scéna a kostýmy: Peter Heilein

Svetlo: Friedewalt Degen

Dramaturgia: Matthias Rank

Heinrich der Vogler: Georg Zeppenfeld

Lohengrin: Pavol Bršlík

Elsa von Brabant: Johanni van Oostrum

Friedrich von Telramund: Markus Marquardt

Ortrud: Anja Kampe

Heerrufer des Königs: Birger Radde

Sächsische Staatskapelle Dresden, Sächsischer Staatsopernchor Dresden, Sinfoniechor Dresden, Extrachor der Semperoper Dresden

Drážďany

Štátna opera

21. 1. 1983 (premiéra)

30. 3. 2025 (recenzovaná repríza)