Larinov repertoár na javisku, spomienky v hľadisku
12. 9. 2026
Bratislava, Opera SND
Sergej Larin Tribute
Linda Ballová, Peter Berger, Lucia Byráková, Monika Fabianová, Katarína Hano Flórová, Dalibor Jenis, Max Jota, Tomáš Juhás, Veronika Mihálková, Tamara Morozová, Ondrej Šaling
Orchester Opery SND, Tomáš Brauner
Čajkovskij – Dvořák – Offenbach – Bizet – Strauss – Verdi – Puccini
Pripomínanie osobností, ktoré sa výrazne zapísali do dejín slovenskej opernej kultúry, sa v ostatných sezónach stalo pravidelnou súčasťou dramaturgie Opery Slovenského národného divadla. Pod označením Tribute či Gala uvádza Opera SND od r. 2021 večery venované Edite Gruberovej, Lucii Popp, Ondrejovi Malachovskému, Gabriele Beňačkovej, Petrovi Mikulášovi či Ľube Baricovej.
Do tejto línie sa zaradil aj koncert Sergej Larin Tribute, pripravený pri príležitosti nedožitých sedemdesiatych narodenín lotyšského tenoristu. Napriek medzinárodnej kariére sa na svoju domovskú scénu v Bratislave vracal často a vytvoril tu podstatnú časť svojho repertoáru.
Práve z neho vychádzala dramaturgia spomienkového koncertu. Program bol zostavený prevažne z opier, v ktorých Larin účinkoval na javisku SND. Výnimkou bola Dvořákova Rusalka, v ktorej síce v Bratislave nespieval, no postavu Princa stvárnil po boku Renée Flemingovej v inscenácii Roberta Carsena v Parížskej opere (2002). Na prvý pohľad teda išlo o logický dramaturgický kľúč: prostredníctvom árií a duetov pripomenúť ťažiskové úlohy Larinovho repertoáru. Otázkou však zostáva, či to na vytvorenie skutočného koncertného tribútu stačí.
Samotného Larina (zomrel v r. 2008) divákom pripomenuli iba stručný príhovor Jána Galloviča, krátky záber zo životopisného dokumentu (réžia: Marián Chudovský) a jeden záznam z koncertu SND, na ktorom tenorista pod taktovkou Rastislava Štúra spieval áriu Turidu z Mascagniho Sedliackej cti. Vzhľadom na to, koľko ľudí so živou osobnou i umeleckou spomienkou na speváka bolo stále k dispozícii, ba dokonca aj prítomných v sále, zostal potenciál spomienkového koncertu nevyužitý. Dramaturgia totiž postupovala opačným smerom: vybrala opery, v ktorých Larin v SND spieval, a k nim priradila interpretov, ktorí príslušné postavy stvárňujú v súčasnom repertoári divadiel. Vznikol tak koncert z Larinovho repertoáru, no iba v obmedzenej miere koncert o Larinovi.
Zvolený princíp by nemusel byť až taký problematický (koniec koncov, za ostatných päť rokov sme si naň už zvykli), keby priniesol presvedčivý hudobný výsledok. Výber konkrétnych čísel a ich obsadenie však vo viacerých prípadoch nerešpektovali individuálne dispozície prizvaných sólistov, čo sa nevyhnutne premietlo do interpretačnej úrovne večera. K súdržnosti koncertu neprispel ani pomerne vysoký počet účinkujúcich. Hoci mohol na prvý pohľad vzbudzovať dojem veľkoryso koncipovaného galavečera, viacerí speváci sa predstavili iba v jedinom čísle, prípadne dostali priestor ako partneri iného sólistu. Výsledkom bol interpretačne nevyrovnaný a dramaturgicky rozdrobený sled výstupov.
Orchester viedol šéfdirigent Opery SND Tomáš Brauner. Už v úvodnej predohre k Čajkovského Pikovej dámerozohral orchester do dynamicky pôsobivého a farebne vrstevnatého zvuku. Ešte presvedčivejšie vyznela Polonéza z Dvořákovej Rusalky, ktorá aj v rámci bežných predstavení patrí v Braunerovom naštudovaní k vrcholom inscenácie. Dirigentovo porozumenie českému repertoáru sa prejavilo v plastickom modelovaní orchestrálneho zvuku, prirodzenom vedení fráz i gradácii celku. Orchester však nepodal vyrovnaný výkon. Predovšetkým v plechových dychových nástrojoch sa opakovane objavovala intonačná neistota, exponované vstupy trúbok zneli miestami nečisto a v niektorých číslach sa pridali aj rytmické nepresnosti. Zaradenie Pucciniho Adagietta F dur navyše v kontexte programu pôsobilo neorganicky.
Dalibor Jenis, prvý sólista večera, neponúkol Jeleckého áriu „Ja vas ľubľu“ z Čajkovského Pikovej dámy ako samoúčelnú prezentáciu vokálnych kvalít. Zaznela ako osobná výpoveď zrelého muža, ktorej presvedčivosť pramenila zo skúsenosti speváka, interpretujúceho túto postavu na medzinárodných pódiách už roky. V hlbšej polohe hlas miestami strácal voľnosť a tón nadobúdal mierne zastretý, hrdelný charakter, stredná a vyššia poloha si však naďalej zachovávali objem, rezonanciu i charakteristický lesk.
