Láska

Sľubovala mu, že budú spolu variť, chodievať do parku a potom do mestskej galérie, tie ostatné pred ňou nie. Každá hneď chcela ísť na výlet do Londýna, najradšej na Oxford Street, o varení ani zmienka, ale nasťahovať sa k nemu, to áno. Vstane a odšuchce sa do kuchyne. Nie je tam žiaden špinavý riad, ani neporiadok, len známky spustnutosti: nedbalo prehodená utierka, vankúšik zo stoličky na zemi, v rohu zošúverená monstera. Tamara mu veľmi chýba. Dokáže len spať, ležať, dívať sa do prázdna a počúvať hudbu. Depeche Mode spievajú Precious, napríklad. Dookola. Mama tvrdí, že to je depresia, áno, dobre. Ďakujem, mama. Nie je si celkom istý, či by sa mal liečiť. Mať zlomené srdce spôsobuje smútok, stratu chuti do jedla, nesústredenosť, nespavosť a plačlivosť. Rána sú najhoršie. Okrem toho, že sa ešte stále automaticky pozrie doľava a jej tmavé vlasy tam nie sú, ráno ho bolieva hlava, ráno máva opicu, depresiu až potom. Vracia sa z roboty a nevie sa dočkať postele. Nikdy sa nestretol s prípadom, že by človek zomrel z večera do rána len vďaka alkoholu, ale pokúsi sa. Postaví sa k zrkadlu – chce vedieť, či je nutné sa oholiť. Nerád by zomrel neupravený. Nevyzul sa, všetko, čo si ráno obliekol, bolo čisté, a tak sa teraz rovno natiahne na pohovku a chvíľu sa díva na fľašky, čo si kúpil. Postaví si ich oproti, na stolík konča postele. Na dvore kričia deti a on si líha. Rozplače sa. Vyskočí, z kredenca vytiahne trojdecový pohár, taký, akých je na svete najviac. Stolík pritiahne k posteli, pod hlavu si podloží vankúš. Už už by sa bol napil, ale zase vstane a zvesí zo steny na chodbe zrkadlo. Oprie ho o posteľ tak, aby sa videl. Naleje si plný pohár rumu a vypije ho na štyri glgy. Takmer omdlie od hnusu, niečo také odporné mal v ústach, keď mu pred rokmi vložila jeho teta do úst olivu. Nenavyknutý na trpké chute, okamžite ju vypľul. Chcel sa vtedy napiť, nech zabije tú pachuť, ale povedala, že oliva sa nezapíja, poslala ho von. Ľahol si do trávy. Musel sa dívať na oblohu, inak by sa povracal. Ale teraz sa nesmie. Kto chce zomrieť, nemôže byť v rozhodujúcich chvíľach dogrcaný, zvracanie ľudí vracia do života, či sa im to pozdáva, alebo nie. Nalieva si ďalší pohár. Díva sa na svoju tvár a hoci podľa mienky svojej mamy vyzerá bystro, sám vníma len rozpleštený nos a vodnaté oči. Keď chodil na základnú, v deviatej triede sa jeho spolužiak Boris zamiloval a schudol dvanásť kilogramov. Prestal chodiť do školy, aj tak tam len ležal na lavici, mohli na ňom rúbať drevo, na ničom mu nezáležalo. „Ja som zatiaľ rapídne neschudol,“ uvažuje muž na posteli, „alebo možno aj.“ Nevie. Ale nie je decko, nemá štrnásť, má tridsaťjeden a poznal už zopár žien, vlastne ich mal toľko, že by o ženách mohol napísať knihu. Večná škoda, že sa chce zabiť. „Ony o nás hovoria neustále. Kam sa pohnem, tam nejaká hus rozpráva, ako ju muži sklamali, teraz chce byť sama sebou a mať sa rada.“ Aj on sa má rád. Aj Tamaru mal rád. Vybabrala s ním, to je jasné, lenže on sa z toho nevie dostať, rovnako, ako z tohto bytu. Okrem práce a večierky nechodí nikam, trvá to už dlho a je vyčerpaný. Prvé týždne dúfal, že to prejde. V kancelárii prestal s ostatnými chodiť do kuchynky, jedol sám, alebo vôbec. Tamara bola vzdelaná. Nie je to synonymum múdrosti, ale bola aj múdra. Keby bola hlúpa, necnelo by sa mu, ale nebola. Narodila sa pre lásku. V noci bola pekná a cez deň krásna, svetlo ju menilo na krištáľ, jej hladká pleť a mliečna vôňa mu neschádzajú z rozumu, pamäť je smrť, záhuba, jadrová zbraň. Milovala hudbu. Presne takú ako on, poznali slová, spoločne vykrikovali refrény. Ale tu niečo zahapruje, tu sa niečo pokazí, čosi sa celkom stratí a po dvoch rokoch stála na chodníku a ukladala do taxíka svoj toaletný stolík