Leuvenský šansoniér otvoril Dni starej hudby

6. 6. 2025

Bratislava, Koncertná sieň Klarisky

Dni starej hudby

Sollazzo Ensemble

Leuvenský šansoniér

„Toto je snom každého organizátora festivalu,“ povedal Igor Valentovič, riaditeľ Hudobného centra, keď privítal divákov vo vypredaných Klariskách na otváracom koncerte festivalu Dni starej hudby. Súbor Sollazzo Ensemble predstavil výber skladieb z Leuvenského šansoniéra, vzácneho kódexu z  15. storočia. Rozmermi maličký prameň – padne do dlane – kúpil akýsi starožitník spolu s nábytkom na aukcii v Belgicku a  osvietene ho priniesol do Nadácie Alamire (Alamire Foundation) v Leuvene, kde okamžite nastal rozruch. Belgická vláda následne zabezpečila financie vo výške vyše 80 tísic eur na kúpu spevníka

Zbierka trojhlasných polyfónnych diel franko-flámskej proveniencie sa stala senzáciou. Výskumníci rôznych odborov na nej  pracovali pomocou najmodernejších technológií desať rokov, čoho výsledkom je nielen nahrávka kompletných päťdesiatich skladieb a  celý rad koncertov, ale aj významný vklad do kultúrnej i technologickej prezentácie krajiny. (Nielen kultúrna scéna, ale aj inovátori v Sillicon Valley videli Leuvenský šansoniér, ktorý dnes so sebou nosia belgickí politici na zahraničné cesty.)

Technicky i interpretačne večeru dominovala jednoznačne sopranistka škótsko-maltézskeho pôvodu Carine Tinney. Niet sa čomu čudovať, veď spolupracuje s  renomovanými telesami na celom svete a  je vyhľadávanou interpretkou nielen starej hudby, ale aj novších štýlových období až po súčasnosť. Jej skutočne dokonale ovládaný soprán znel aj v hrudnom registri nádherne, pričom  nebolo badať jediný prechodný tón. K  technickej dokonalosti pridávala presvedčivú historicky poučenú interpretáciu, prácu s frázou i správnu mieru herectva, slovom, bola očarujúca.

Inštrumentalisti (Anna Danilevskaia – vihuela de arco a umelecká vedúca, Christoph Sommer – lutna, Filipa Menesesová – vihuela de arco) uviedli akoby stredný diel koncertu zložený z niekoľkých skladieb zo zborníka hraných bez spevu, tak ako to bývalo v  minulých storočiach. Otázkou na odborníkov ostáva, či nebol prednes ansámblu v niektorých skladbách predsa len trochu málo oduševnený, či by si diela nezaslúžili viac energie. Miestami som mal totiž dojem, že spomenutá dominantnosť sopranistky sa prejavovala nielen interpretačne, ale aj hlasitosťou, čo zbytočne umenšovalo kolegov na javisku. U  činorodých spevákov je to často spôsobené tým, že sú „rozospievaní“ z  väčších produkcií. S prístupom umelcov si však nedovolím ďalej polemizovať a  svoje mohla zohrať aj akustika Klarisiek, ktorá podľa mojich skúseností praje vysokým frekvenciám.

Majstri speváci zo Sollazzo Ensemble (Jonatan Alvarado, Lior Leibovici) nám znova ukázali, že sa dá spievať aj inak, ako sa to na našich umelecko-vzdelávacích inštitúciách (až na skutočne ojedinelé výnimky) vyžaduje. Delikátny lyrický prejav, poctivá práca s textom, lahodne znejúci čistý register boli správne zvolenými prostriedkami na vytvorenie zážitku. Aj v mužskom fachu sa dá pracovať s „naturálom“ technicky zaobstaraným, znelo posadeným a poučeným. Ba čo viac, dá sa aj vďaka takémuto spievaniu naplniť sála do prasknutia a dostať búrlivý potlesk. K tomu krátka poznámka. Koľko mužských speváckych talentov sme už premrhali tlačením do dramatickej opernej polohy, v  ktorej sa nenašli a nikdy sa nenájdu…? Dodnes sa toto, prepytujem, násilie na spevákoch opakuje. A pritom starej hudby i jej prameňov na Slovensku (a v strednej Európe) je dosť na to, aby táto scéna žila a  predávala vstupenky.

Koncert Sollazzo Ensemble v rámci Dní starej hudby priniesol okrem neopakovateľného zážitku a jedinečnej dramaturgie i príbeh o tom, ako sa spájajú veda a  výskum s  umením, z čoho si môžeme brať príklad v dobe, keď sa financie sústreďujú na inovácie. K tomuto počinu patrí festivalu i jeho organizátorom veľký potlesk.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)