V árii Princa „Vidino divná, přesladká“ z Dvořákovej Rusalky sa predstavil Peter Berger, ktorý túto postavu pravidelne interpretuje doma i v zahraničí. Jeho tenor však tentoraz pôsobil matnejšie a menej uvoľnene. Vo forte dokázal vytvoriť stále impozantný zvuk, na prechodových tónoch a v dynamicky subtílnejších miestach sa však objavovali drobné intonačné neistoty. V neskoršom výstupe Dona Josého už pôsobil vokálne istejšie a intonačne čisto.
Max Jota sa na slovenských javiskách etabloval najmä v odbore spintového tenoru. V duete Hoffmanna a Giulietty z Offenbachových Hoffmannových poviedok podal vokálne korektný a farebne kultivovaný výkon, zatiaľ čo Giulietta Lindy Ballovej narážala na príliš nízko položenú tessituru partu. Menej presvedčivo vyšiel Jotovi Radames z Verdiho Aidy: jeho tenor znel v tejto úlohe príliš svetlo a nároky vysokej polohy odhalili hranice jeho aktuálnych dispozícií pre tento typ repertoáru.
Naopak, Monika Fabianová sa mohla oprieť o dlhoročnú skúsenosť s titulnou postavou Bizetovej Carmen. V Seguidille potvrdila interpretačnú suverenitu, vyrovnanosť registrov a príťažlivý tmavý timbre. Presvedčila tiež prácou s textom a prirodzeným divadelným cítením, vďaka ktorému ani koncertné uvedenie tohto čísla nestratilo charakter dramatickej situácie.
Záverečná scéna z Ariadny na Naxe Richarda Straussa sa stala najvýraznejším príkladom problematickej dramaturgie večera. Nie preto, že by dielo do programu nepatrilo, ale pre nepomer medzi nárokmi partitúry a možnosťami obsadenia. Tamara Morozová bola ako Ariadna jej suverénnym stredobodom. Sýty, tmavšie sfarbený soprán disponoval leskom, objemom i značným dynamickým rozpätím; speváčka dokázala plynulo modelovať frázu od mäkkého piana po plné fortissimo bez straty opory či kvality tónu. Ukážková dychová technika, kultivované frázovanie a štýlové porozumenie nemeckému repertoáru vytvorili jeden z vokálne najkomplexnejších výkonov večera. Krátky vstup Zerbinetty divadlo zverilo Lucii Byrákovej, frekventantke Operného štúdia SND s priezračne čistým lyrickým sopránom. Problematickým článkom ansámblu sa stal Bakchus Ondreja Šalinga. Spevák má nespornú afinitu k nemeckojazyčnému repertoáru a v ostatných rokoch v SND siahol aj po spintových úlohách, Straussov Bakchus však leží za hranicou jeho prirodzeného hlasového odboru.
Katarína Hano Flórová v Ameliinej árii „Come in quest’ora bruna“ z Verdiho Simona Boccanegru opäť ukázala potenciál svojho hlasového materiálu: príťažlivý tmavší timbre, výraznú muzikalitu i úctyhodný objem. Škoda len prechodov medzi registrami, ktoré neboli úplne plynulé a hlas sa pri nich lámal.
K vrcholom večera patril duet Dona Carla a Rodriga „È lui!... desso... l'Infante!“ z Verdiho Dona Carla. Svetlejšie sfarbený tenor Tomáša Juhása, ktorý sa postupne posúva k spintovému odboru, sa prirodzene zvučne spájal s tmavým barytónom Dalibora Jenisa. Rytmicky aj intonačne išlo o jedno z najprepracovanejších čísel koncertu.
Vokálnym vrcholom programu sa stala Veronika Mihálková v árii Turandot „In questa reggia“. Mihálková dokázala spojiť prieraznosť dramatického hlasu s kantilénou a zmyslom pre taliansky štýl bez toho, aby Turandot skĺzla k chladnému či ostro rezanému vokálnemu prejavu. Jej výkon potvrdil dispozície na najnáročnejšie úlohy dramatického sopránového odboru a zároveň pripomenul typ hlasu, ktorý po Ľubici Rybárskej či Maide Hundeling na slovenskej opernej scéne chýbal.
Večer uzavrel Tomáš Juhás Calafovou áriou „Nessun dorma“. V porovnaní s presvedčivým Verdiho duetom tu bolo zreteľnejšie, že tento typ pucciniovského spinto repertoáru zatiaľ nepatrí do prirodzeného centra jeho hlasových dispozícií. V snahe dosiahnuť väčší objem miestami rozširoval tón a vedenie fráz sprevádzalo nadmerné portamento. Záverečné vysoké h však zaspieval intonačne isto.
Koncert Sergej Larin Tribute priniesol viacero pozoruhodných aj problematických individuálnych výkonov a pripomenul šírku repertoáru tenoristu, ktorý zanechal v histórii Opery SND výraznú stopu. O to väčšia škoda, že živá pamäť na Larina zostala prevažne v hľadisku, zatiaľ čo na javisku dominovala rekonštrukcia jeho niekdajšieho repertoáru. Ten síce môže veľa vypovedať o rozsahu spevákovej kariéry, sám osebe však nedokáže sprostredkovať osobnosť, ktorá mu kedysi dávala hlas a tvár. A práve tá na koncerte s názvom Sergej Larin Tribute chýbala najviac.