Labutia pieseň ako nádej a sila

V priestore zrekonštruovanej a poslucháčmi naplnenej kinosály SNG sa 17. 4. a 18. 4. konala premiéra hudobno-divadelnej inscenácie režiséra Petra Mazalána nazvanej podľa piesňového cyklu Franza Schuberta Schwanengesang D 957. Autor v nej spracoval náročnú tému z medicínskeho prostredia. Vykreslil príbeh svojej sestry Veroniky, ktorá úspešne prekonala karcinóm prsníka.

Operný spevák, architekt a scénograf Peter Mazalán je v kontexte hudobného divadla na Slovensku jediným tvorcom, ktorý sa venuje spracovávaniu piesňových vokálnych diel súčasným performatívno-scénografickým jazykom s prvkami dokumentárneho divadla. V rozhovore pre internetovú kultúrnu platformu plan.art z 29. 3. objasňuje, že takýto prístup mu umožňuje prezentovať hodnotné nadčasové a zriedka uvádzané kompozície klasickej hudby spôsobom, ktorý súčasného diváka oslovuje a komunikuje s ním.

Hudobným pilierom jeho najnovšieho intermediálneho projektu je 14 piesní Franza Schuberta (1797–1828), ktoré vytvoril na sklonku svojho života. Tlačou vyšli až po jeho smrti v r. 1829. Vydal ich viedenský vydavateľ Tobias Haslinger ako posledný veľký Schubertov piesňový cyklus pre hlas so sprievodom klavíra a nazval ho Schwanengesang (Labutia pieseň), pričom vo výbere a poradí kompozícií uskutočnil určité zmeny. Hudobno-dramaturgická línia inscenácie sa opiera o radenie piesní, ktoré skladateľ pôvodne zamýšľal, čo publiku priblížil dramaturg Robert Bayer v bulletine aj v úvodnom slove pred predstavením. Piesne odrážajú majstrovský cit Schuberta pre malú vokálnu formu a v kontexte cyklu vytvárajú bohatú paletu emocionálnych nálad. Režisér ich organicky začlenil do inscenovaného príbehu a prirodzene prepojil s literárnym textom slovenskej spisovateľky Jany Bodnárovej, ktorý sa citlivo zaoberá nielen témou choroby, ale aj dôležitosťou rodinnej lásky pre efektívnosť liečby.

Predstavenie je inscenovaným koncertom klasickej hudby. Začína sa príchodom speváka Petra Mazalána a klaviristu Petra Pažického na scénu. Poslucháči sediaci vo vzostupných radoch sály sa započúvajú do recitálu Schubertových piesní na text Ludwiga Rellstaba. Keď znie v poradí šiesta pieseň In der Ferne, mladej žene v publiku v podaní Táne Pauhofovej príde zle, takže vstane a odíde zo sály. Vedľa nej sediaca mama, ktorú stvárňuje Jana Oľhová, odchádza počas nasledujúcej piesne Abschied za ňou. V hľadisku nastane ruch a koncert sa preruší.

Nasleduje činoherná časť prepojená so sugestívnymi videoprojekciami premietanými na zadnej stene. V nich je dokumentárne zachytená najmä hrdinka inscenácie Veronika s jej vlastnou mamou a obomi jej synčekmi v čakárni v nemocnici, v lekárskej ambulancii či v aute cestou domov z chemoterapie. Nežný a hravý dialóg oboch herečiek na scéne paralelne súznie s výpoveďami z reálneho života vo videách, ktorými skutočné postavy inscenovaného príbehu vnášajú do inscenácie dojímavú autentickosť.

Veronika zdieľa svoje bolestné zážitky, počnúc diagnostikovaním cez vyčerpávajúci proces liečby až po uzdravenie. Zároveň prejavuje nesmiernu vnútornú silu, obdivuhodnú odvahu a túžbu žiť. Obrovskou motiváciou v boji so zákernou chorobou je pre ňu jej autistický syn Felix. Cez neho sa v inscenácii téma rakoviny rozširuje o rozmer autizmu, ktorým sa Mazalán zaoberal aj pri tvorbe svojich predchádzajúcich divadelných projektov s inými piesňovými opusmi F. Schuberta (Winterreise) a G. Mahlera (Kindertotenlieder).

Mazalán svojím a cappella spevom piesne Das Fischermädchen s textom „Komm zu mir und setze dich nieder...“ (príď ku mne a posaď sa...) privolá sestru aj osobne na scénu. Po jej étericky pôvabnom príchode prerušený koncert pokračuje ďalšími piatimi piesňami na texty Heinricha Heineho v sprievode klavíra. Sestra počúva spev svojho brata a jeho spev jej dáva nádej a spôsobuje radosť, čo explicitne artikuluje posledná pieseň Lebensmuth (Radosť žiť). Zaznie v podobe recitovaného textu v slovenskom preklade prostredníctvom Veronikinho hereckého alter ega Táne Pauhofovej ako posolstvo o radosti zo života po úspešnom uzdravení sa z choroby.

Peter Mazalán stojí pri interpretácii piesní v tieni, čím pozornosť neupriamuje na seba, ale ponúka divákom možnosť sústrediť sa na tému inscenácie a na samotné médium hudby. Disponuje sonórnym barytónom s nádhernou zamatovou farbou. Jeho kultivovaný vokálny prejav sa vyznačuje hlbokým ponorom do prednášaných kompozícií, pokorou a štýlovou dikciou. K podmanivosti celkového hudobno-výrazového vyznenia Schubertových piesní podstatne prispel aj hudobne empatický klavírny sprievod Petra Pažického.

Inscenácia je výnimočným počinom s excelentným umeleckým stvárnením všetkých jej intermediálnych zložiek. Originálne a úprimne reflektuje skutočný príbeh skutočnej osoby a zároveň nenásilne otvára univerzálne bytostné a spoločenské otázky o zmysle života a význame utrpenia. Poukazuje na dôležitosť preventívnych prehliadok pre včasnú diagnostiku nádorových ochorení a nevyhnutnosť spoliehať sa na odbornú pomoc medicíny pri riešení zdravotných problémov.

Považujem za potrebné vyzdvihnúť aj kvalitný bulletin k predstaveniu v úctyhodnom rozsahu 30 strán v profesionálnom dizajne Mateja Lacka. Obsahuje informácie o režijnom a dramaturgickom zámere, o hudobných súvislostiach Schubertových piesní a o interpretoch, texty piesní v pôvodnej nemčine aj v preklade do slovenčiny a tiež odborný text o rakovine prsníka od klinického onkológa a zakladateľa Národného onkologického ústavu Štefana Korca.

Napriek ťažkej téme nie je predstavenie ťaživé. Nabáda žasnúť nad životom a jeho krásou. Vypovedá o hodnote hlbokých rodinných vzťahov a o sile hudby, ktorá môže byť pre človeka liekom a terapiou. 

Peter Mazalán stojí pri interpretácii piesní v tieni, ponúka divákom možnosť sústrediť sa na tému inscenácie.

Franz Schubert

Schwanengesang D 957/

Labutia pieseň

Réžia, koncepcia, spev: Peter Mazalán

Klavír: Peter Pažický

Dramaturgia: Robert Bayer

Svetlo: Ján Ptačin

Projekcia: Jozef Čabo

Soundart: Dalibor Kocian – Stroon

Video: Peter Fröhlich a Jakub Gulyás

Účinkujú: Táňa Pauhofová, Jana Oľhová

Bratislava

Kinosála Slovenskej

národnej galérie

17. 4. 2024 (premiéra)