Leo de María a Gábor Hontvári v Žiline
7. 4. 2025
Žilina, Dom umenia Fatra
Allegretto Žilina
Leo de María, ŠKO Žilina, Gábor Hontvári
Kolář – Chopin – Beethoven
Otvárací koncert festivalu Allegretto priniesol príležitosť predstaviť žilinskému publiku dvoch mladých umelcov: španielskeho klaviristu Lea de Maríu a maďarského dirigenta Gábora Hontváriho. Zároveň však umožnil sledovať, ako sa s touto konšteláciou vysporiada domáce teleso – Štátny komorný orchester Žilina. Zaujímalo ma, ktoré silné stránky týchto hostí orchester pomôže vyzdvihnúť – a ktoré, naopak, nechá nepovšimnuté.
Program koncertu sa pohyboval v overených mantineloch klasického a romantického repertoáru. Chopinov Koncert pre klavír a orchester č. 1 e mol op. 11 a Beethovenova Symfónia č. 4 B dur op. 60 sú dielami, v ktorých sa teleso pohybuje suverénne – patria k jeho štandardnému repertoáru. Výrazným kontrastom bola premiéra nového diela slovenského skladateľa Roberta Kolářa Karloveská sinfonietta. Práve táto kompozícia bola pre mňa najzaujímavejšou časťou večera, a to nielen z pohľadu samotného diela, ale aj z perspektívy jeho interpretačného uchopenia orchestrom a dirigentom.
Zo zvedavosti som si vyžiadal partitúru od autora. Ukázala sa ako prehľadná, s vedomým rešpektom voči interpretačným možnostiam slovenských orchestrov. Kolář sa nesnaží komplikovať, naopak – jeho kompozícia ponúka jasnú faktúru, rytmické nápady, číru harmonickú reč a osviežujúce dychové sóla s jemne „nadžezovelým“ nádychom v tretej časti. Veľmi som dúfal, že orchester túto hudbu prijme s chuťou a tvorivým zápalom. O to väčšie bolo moje sklamanie. Výkon pôsobil odťažito, nezúčastnene – akoby išlo len o ďalšiu povinnú jazdu. Zanietenie hráčov pripomínalo nadšenie tínedžera z povinného čítania Maríny. Smutný osud pôvodných slovenských diel sa, žiaľ, opäť zopakoval.
Zato nástup Chopinovho koncertu bol akoby z iného sveta. Orchester ožil, farby sa vrátili do zvuku, krv začala znovu prúdiť. Leo de María predviedol spoľahlivý a vyrovnaný výkon, s výrazovým nasadením a rešpektom k štýlu diela. Jeho muzikalita a istota si okamžite získali publikum. Príjemným bonusom boli aj dva prídavky zo španielskej klavírnej literatúry – hoci len na chvíľu, priviali do koncertnej sály energiu a rytmický temperament Pyrenejského polostrova. Kiežby podobný rešpekt k domácej hudbe preukazovali aj slovenskí interpreti...
Druhá polovica večera priniesla interpretačný vrchol v podobe Beethovenovej Symfónie č. 4. Dielo, ktoré má orchester evidentne zažité, znelo sústredene, so silným vnútorným napätím a s radosťou zo samotnej hry. Hontvári dirigoval spamäti, čo svedčilo nielen o jeho dôvernej znalosti diela, ale aj o ochote „ísť s kožou na trh“. Jeho gesto nebolo zamerané na kontrolu nástupov, ale na komunikáciu vášne a chvíľami až existenciálneho zápalu. Občas pripomínal tanečníka bojujúceho o život. A hoci nie vždy bola súhra bezchybná, energiu a oduševnenie hráčom nemožno uprieť. Priznávam, už dlho som nepočul ŠKO hrať s takým zápalom. Bolo príjemné zistiť, kam až dokáže toto teleso zájsť – ak skutočne chce.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 4/2025.)