a kufor, viac si nevzala. Dobre počula, že on potláča vzlyk. Objala ho a povedala ahoj. Ešte chvíľu tam stál a potom nezamieril naspäť do vchodu, ale posunul sa o tri metre ďalej. Prudko vstúpil do večierky a veľmi sa udrel, mali zatvorené. Vrátil sa domov, na pohovku a je tam doteraz, už trinásty mesiac, z toho posledné týždne doslova, lebo z roboty ho vyhodili. Nalieva si tretí pohár a ruka už nemá istotu. Pridŕža si pravé zápästie ľavačkou. Vypije. Zaspí. Hudba sa točí do slučky, ruka ženy ho hladí po spánkoch a jej prsty mu vojdú do vlasov, otvoril oči, je noc. Nie je tam, ani tam nebola, sníva sa mu o nej dookola, ale veď kdesi čítal, že ak sa ti o niekom sníva, tak ten človek na teba myslí. Možno sa ešte vráti. S ťažkosťami vstane a pustí si Reginu Spector, Samson. Otrasný slaďák. Nevráti sa. Trinásť mesiacov je dlhá doba. Regina kvíli, vyplakáva za klavírom, vypne to. Siahne po platni Chopina v podaní Arthura Rubinsteina, áno, to sa hodí oveľa viac. Ako veľkolepo sa dá zahrať zúfalstvo. Nalieva si, fľaša je prázdna. Zaspí. Nasledujúce ráno vstane o jedenástej, umyje si zuby aj tvár, učeše sa. Oblečie si čisté tričko a vyjde von. Tamara kráča s ním. Počuje ju v každom zvuku ženských podpätkov za sebou, pred sebou aj popri sebe. Posmeškárom by vykrútil krk, hovorili si, že sa zbláznil, svojim rodičom povedal, že ho okradla o peniaze, „dokonca si napratala tašku zaváraninami od teba, mami.“ Nikto z nich netuší, ako ho vyčerpáva byť ako tak pri vedomí, posadnutosť sa mení na ešte väčšiu a nemá konca, len hlupák si myslí, že mu pomôže terapia, rozhovor, dobrá rada. Pol dňa chodí hore dolu po meste, vracia sa oblúkom cez Dukliansku, ale cestou ešte vojde do supermarketu a kúpi si vodku. Stmieva sa. Otvára nápoj a pomaly sa napije priamo na chodníku. Sedí na lavičke neďaleko obchodu. Díva sa na tmavú rieku. „Tak toto je ten slow life, to spomalenie, o ktorom toľko hovoria, idioti, nerobte nič, preciťujte, spomaľte sa, aby ste boli šťastní,“ rozpráva sa sám so sebou. Postaví sa, je opitý. Ide nočným mestom, po strede cesty, ako los v Nórsku, vie, že ho obídu a budú len trúbiť, aká bieda, nikto na neho nezavolá ani len políciu. Doma, v dôverne známej izbe, milovanom útočisku, vytiahne platňu od Michelle Gurewich. Party Girl znie oveľa lepšie z vinylu ako z prehrávača, hodí sa k vodke, k zatiahnutým závesom, k predstave smrti. Z práce ho pred šiestimi týždňami vyhodili a cesta je voľná. Už ide len o to, kedy príde majiteľka bytu, v ktorom býva, a pošle ho preč, pretože jej nebude mať z čoho zaplatiť nájom. Vypije ďalší pohár, počúva tú Gurewich, má kurevské meno, krásne meno, uvedomil si, že bol aj na koncerte, kde sú tie časy keď sa dokázal pohybovať medzi ľuďmi. Vie sa ľutovať cielene, premyslene si navodiť pocit najhlbšej frustrácie. Odrazu vstáva a otvára počítač. „Som šťastný, že nemám srdce z kameňa,“ napíše, potom notebook zatvorí a pustí sa do hľadania čistého papiera, musí to napísať rukou. „Nemám srdce z kameňa, je pružné ako psík a verné ako struna, vlastne opačne, Tamara, ja umriem v spánku, tak ako ty, každý na svojej strane slepoty.“ Nemal v pláne, aby sa to rýmovalo, ale keď sa tak na to pozerá, je to pekné, nechá to tak. Nič netreba meniť, dve stoličky prisunie k stolu a skontroluje si nechty, sú čisté, papier zostáva na parapete, tam ho nájdu, Gurewich dohrala. Zapne televízor aj reproduktory a vyhľadá Tout le monde est fou, remix od Jain a Solomuna. Celý svet sa zbláznil. Umyje pohár, utrie ho dosucha a otvorí novú fľašu. Zrkadlo zavesí naspäť na stenu, uprace druhú polovicu postele a ľahne si na tú svoju. Vankúš si podloží tak, aby sa hlava mierne opierala o stenu, má naliate, pije.    

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 11/2025.)